Pre niekoho to nemusí byť originálne, ba naopak, môže to vnímať až ako gýčové, ale my sme sa s Marikou, manželkou herca Ivana „Tuliho“ Vojteka, stretli v Malinove pri košíku voňavých malín. Bolo to veľmi príjemné. Presne také, aká je polovička známeho komika.
Zber týchto plodov nepatrí medzi manželove vášne. Pritom ich má neúrekom. Napočítala som minimálne sedem kríkov! Ktoré záľuby máte spoločné?
Začnem skôr tými, ktoré nemáme spoločné. Na poľovačku s nim určite nechodím a futbal ma neláka. Nemám rada ani jeho „spanilé“ jazdy na motorke, ktorú má on tak rád. Vtedy sa o neho veľmi bojím. Rybárčenie? Možno kedysi, keď boli deti menšie, ale teraz nie. Navyše, Ivan je, ako o sebe so smiechom hovorieva, rybár amnestér. Čo chytí, zväčša pustí naspäť do vody. Iné je hubárčenie, ktorému sa tiež rád venuje. To s ním vždy rada absolvujem. Máme za sebou krásne úlovky. Chodíme na Podbanské, ku kamarátovi, horárovi Jankovi Majerovi a nosíme plné koše húb. Obaja však najväčšmi zbožňujeme našu záhradku pri dome a prácu v nej. To je naše! Drinu okolo toho nevnímame. Len relax a radosť.
Ešte ste nespomenuli jeho super vzťah k mačkám.
To hovoril? (Smiech) Áno? Keď si spomínam, ako sme ho presviedčali, aby súhlasil, že budeme mať mačičku! Ale je pravda, že Micku napokon máme a aj dvoch psíkov Tinku a Ronyho.
Ako a kde ste vyrastali?
Pochádzam z dedinky pri Zlatých Moravciach, volá sa Lovce. Odtiaľ pochádzajú moji rodičia. Tam som si aj so staršou sestrou Jankou užívala pekné detstvo. Neďaleko nášho domu sú lesy a máme tam aj známu zubriu oboru, ktorá je jediná na Slovensku. Naozaj krása. No keď som mala desať rokov, presťahovali sme sa do Bratislavy. Otecko v práci postúpil na vyššiu pozíciu, a tak sme sa spolu s ním presídlili.
Desaťročné dievča má už zvyčajne vybudované svoje pevné zázemie v škole, medzi priateľkami. Neznášali ste ťažko odchod do veľkomesta?
A viete, že ani nie? Ani ja, ani moja sestra staršia o tri roky. Veď sme na víkendy všetci pravidelne chodili naspäť do Loviec na návštevu k starým rodičom.
Tam ste však bývali v dome a zrazu panelák...
V tom veku sme si to až tak neuvedomovali. Naopak, bolo to pre nás niečo nové. A to, že sme z dediny prišli do veľkého a pre nás takého zaujímavého mesta, sme vnímali s nadšením. Aj kamarátov sme si rýchlo našli. V tých časoch to bolo v panelákoch inak. Všetci sme sa takmer naraz do toho nášho nasťahovali po kolaudácii a rýchlo sme sa spoznávali. Deti tam boli v približnom veku. Vážne to bolo v pohode.
Tam prišli aj prvé lásky, prvé bozky ? Ako si na ne spomínate?
Hanblivo, doteraz. (Smiech) Ja som bola totiž na rozdiel od mojej sestry utiahnutá, vyslovene som bola hanblivá. Ona ako staršia bola vždy smelšia, samozrejme, aj rande mala skôr než ja. Neraz ma naň so sebou zobrala, aby sa potom mohla rodičom vyhovoriť na mňa, keď prišla neskôr domov. Však bola akože so mnou, nič sa nám nemohlo stať... Rodičia boli spokojní.
Ako a kedy sa objavil „na scéne“ Ivan? On tvrdí, že vaše zoznámenie bolo pre neho ako zásah bleskom!
