Banáš: Dubčekova Pražská jar bola len zámienka, Rusi by sem prišli aj tak

21. augusta 2011, 14:06
Tip redakcii

Tento rok sa stane najexportovanejším slovenským autorom. Svoje knihy dosiaľ prezentoval v ôsmich krajinách a do konca roka s nimi navštívi ďalších osem. Jeho politický thriller Zóna nadšenia si môžu prečítať Nemci, vyšiel v českom preklade a čoskoro sa objaví aj v poľštine. Čitateľov však na seba upozornil už humornou prózou Idioti v politike (2007) a najmä svojou najúspešnejšou knihou Kód 9 (2010). Poprednej osobnosti tzv. Pražskej jari zas venoval knižku Zastavte Dubčeka!. Román sa rozhodol napísať, keď zistil, že mladí ľudia o najznámejšom Slovákovi v Európe takmer nič nevedia.

Jozef Banáš ešte ako politik.

Jozef Banáš ešte ako politik.

Autor: ČTK

Spisovateľ a bývalý diplomat a politik Jozef Banáš popularizuje meno Alexander Dubček na  svojich prednáškach a besedách so študentmi aj cez hokejový dres Jaromíra Jágra a jeho číslo 68. "Je to frajer. Na Slovensku Dubčeka mladí takmer nepoznajú, a tu Čech, legenda českého národa, má Dubčeka v  takej úcte, že nosí na prilbe jeho iniciálky AD," potvrdil svoj motivačný prvok. V rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky si Jozef Banáš zaspomínal na august 1968, vrátil sa i k Dubčekovej "zvláštnej smrti", zhodnotil politických nováčikov, ohlásil novú knihu Sezóna potkanov a prezradil aj dôvod, prečo sa chystá do  Kašmíru.


      -Čo budete robiť 21. augusta? Patríte medzi ľudí, ktorí sa zúčastňujú na spomienkových slávnostiach? Ako si vy ako pamätník budete pripomínať udalosti z augusta 1968?-

      Trošička to vo mne vždy vzbudí emócie, najmä kvôli románu Zóna nadšenia, pretože ten sme dokonca uvádzali do života 20. augusta 2008 pri príležitosti 40. výročia okupácie, ale nie som priaznivec spomienok. Najmä si nerád spomínam na to, čo nebolo dobré. Chvalabohu, že je to za nami, sviečky zapaľovať nebudem. Je vecou politikov a médií, aby si pripomenuli, že toto sa tu udialo. Ale občania... sme v slobodnej krajine a každý nech si pripomína to, čo sa mu do srdca zakotvilo. V tom mojom zakotvil Dubček, priniesol nám nádej, otvorenie hraníc, však som mu aj vzdal hold tým, že som napísal o ňom román.


      -Čo ste robili a kde ste boli v auguste 1968, keď sa ľudia v Československu budili na rachot tankov a v rádiu počúvali správy o invázii vojsk Varšavskej zmluvy na  územie ČSSR?-

      Celý august som brigádoval v Trnave. Robil som závozníka, ako študent som vozil cement z Rohožníka do Trnavy na  jednu stavbu. Vždy ranným osobákom o 4.50 som cestoval do Trnavy, kde ma už čakal šofér s cisternou. V to ráno ma zobudil čudný hukot. Hovorím si, čo sú toto za zvuky? Obliekol som sa, zobral som si desiatu a išiel na Hlavnú stanicu. Ešte si pamätám, že sme sa dohodili s tým kamarátom - šoférom, že popoludní pôjdeme na futbal. Mal sa tam hrať Stredoeurópsky pohár - Crvena zvezda Belehrad proti Spartaku Trnava - 21. augusta '68. Vidím na Malinovskej (terajšej Šancovej) tanky s bielymi krížmi cez korbu... Hoci atmosféra už bola tehotná tým, že sa všade hovorilo, že sem asi prídu, nikto si to nechcel pripustiť. Stále som si hovoril, že to asi natáčajú nejaký film. A vtedy nebolo mimoriadne výnimočné to, že sa tanky presúvali aj cez mestá. Hovorím si, možno manévre... Na stanici už bolo plno tankov, pri vchode do hlavnej vstupnej haly stáli dvaja ruskí vojaci. Kuda iďoš? Idi domoj! a mieri na mňa samopalom... Hovorím si, toto nebude film, to je naozaj vážne. Videl som ľudí okolo stanice, ktorú zavreli, vlaky nechodili. Pochopil som, čo sa stalo. Bol to neskutočný šok, hoci sme tušili, že to neskončí dobre, lebo sme v tom boli sami. A Brežnev nemohol dovoliť robiť experimenty v  Československu... Ale nechceli sme tomu veriť. Začala sa najväčšia ozbrojená akcia v Európe od konca druhej svetovej vojny. Prišlo k nám 27 divízií, 300.000 vojakov, 6000 tankov, 1000 lietadiel, 2000 diel a  presne neurčený počet špeciálnych raketových jednotiek proti nepriateľovi, ktorý neexistoval...


