Už neplatí, že ženy sú najväčším nepriateľom toreadora. Ako sa ukázalo, sú nimi ochranári – v Katalánsku zakázali koridu.
Korida a Španielsko. Španielsko a korida. Ak si myslíte, že tie dva názvy k sebe nerozlučne patria, už ste na omyle. Záujem o býčie zápasy, kus španielskej histórie kedysi označovaný za kultúrne dedičstvo, postupne stráca svoju silu. Posledné prieskumy ukázali, že koridu dnes obľubuje len tretina Španielov, mnohé arény na býčie zápasy zanikli a tie, ktoré fungujú, zväčša zapĺňajú cudzinci. Z národnej pýchy sa stala už len turistická atrakcia. Preto nečudo, že pred niekoľkými dňami dostala korida tvrdý úder – po Kanárskych ostrovoch, kde je zakázaná už devätnásť rokov, bude od roku 2012 mimo zákona aj v Katalánsku. Po oznámení výsledkov hlasovania tamojšieho regionálneho parlamentu ochranári plakali od radosti a zástancovia zase od smútku.
Krv a miliardy
Aj keď odporcovia verdiktu tvrdia, že išlo o politické rozhodnutie, ktorým sa Katalánci, roky bojujúci za nezávislosť, snažia ukázať, že sú iní ako Španieli, isté je, že najväčšiu zásluhu na konci krvavej tradície majú ochranári na čele so združením Prou!, v preklade Dosť!, ktoré dokázalo vyzbierať stoosemdesiattisíc podpisov za zrušenie býčích zápasov. Odporcovia koridy, ktorá má na Pyrenejskom polostrove korene už v ôsmom storočí, tvrdia, že svet sa vyvíja, a hoci ide naozaj o tradičnú vec, ide aj o týranie zvierat, a treba sa k tomu zodpovedne postaviť. Zákaz koridy prirovnávajú k zákazu lovu na líšky na Britských ostrovoch. I tam sa niečo podobné zdalo nepredstaviteľné, no Briti si bez väčších problémov zvykli. „Na každej koride zahynie šesť býkov, každý z nich je utýraný na smrť. Ročne je to vyše jedenásťtisíc zvierat,“ hovorí Deborah Parrisová, aktivistka z organizácie Prou!. „Nie je správne platiť za to, aby ste sa mohli pozerať na takúto krutosť!“
Fanúšikovia koridy pripomínajú, že krajina inkasovala zisky vo výške približne 1,5 miliardy eur, a ak koridu nadobro zakážu, o prácu príde vyše dvestotisíc ľudí. Korida je totiž nielen šport, umenie či zápas, ale aj biznis, z ktorého profitujú tak promotéri súbojov, ako aj chovatelia býkov, pestovatelia krmiva, výrobcovia honosného oblečenia, suvenírov a, samozrejme, najmä špičkoví matadori.
Umelci proti
„Býk je bylinožravec, ktorý radšej pobehuje, ako bojuje,“ obhajoval nové nariadenie tamojší filozof Jesus Mosterin, no zaujímavé je, že proti zákazu sa postavili viacerí umelci. Režisér Agustin Diaz Yanez nazval zákaz kultúrnou tragédiou, ďalší pripomínajú, ako býčie zápasy inšpirovali na skvostné diela výtvarníka Pabla Picassa či básnika Federica Garciu Lorcu, no najmä Ernesta Hemingwaya, Američana, ktorý kvôli koride dlhodobo žil v Španielsku a napísal fascinujúcu knihu Smrť popoludní. „Nie je to žiadna krutá šou. Naopak, je to šou, ktorá napomohla vznik umeleckých diel, šou, v ktorej človek aj zviera čelia rovnakému riziku, že zomrú,“ vyjadril sa jeden zo súčasných renomovaných matadorov Serafin Marín.