Ja som to tak nevnímala. Bola som v práci. Robila som vtedy v známom bratislavskom Zelenom dome. Ivan tam prišiel gratulovať mojej kolegyni, ktorú už skôr poznal. Bolo Márie a ona mu pošepla, že aj ja, vtedy nováčik v práci, som nositeľkou tohto mena. On sa zvrtol, na chvíľočku zmizol a vzápätí sa vrátil s kytičkou. Pokľakol a podal mi ju so slovami: Slečna Mária, gratulujem vám k meninám, a však sa za mňa vydáte? Ja som mu neveľmi vážne odvetila: Samozrejme. A robila som si ďalej, čo bolo treba.
To bolo v septembri, keď majú svoj sviatok Márie, a čo nasledovalo potom?
Potom o rok v októbri bola svadba. Išlo to všetko rýchlo. Začali sme bývať u mojich rodičov, ktorých si Ivan vďaka svojej povahe hneď získal. Aj Ivanovi rodičia ma pekne prijali. Všetko bolo v pohode. Žiaľ, už sa z nás a z našich detí nemôžu tešiť. Ivan má už len nás.
Váš manžel je doslova slniečko. Stále vysmiaty, dobre naladený, zábavný. Máva doma aj inú tvár?
Občas veru áno. Vie byť aj veľmi vážny, dokonca sa vie nahnevať. Nerobí však krik. Pri dcérach to bolo tak, že stačilo, aby sa na ne vážne pozrel a hneď vedeli, koľká bije. Ale naše dcéry Kristínka a Zuzka si ho aj tak vždy vedeli omotať okolo prsta. U nás nikdy nehrozilo, že ten „vážny“ stav bude dlho trvať. Veď ani nebolo prečo. Naše dievčence boli veľmi dobré aj ako malé, ani pubertu nemali nejakú dramatickú. Nikdy nemali problém prísť a zdôveriť sa nám. Vedeli, že práve nám môžu vždy všetko povedať. Aj to robili a, chvalabohu, stále robia. Som presvedčená, že základ pevnej, spokojnej rodiny je v komunikácii. Nielen medzi partnermi, ale aj v komunikácii s deťmi.
Ivan ako správny chlap zasadil strom, postavil dom a prezraďte, nechcel po dvoch dcérkach splodiť aj syna?
(Smiech). Pokusy aj boli, ale on s obľubou hovorieva, že je taký babrák, že by to tretie bola určite tiež baba. A spolu so mnou nás už tri má. To mu bohato stačí.
A keď si vaša staršia dcéra Kristínka a teraz už aj mladšia Zuzka našli chlapcov, nežiarlil?
Nie, absolútne. Tvári sa, že je v pohode, lebo my vieme, s kým naše dcéry trávia svoj voľný čas, a musím povedať, že obaja sme spokojní.
Kristínka skončila štúdium psychológie. A čo Zuzka? Ani tá nepôjde v otcových šľapajach?
Určite nie. Zuzku, ktorá má rada chémiu, práve prijali na Chemicko-technologickú fakultu. Dúfame, že sa jej bude dariť. To skôr Kristínka pričuchla k divadlu. Počas štúdia na španielskom gymnáziu hrávala v divadle, ktoré tam mali. Chodila po študentských divadelných festivaloch, ale napokon sa sama rozhodla, že jej cesta povedie inam. Vždy som obom našim babám zdôrazňovala, aby si vybrali to, čo ich baví.
Nedávno ste sa teda tešili z jej promócie. Aj vás ako psychologička testuje?
(Smiech). Občas áno. Hoci ona neskončila klinickú, ale pracovnú a sociálnu psychológiu. Už počas štúdia hovorievala, že sme pre ňu perfektný študijný materiál!
Po kom sú obe vaše dcéry?
