„Dojímalo ma, keď som si uvedomila, že fotografujem ľudí, ktorí tu už nemuseli byť, a deti, ktorých narodenie je zázrak,“ vraví Sára Saudková o fotografiách rodín, ktoré zvíťazili nad rakovinou.
Keď sa zverejnilo, že Fedor Flašík má lymfóm, hneď sa objavili titulky – bojuje so smrťou! Jeho žena Monika pre Šarm zareagovala – boj so smrťou vyzerá inak, môj muž má od toho naozaj ďaleko! Vedela, prečo to hovorí. Jednak preto, že jej mama pred rokom a pol skutočne o život bojovala. Lenže ona mala agresívny typ nádoru mozgu. Našťastie, nie všetky nádory sú takéto agresívne a našťastie, s mnohými onkologickými ochoreniami si dnes už lekári vedia poradiť. Patria medzi ne práve lymfómy, kde pri veľkej skupine chorých znamená liečba reálnu šancu na vyliečenie. To, že to nie je falošný optimizmus, dokazujú aj najnovšie fotografie Sáry Saudkovej.
Prečo prehovorili?
Na trinástich snímkach, ktoré nedávno vystavovala v Prahe, a z ktorých bude kalendár, sú ľudia, ktorí prekonali rakovinu. Nielenže sa vyliečili a plnohodnotne vrátili do života, ale aj počali životy nové. Stali sa rodičmi zdravých detí. Život na druhú je projekt združenia pacientov Lymfom Help a Nadácie pre transplantáciu kostnej drene. Iniciovali ho tí, čo naozaj prešli rakovinou krvotvorby. Prečo súhlasili zverejniť súkromie a ukázať rodiny? Práve preto, aby zmenili predsudok, že rakovina sa nutne rovná smrť. Naopak, chcú povzbudiť tých, čo s ňou práve bojujú, že sa prežiť dá. A aj keď sa to teraz nezdá, život po nej môže byť znovu nádherný.
Deti víťazov
Zvoníme pri dverách Sáry Saudkovej. Smeje sa, že máme šťastie, lebo dnes je tu nezvyčajne ticho. Dve z jej štyroch detí sú v tábore, takže doma má iba Janíka a Oskarka. Na domácnosti vidno, že Sára je žena, pre ktorú je materstvo alfou a omegou. Všetko je prispôsobené deťom, od všade sa povaľujúcich hračiek cez pokreslenú maľovku až po záhradu premenenú na veľké ihrisko. Takže vlastne vôbec nie je čudné, že oslovili práve ju, hoci väčšina ľudí si jej tvorbu spája skôr s portrétmi kyprých žien, živočíšnych mileniek a materských venuší. Jej fotografie sú jednoduchou oslavou života a presne také snímky spravila ľuďom, čo zvíťazili nad zhubnou chorobou.
Ako sa k nim však dostala? „Nebol to môj nápad, ale znamenitého českého onkológa Vladimíra Kozu. Naše priateľstvo má dlhú históriu. Pred rokmi som mu pomáhala organizovať Janovu výstavu (fotograf Jan Saudek bol Sáriným dlhoročným partnerom – pozn. red.), ktorej výťažok išiel práve na onkológiu, a odvtedy si pomáhame. Teraz za mnou prišiel, že keď mám kopu detí a vôbec vzťah k detičkám, či by som nechcela vyfotiť rodiny, ktoré prešli onkologickou chorobou, no nezlomilo ich to. Podarilo sa im vyzdravieť a ešte aj splodiť a vychovávať zdravé deti.“
Nie som bojko
Spomedzi všetkých chorôb sa práve s rakovinou spája najviac predsudkov. Niet sa čomu čudovať, nie je to tak dávno, čo vo väčšine prípadov naozaj znamenala rozsudok smrti. Dodnes preto mnohí ľudia – kým sa ich netýka – nechcú o nej radšej nič počuť. Nemala podobné pocity aj Sára?