Matadori, toreadori, pikadori – to všetko boli v najväčšom rozmachu koridy populárne osobnosti. Ako rockové hviezdy ich uctievali fanúšikovia, lanárili mecenáši, obletovali krásne ženy. „Najväčším nepriateľom matadora nie je býk, ale žena,“ vyjadril sa Joselito, ktorý spolupracoval s jedným z najväčších zápasníkov histórie Manoletom. „Ženy sú ako sladké víno, ktoré vám opantá hlavu a oslabí vaše nohy. Lenže matador musí byť silný, s čistou hlavou a s nohami z ocele.“
Zaznávané
Možno aj preto to mali ženy v koride vždy ťažšie. Dobové záznamy prezrádzajú, že ženy bojovali s býkmi na Kréte už pred štyrmi tisícročiami a v Španielsku je zdokumentované, že mníšky sa zúčastňovali na podobných súbojoch už v trinástom storočí. V novodobej histórii koridy, ktorá sa datuje od polovice osemnásteho storočia, keď sa zjednotili pravidlá, označili zbrane a zaviedol tradičný vyčačkaný oblek, sa ich presadilo len málo. Jednou z prvých veľkých toreadoriek bola Peruánka Conchita Citronová, ktorá vo svojej kariére zabila okolo štyristo býkov. Volali ju Blonďavá bohyňa. Rovnako v Južnej Amerike sa preslávila Bette Fordová, americká modelka a herečka, ktorá ukončila sľubnú kariéru po tom, ako v Kolumbii uzrela býčie zápasy po prvý raz. Pustila sa do tréningu a zaradila sa medzi desiatku najlepších býčích bojovníkov svojej doby.
V Európe to mali ženy ešte náročnejšie, Angela Hernandézová sa dokonca musela v roku 1974 súdiť, aby mohla nastúpiť do koridy. Súd vtedy potvrdil, že žena má právo vykonávať rovnaké povolania ako muži, a otvoril tým cestu ďalším a ďalším matadorkám. „Keď stojíte oproti býkovi a pozeráte sa priamo naňho, je to, akoby ste sa pozerali sám na seba. Tam už nie je miesto na žiadny úkryt, tam už len stojíte oproti životu a smrti,“ opísala svoje pocity Eva Florenciová. Jej konkurentka Maripaz Vegová, ktorá vyrastala v rodine matadorov, tvrdí, že býk je jej súčasťou. „Len s ním snívam, smejem sa a plačem. Viem, že býk je od narodenia odsúdený na smrť, mojou úlohou je, aby to bola smrť dôstojná a bezbolestná,“ hovorí chlapským jazykom.
Jednou z posledných skutočných ženských hviezd koridy bola v deväťdesiatych rokoch minulého storočia Cristina Sánchezová, ktorá si úspešne podmanila tie najväčšie arény, za skvelé súboje dostala vyše tristo býčích uší, čo je tradičná odmena za odvahu a eleganciu v boji s býkom. No ešte pred dovŕšením tridsiatky svet býčích zápasov opustila. S dešpektom sa vyjadrila, že aj napriek svojim kvalitám nikdy nedostala zaplatené toľko, čo možno aj horší konkurenti opačného pohlavia. Plavovlasá kráska napokon z arény odišla frustrovaná z toho, že niektorí toreadori odmietali nastúpiť na koridu, na ktorej sa zúčastnila aj žena. „Keď má chlap zlý deň, ľudia povedia: Dnes to bolo zlé, ale určite bude mať lepšie dni. Keď však žena nemá svoj deň, tak počujete: Vedeli sme to, nemá na to. Vždy vás zatracujú, pochovávajú a vy musíte zas a znova vyliezť z truhly a bojovať o svoje meno,“ vyjadrila sa Cristina.
Jeden zo známych španielskych matadorov Joselito priznal, že ženy vidí v aréne nerád: „Ženy sú jemné a býky zase hrubé, nepatrí sa, aby stáli proti sebe. Ženy sa narodili, aby dávali život, a je pre ne ťažké niekomu ho vziať.“