Jasné, že po mne. (Smiech) Manžel, samozrejme, tvrdí, že po ňom! Ale vážne. Mali sme šťastie. Nielenže neboli problémové, ale ani si nevyžadovali pomoc pri učení. Boli samostatné a zodpovedné. To ich naučila a k tomu ich viedla ich prvá pani učiteľka Oľga Petrovská. Bola prísna, náročná, ale veľmi dobrá pedagogička. Najskôr učila od prvej až po štvrtú triedu staršiu dcéru, a potom zhodou okolností, keď išla mladšia do prvej triedy, učila aj ju po celé štyri roky. Od nej dostali naše dcéry také skvelé základy, a keď išli na gymnázium, ani tam nemali problémy. Som presvedčená o tom, že prvé roky v škole sú pre dieťa najdôležitejšie. Taký typ učiteľky, akou bola a je pani Petrovská, sa nájde zriedka. Na rodičovskom združení vždy povedala, že deti v jej triede sú veľmi šikovné. Nikdy som od nej nepočula, že sú zlé. Vedela ich vždy zaujať a veľa naučiť.
Pomáhal vám Ivan s deťmi a v domácnosti?
Áno, a robí to stále. Vždy sme sa vzájomne dopĺňali. Keď sme išli niečo robiť, robili sme to spolu. Veľké upratovanie? Ivan poumýval okná, ja som sa starala o deti, a naopak. Keď boli deti maličké, striedali sme sa pri nich. Ivan bol a je skvelý otec. Prišla som z pôrodnice domov a hoci sa vrátil domov v noci unavený z nakrúcania, venoval sa bábätku. Vedel, že aj ja som unavená, vstával k malej v noci. Aj varil našim deťom, neraz i pre celú rodinu. Vedel naše dlhovlasé dievčence pekne učesať a bez problémov vypraviť ráno do školy, keď som bola už v práci. Nemal problém byť pri nich ani vtedy, keď boli choré. Už vtedy som pracovala ako vedúca školskej jedálne. On mal slobodné povolanie.
Znie až neuveriteľne, že si celé roky tak pekne, priam idylicky nažívate...
Je to tak. My sme rodinne založení. A ešte aj v znameniach sa dopĺňame. Ja som narodená v znamení Raka, Ivan je Panna! To sú znamenia, ktoré môžu byť spolu bez konfliktov.
Keď ste začali stavať dom, Ivan už tak veľa nehral ako predtým. Mali ste úver, deti dorastali. Neprišli aj ťažké chvíľky?
Ivan má veľmi rád divadlo, to ho stále napĺňalo. Je pravda, že účinkovanie v televíznych seriáloch znamená prílev peňazí a Ivan v nich nehrá. Ale on je stále veľký optimista a hovorí, že to ešte príde. Teraz je taká doba! V ich profesii je raz tak, inokedy inak. Keď sa tak neraz spolu poobhliadneme, hovoríme si, že napriek všetkému máme pekný život. Človek by, samozrejme, vždy niečo potreboval, ale keď na to nemáte, nepotrebujete to.
Neľutujete, že ste sa odsťahovali z mesta?
Nie, to rozhodne nie. Aj na dedine letí život, nieto ešte v meste. A čo ľutovať? Predtým som pracovala v Bratislave, teraz pracujem v Malinove. Takže je to bez cestovania. Ivan ani dcéry nemajú problém chodiť do Bratislavy. Veď je blízko. A naopak, tu doma doslova zbožňujeme byť do večera v našej záhrade a posedieť si aj s priateľmi na terase pri grile. Televíziu takmer vôbec nepozeráme. Radšej si čítame alebo sa zhovárame. O všetkom. Aj kamarátov máme, ale najlepšími sme si my navzájom.
Už aby vám tu pribudli nejaké vnúčence.