      -Viem si predstaviť, že ako mladý študent ste boli akčný... Akí boli vojaci, ktorí nás prišli "oslobodiť"? Hovorili ste s nimi?-

      Zhromaždisko mali v Bratislave na terajšom Námestí slobody, tam bol hlavný stan i poľná nemocnica. O pár ulíc ďalej som býval. Na Námestí SNP smerom k Univerzite Komenského stáli od hora až dole pri chodníkoch ruské tanky, strieľalo sa tam. Vtedy bolo SNP-čko vydláždené žltými mačacími hlavami, bol to veľmi pevný materiál. Keď ste dali tie dve-tri dlažobné kocky do  pásu tanku, nemohol sa pohnúť. Nebola to sranda, keď sme ich tam strkali. Nechcem vyzerať ako hrdina, boli sme študenti a nikto nad tým nepremýšľal... Bol zmätok, tanky boli medzi ľuďmi. Báli sme sa, ale mali sme pocit, že ruskí vojaci sa báli ešte viac ako my. Boli to mladí chlapci. Oni ani nevedeli, kde sú.



      -Ale komunikovali ste s nimi...-

      V prvých dňoch vyliezli z tankov a sedeli na chodníkoch. Pýtali sme sa ich, vy čo tu robíte? No, prišli sme vám pomôcť, lebo tu je kontrarevolúcia. Povedali im totiž, že Američania a západní Nemci ako dve krajiny NATO nastúpili do Československa. Oni úprimne prišli, keďže ich otcovia oslobodzovali Československo, súc oklamaní, nám pomôcť... Boli zarastení, nevyspatí, špinaví, smrdeli, hladní, smädní. Uvedomili ste si, že sú to vaši okupanti, na druhej strane to boli rovnako starí, mnohokrát aj mladší chlapci ako my. Ja som mal takmer 20. Tak si to predstavte, vlastným okupantom ste doniesli fľašu mlieka, cigarety. Fajčili a triasli sa im ruky. Niektorí si mysleli, že sú v Maďarsku. Tí, s ktorými sme sa rozprávali, absolútne nevedeli, kde sú. Bola to strašná situácia, najradšej by sme ich boli, samozrejme, domlátili, ale boli sme bezmocní. Na druhej strane ste zistili, že ich oklamali a že sú to takí istí ľudia ako my.


      -Aj sa vám ich podarilo presvedčiť?-

      Boli značne demoralizovaní. Po nejakých 3 - 4 dňoch už nesmeli vyliezť z  tankov. Bol august, horúco, to železo a ten rozpálený pancier! A oni v  tých tankoch museli byť, nemohli vyliezť. Velitelia nechceli, aby s nami vojaci debatovali, boli nervózni. Nezabudnem, ako sme sedeli na  chodníkoch a rozprávali sa s vojakmi pri veľkom Baťovi. Naraz vyliezol z  tanku veliteľ čaty, vytiahol pištoľ a reval na nich, aby okamžite išli do tankov. A oni sedeli, pofajčievali a kašľali naňho. Vytiahol zbraň a  povedal, že počíta do troch a namieril na jedného vojaka. Všetci sme stuhli, čo bude, a on počítal... Vojak sa ani nepohol, veliteľ zbalil pištoľ a zaliezol do tanku sám.


