Po nevinnom očkovaní proti tetanu Daniele Babjakovej z Lipian začala pred troma rokmi odumierať polovica tela.
Od mala som chcela študovať na športovom gymnáziu. Tento svoj veľký sen si už asi nesplním, no mojim cieľom je aj tak olympiáda – prekvapivo sebavedome vyslovuje šestnásťročná usmievavá tínedžerka Daniela Babjaková, ktorá má ľavú nohu ochrnutú a chodí len pomocou barly. Aj tú môže držať iba v jednej zdravej ruke. Napriek tomu je už rok členkou slovenskej paraolympijskej reprezentácie v hokeji na saniach a v tomto roku už zabŕdla i do atletiky. Úspešne, pretože hneď z prvých majstrovstiev Slovenska si doniesla tri medaily a nato dostala pozvánku aj do atletickej reprezentácie.
Predtým a teraz
Ešte pred tromi rokmi bola Daniela takmer obyčajnou ôsmačkou, ktorú bavil tanec a poškuľovala po atletike. „Neposedela som ani predtým,“ vraví a nevedomky tak naznačuje, že svoj život už delí na „predtým“ a „potom“. To „potom“ sa začalo koncom októbra roku 2004, keď vtedy trinásťročná Daniela bola na očkovaní proti tetanu. Pre väčšinu ľudí je to banálny medicínsky zákrok, ktorému sa každý podriaďuje automaticky. Lenže organizmus mladej školáčky sa vzbúril. Na druhý deň sa zobudila so zmodrenou a opuchnutou rukou. „Reakcia po očkovaní,“ skonštatoval pediater a predpísal antibiotiká. Tie zabrali. Aspoň naoko, ako hovorí Dankina mama aj Daniela, ktorej stav sa upravil a život bežal ďalej akoby nič. Všetko vyvrcholilo po dvoch mesiacoch, v januári 2005, keď sa zo školy vrátila so stŕpnutou ľavou rukou a s boľavým ramenom. „Nechápala som. Nikde som sa predtým neudrela, ani som nespadla,“ rozpráva o prvých momentoch choroby, ktorú lekári až oveľa neskôr spresnili na raritný „algoneurodystrofický syndróm v súvislosti s očkovaním proti tetanu“. Prvotné vyšetrenia totiž okrem slabého zápalového procesu v tele neobjavili nič zvláštne. Keď nezabral bežný ibalgin a tŕpnutie narastalo, ba začali sa zväčšovať aj bolesti, lekár nasadil antibiotiká. Ani to však nepomáhalo a Danka pomaly, ale isto prestávala ruku ovládať. Po mesačnom hľadaní príčiny choroby sa dostala do košickej Fakultnej nemocnice. „Tam nám povedali, že ak by bola prišla o dva dni neskôr, museli by jej ruku amputovať.“
Neživá ruka
V tom čase Dankina ruka už vôbec neplnila svoju funkciu – nedokrvená a čudne poskrúcaná v kŕčoch neživo visela na ramene, spôsobujúc dievčaťu neskutočné bolesti. Okrem vysokej sedimentácie, svedčiacej už o silnom zápalovom procese, opäť nič nenaznačovalo, že je chorá. Až neskôr jej postupne začala z ruky ubúdať svalová i kostná hmota. Nasledovala nevyhnutná rehabilitácia – najprv v Prešove, potom aj v Kováčovej. Lekári ich presviedčali, že s rehabilitáciou ruky nesmú v žiadnom prípade prestať, pretože to je jediný spôsob, ako ju udržať životaschopnou. „Pre nás je to malý zázrak, že jej ruku dokázali rozhýbať,“ teší sa mama. Muselo však prejsť pol roka, aby neživá končatina zareagovala. Navyše, v noci spala s plastovými „rovnadlami“ naťahujúcimi stiahnuté svaly prstov. Keďže s takým prípadom nemali skúsenosti ani odborníci v Kováčovej, doslova ju na procedúry museli nastaviť.