Určite sa na vnúčatká tešíme! Ale viete, ako je to dnes. Mladí majú čas. Ja keď som mala toľko rokov, čo má naša staršia dcéra, mala už dva rôčky. Manžel si veľmi želá vnúčatko. Hovorí, že ja som vo veku, keď majú ženy tendenciu vychovávať mužov. Bol by vraj rád, keby som presunula svoju starostlivosť a výchovné tendencie na vnúčatá. (Smiech)
Vychovávate ho k sebadisciplíne, čo sa hmotnosti týka? Objemnejší ľudia majú väčšiu tendenciu k chorobám. Nebojíte sa o neho?
A čo myslíte, kto ho pravidelne posiela na preventívne prehliadky? Veď on by sa stále vyhovoril, že ich nestíha, že nevie, či bude mať práve čas. Ja na to zareagujem: To nič, objednám ťa znovu. Jasné, že rezignuje, a keď už má určený termín, ide.
Nabádate ho k častejšiemu telesnému pohybu?
Nemusím. Ivan má toľko pohybu, že by ste tomu neverili. Vášnivo rád a veľa bicykluje. Aj do divadla chodí na bicykli. Nemôžem povedať, že by sa nehýbal. Môj muž mal vždy takú postavu aj napriek tomu, že športoval. Keby výraznejšie schudol, ani to by nebolo dobré. Viem, o čom hovorím. Raz tak schudol, keď bol na vojenčine. Smiali sme sa, že vyzerá hrozne, ale nie preto, že mu žena nevie navariť. Vôbec mu to nepristalo. Navyše sa necítil komfortne. Asi by mu väčšmi uškodilo, keby radikálne schudol. Výsledky má zatiaľ v norme.
Prekáža vám, keď sa za vami ľudia otáčajú?
Trochu mi to prekážalo najmä v začiatkoch nášho vzťahu, teraz už nie. Najmä tu v Malinove nie. Pohybuje sa tu viac známych ľudí, takže ľudia sú na nich zvyknutí. Aj v Bratislave je to tak. Ale inde? Idete do obchodu, do reštaurácie, pozerajú sa, čo kupujeme, čo jeme, ako sme oblečení. Ja som nikdy nebola typ, ktorý sa náročne a supermoderne oblieka. Mám iné priority. Je to istá daň za to, že môj muž je známy.
O chvíľu spoločne oslávite štvrťstoročie, čo ste svoji. Prezradíte ako?
(Smiech) Treťou svadbou asi ťažko. My sme totiž mali už dve! Prvú pred tými skoro dvadsiatimi piatimi rokmi na úrade. A druhú pred desiatimi rokmi v kostole v Lovciach, kde som sa narodila. Teda presne po pätnástich rokoch, čo sme si povedali spoločné áno na zámku v Topoľčiankach, sme si dopriali aj cirkevný sobáš. Obidve naše svadby boli krásne, rodinné, nezabudnuteľné. Prvá tak ako to má byť, v bielych, dlhých šatách, druhá v decentnom kostýme.
Aj na prípadnej tretej, lebo Ivan je schopný takú svadbu vymyslieť, budete štíhlou nevestou? Ako to robíte, že celé desaťročia nepriberáte?
Och, keby som si nedávala pozor, pri Ivanovi by nebolo umenie pribrať. Navyše, aj ja pracujem v oblasti gastronómie. Aj ja mám za sebou také obdobie, keď som mala nábeh na priberanie. S pár kilogramami navyše som sa necítila dobre, a preto som zmenila svoje stravovanie. Už šesť rokov jem delenú stravu a päť rokov nejem mäso ani mäsové výrobky, salámy, šunky. Žijem na zelenine, cestovinách, ryži, zemiakoch, rybách a ovocí. A nerobím to len kvôli štíhlosti. Pri takomto stravovaní sa cítim sviežo a príjemne.
Nech vám to dlho vydrží. Z čoho máte predsa len obavy?
Z chorôb. Tých sa vážne bojím, asi ako každý. Som však presvedčená, že veľkú zásluhu na zdraví celej rodiny má to, ako žije. Treba žiť pokojne, s láskou a ústretovosťou v tomto hektickom svete. My sa o to s manželom a dcérami usilujeme.