      -Hovorilo sa vtedy o  sovietskej okupácii, ale neboli to len Rusi, prišli aj ostatné vojská Varšavskej zmluvy s výnimkou Rumunska. Caucescu svojich vojakov neposlal...-

      Podstatná bola Sovietska armáda. Vojakov NDR sem nepustili, robili štábne záležitosti. Walter Ulbricht Brežnevovi ponúkal, že aj jednotky NDR prídu, ale on odmietol. Báli sa škandálu, keby nemeckí vojaci prišli po druhý raz na pôdu Československa. Maličká divízia Poliakov bola okolo Ostravy, Maďari boli na južnom Slovensku, Bulhari - nejaká rota. Rusi by sem prišli tak či tak, či by bol Dubček, či by nebol Dubček, pretože Československo bola hraničná krajina Varšavskej zmluvy s NATO. Svet bol kruto bipolárny a my sme boli jediná krajina na styku s NATO, kde neboli sovietske vojská. Rusi sem potrebovali umiestniť svoje divízie, boli rozhodnutí sem prísť. Dubčekova Pražská jar bola len zámienka, prišli by sem tak či tak.


      -O Dubčekovi píšu aj iní autori, ale nazerajú naňho ako na kontroverznú osobu...-

      V mojej knihe vôbec nestaviam slávobránu Dubčekovi, píšem aj o jeho slabinách. Nebol žiadny geniálny politik. Rétoricky bol dokonca mimoriadne nezdatný. Čo bolo na Dubčekovi pre mňa, pre moju generáciu cenné? Bol to čestný politik, v ktorom ste cítili človeka. Predstavte si, že vyrastáte 20 rokov v prostredí, kde sa politickí lídri nezasmejú, neviete, či majú nejaké manželky. Sú to škrupulózni ľudia, ktorí sú totálne odtrhnutí od ľudí, vidíte ich doslova len na tribúnach. Vo veľkej väčšine to boli hlupáci. Naraz prišiel po Novotnom Dubček. Nebol žiadny intelektuál, ale mal v sebe človečinu, usmieval sa, spieval. My sme Dubčeka milovali. Chodil bez ochranky, športoval, ľudia boli nadšení. Nikdy predtým nebola taká jednota medzi Čechmi a Slovákmi ako za Dubčeka, po invázii v 1968 sa to ešte umocnilo, tanky nás vlastne zjednotili. Keďže som ho stretol aj osobne, sú moje spomienky na tohto skvelého chlapíka silnejšie.


      -Zastavte Dubčeka! si na Slovensku kúpilo už 15.000 čitateľov, v knihe prinášate novú hypotézu o Dubčekovej smrti...-

      Dubček bude mať na rok 20. výročie svojej zvláštnej smrti. Hypotéz okolo nej bolo viacero, konzultoval som to s mnohými ľuďmi. Mne to najviac vychádza tak, že by za tým mohla byť ruská tajná služba, lebo Dubček mal ísť svedčiť ako svedok v procese, ktorý vyvolal Jeľcin, keď prezidentským dekrétom zakázal Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu. Prirodzene išlo o peniaze, majetok KSSZ, niekoľko miliárd rubľov. Jedna z  častí obžaloby boli aj tzv. zahranično-politické aktivity KSSZ, k nej boli pozvaní niekoľkí svedkovia. Určite viem o troch - bývalý poľský premiér Piotr Jaroszewicz, bývalý šéf komunistickej strany Afganistanu Nádžibulláh a Alexander Dubček. Dlho váhal, či tam pôjde. Nakoniec sa predsa len rozhodol, že pôjde svedčiť v neprospech KSSZ, ale už sa tam nedostal... Mysteriózne je, že Dubček mal autonehodu 1. septembra v roku 1992, zhodnou okolností na Deň slovenskej ústavy, o štvrť na desať pri Humpolci, keď sa ponáhľal do Prahy na predsedníctvo Federálneho zhromaždenia. V ten istý deň - v noci na 1. septembra bol neznámymi páchateľmi vo Varšave spolu s manželkou, dokonca aj so psom, zavraždený druhý svedok procesu Piotr Jaroszewicz. Dva týždne na to bol brutálne popravený v Kábule tretí svedok procesu Nadžibulláh. To je zvláštna zhoda okolností.