Tisícka na deň
Lenže snaha o záchranu Dankinej ruky mala aj svoju druhú extrémnu tvár. Financovanie. V rámci zdravotného poistenia mala Danka nárok na rehabilitáciu iba jeden mesiac za rok. To, čo bolo navyše, už išlo z jej vrecka. Presnejšie, z účtov jej rodičov a zopár dobrých ľudí, ktorí chceli pomôcť. Čo deň v Kováčovej, to tisíc korún. A trvalo to niekoľko mesiacov. Ľuďom, ktorí tvorili liečebné postupy, asi ušlo, že sú aj takí ako Danka, u ktorých cvičenie nie je len rehabilitáciou. „Čo sa týka peňazí, vtedy sme doma vymietli všetko, čo sa dalo. Práve v tom období sme predali staré auto a chceli kúpiť iné. Nekúpili sme, peniaze putovali na liečbu,“ spomína mama Daniela. Nezúfa si, len sucho konštatuje. Výčitky na adresu lekárov od nej nezačujete. „Nie som ani proti očkovaniu. Veď to, čo sa stalo, nemohol predpokladať nikto,“ dodáva.
Stŕpnutá noha
Radosť z oživenia ruky však po polroku nahlodali prvé trhliny v podobe bolestí a nevysvetliteľných opuchov pozdĺž celej Dankinej nohy. Len dúfali, aby to nebolo pokračovanie choroby. Márne. „Len u dvoch až piatich percent takto postihnutých ľudí to prejde aj do rovnakostrannej končatiny. U Danky sa to stalo,“ predkladá nám mama naštudované informácie. Tie získavali len s veľkými ťažkosťami. Taký rozvinutý typ algoneurodystrofického syndrómu v súvislosti s očkovaním je totiž u Daniely raritným postihnutím a na Slovensku sa s ním dosiaľ nestretli. A už vôbec nie v detskom veku. V opisoch choroby, ktoré Babjakovci našli, sa totiž hovorilo zväčša o pacientoch vo veku nad štyridsať rokov, po prekonanom infarkte alebo mozgovej príhode. Kolotoč liečení a rehabilitácií sa po roku rozkrútil znovu. Nemocnice a rehabilitácie nemali konca. Výraznejšiu pomoc objavili až minulý rok v Prahe. Vladimír Babjak len kývne rukou – zbytočné je vravieť, že trvalo niekoľko mesiacov, kým dosiahli súhlas poisťovne na liečenie v zahraničí. Danka sa dostala do špecializovaného Centra na liečenie chronickej bolesti. Východisko tamojší odborníci našli vo voperovaní katétra priamo do Dankinej miechy, kadiaľ jej do tela prúdili silné opiáty. Unikátne na tom bolo to, že deťom sa takéto zákroky vôbec nerobia. Po roku už mohli dievčaťu aspoň pasívne rozhýbať dolnú končatinu v kolene, aby mohla chodiť pomocou bariel. „Danka sa nám prežitým utrpením, žiaľ, veľmi skoro posunula do dospelosti,“ vyslovuje mama svoj poznatok.
Stuhnuté rána
Dankina choroba je momentálne v stave, že „funguje“ len na silných liekoch proti bolesti. Pohybuje sa pomocou francúzskej barly, ale jej chôdzi sa hovorí simulovaná – nacvičená. Väčšinu svalov na nohe totiž neovláda, sama ju vôbec nezdvihne ani necíti. Aby sa mohla pri kroku odraziť prstami nohy, musí si pomôcť pohybom bedier. Denne cvičí, aj keď nie je pod dohľadom lekárov. „Najhoršie sú rána, kým sú všetky svaly stuhnuté,“ prezrádza Danka, ktorá sa presadila v paraolympijskom športe. V Kováčovej najprv poškuľovala po tenise. Tenis ju však lákal len do chvíle, kým sa neskamarátila s Martinom Jopom – nádejným hokejovým brankárom, ktorému po havárii museli amputovať obe nohy. „Prvýkrát som sa kymácala na sánkach ako kačka,“ rozosmeje nás jediná hokejistka v slovenskom reprezentačnom paraolympijskom tíme, ktorá sa navyše na jar tohto roku úspešne dala aj na atletiku.