„Ja sa nebojím ničoho, nie som bojko. Naopak, nápad ma okamžite nadchol,“ vraví rázne, hoci priznáva, že to bolo prvé fotenie ľudí, ktorí prešli vážnou chorobou. Vzniklo z neho trinásť finálnych fotografií krásnych rodiniek. Keby k obrázkom nepripojili svoj príbeh, nikomu by ani na um nezišlo, čím nedávno prešli.
Ako fotografie vznikali? „Veľmi rýchlo, pretože to bolo za plnej prevádzky, keď som mala doma všetky svoje štyri malé deti,“ smeje sa. „Bolo to hotové za dva dni. Ale nemyslite si, že som to „sekala“ ako Baťa cvičky. To nie! Mohla som fotiť tak rýchlo preto, že som pri každom obrázku mala dopredu premyslený scenár. Dostala som zoznam rodín, ktoré boli ochotné zverejniť svoj osud, a z nich som si vyberala, aby vznikla rôznorodá vzorka ľudí liečených v nemocniciach po celom Česku. Aby bolo jasné, že je to problém, ktorý sa týka naozaj každého.“
Nič pre slabochov
Ponáhľala sa však aj preto, že dobre vie, ako ťažko sa deti fotia. „Naozaj ich nemôžete dlho obťažovať – vydržte, pani fotografka si chystá aparatúru, premýšľa o vhodnom uhle a čaká na svetlo. Deti nepočkajú, navyše toto boli hlavne bábätká a množstvo batoliat, ktoré sa hneď rozpŕchnu ako blchy.“
Okrem mamičiek a detí sú však na obrázkoch dôležití aj muži. „Fotila som aj otca, ktorý prešiel touto chorobou, no aj tí zdraví si zaslúžia medailu. Pri rakovine sa nedá švindlovať. Váš partner má zrazu naozaj vážny problém, potrebuje vašu pomoc a všetko sa rúca. Slabšie povahy vtedy odídu, jednoducho na to nemajú. Veľa ľudí sa v kríze rozíde, títo však v skúške obstáli. Ukázali, že chorí majú vedľa seba skvelého chlapa či ženu, ktorí vytrvajú, keď je tomu druhému mizerne, keď vyzerá mizerne, keď má bolesti alebo depresie.“
Nevypovedateľné
Hoci fotografovanie prebiehalo v príjemnej optimistickej atmosfére, predsa bolo zvláštne.
„Aj keď sme o tom nehovorili, všetci sme vedeli, o čo ide, uvedomovala som si, že si prešli peklom. No toho sa naše fotenie zámerne netýkalo. Niežeby sme predstierali, že ten problém tu nie je, ale keď si ľudia niečím takým prejdú, je v nich zrazu dvojaká radosť.
Z toho, že prežili a že dnes majú deti. Je preto zbytočné vŕtať sa v tom, či to bolelo a ako im bolo zle po chemoterapii. To je, ako keď sa niekto vráti z vojny. Ani on sa nebabre v tom, čo prežil, aj tak sa to nedá vypovedať.“
Zázrak v perinke
Filozofiou snímkov bolo ukázať zdravé, šťastné rodiny. No aj tak jedno Sáru dojímalo. „Keď som si uvedomila, že fotím ľudí, čo tu už nemuseli byť, a deti, ktoré tu vôbec nemali byť. Ich narodenie je naozaj zázrak. Po prvé, v tom, že medicína je dnes tak ďaleko, že dokázala ich rodičov zachrániť. No aj oni, keď boli chorí, považovali za najväčšie víťazstvo, že prežijú. Ani by im nenapadlo, že raz budú mať aj deti. Preto to bolo výnimočné fotenie ľudí, z ktorých žiari pokorné šťastie. Netrápia sa tým, čo bolo, ani tým, čo bude. Sú jednoducho šťastní z toho, čo je teraz. A to dnes málokto dokáže.“