      -Prečo s tým neprišli historici? Ako ste dospeli k týmto informáciám?-

      Možno to súvisí s tým, že som slušne jazykovo vybavený. Dokážem si na  internete a v rôznych archívoch nájsť informácie aj v iných jazykových mutáciách. S knihou o Dubčekovi mi veľmi pomáhal profesor Ivan Laluha, jeho osobný priateľ a historik Stano Sikora. Ja som to vždy poskladal a  konzultoval som s nimi. Ani na um mi nezišlo robiť detektíva, chcel som prezentovať najmä mladým ľuďom na Slovensku a v Česku, ale aj v cudzine (verím, že román bude preložený aj do angličtiny), Dubčeka ako v  zahraničí najznámejšiu osobu moderných slovenských dejín.


      -Kedysi ste v rozhovore uviedli, že vám na Slovensku chýba relevantná politická strana, ktorej hlavnou myšlienkou je osobná sloboda jednotlivca... Ešte stále si to myslíte?-

      Som človek, pre ktorého absolútna alfa a omega je osobná sloboda, ale aj osobná zodpovednosť, lebo sloboda je zodpovednosť. Slovenský národ bol vychovávaný v nezodpovednosti. Od roku 1939 do 1989 tu boli ľudia vychovávaní v kolektívnej nezodpovednosti, aj ľudácky aj komunistický režim bol o skrývaní sa v  kolektíve. Aby sa slovenský národ povzniesol a niekam posunul, bytostne potrebuje sebavedomie. A to nenadobudne v kolektíve, ale len ako jednotlivec.


      -Ľudia vás mali najprv zaradeného v  priečinku politici, vďaka vašim knihám vás prekategorizovali a mnohí si myslia, že ste urobili správne, že ste vycúvali... Ako to bolo?-

      Šiel som do politiky zo zvedavosti, chcel som zistiť, o čom je vrcholová politika. A tiež som bol presvedčený, že ANO bola dobrá liberálna strana. Keby nebol Paľo Rusko troška začal blbnúť a keby sme boli skôr prekukli KDH, tak tu mohla byť ANO dodnes, žiadna SaS by nebola, bolo by tu ANO. Dobabrali sme to, čo už sa budeme k tomu vracať. Šiel som do  politiky s hlbokým presvedčením pomôcť zvýšiť sebavedomie Slováka osobnou zodpovednosťou a osobnou slobodou.


      -Keď ste už spomenuli SaS, Sulíkova strana má tiež v názve slobodu, čo hovoríte na jej pôsobenie?-

      Je otázkou času, kedy vo vládnej koalícii narazia na seba dva svetonázory - liberálny a kádehácky. To, čo robí SaS s eurovalom a "solidaritou" s  Grékmi, s tým jednoznačne súhlasím, môžu hovoriť, že je to populistické. Každý politik je populista, politika je o populizme. Politik predtým, než povie niečo novinárovi, najprv rozmýšľa: koľko mi to hodí percent. Každý sa vyjadruje najmä z pohľadu - čo na to povedia ľudia. Tentoraz Sulík absolútne trafil s tým, čo hovoria ľudia, pretože nie je možné, aby krajina, kde priemerná penzia je 360 eur, podporovala krajinu, kde priemerná penzia je 1600 eur. Gréci, treba to nahlas povedať, podvádzali v štatistikách. Tam v štátnej správe niekde ani nemajú podvojné účtovníctvo! Viem to od ľudí, ktorí tam boli robiť inšpekciu. Mali by ich vyhodiť z menovej únie, len sa tak zapráši. Skrachovať kompletne, prečo by sme sa mali skladať na krajinu, kde dávajú štátnym úradníkom odmeny za to, že prídu načas do práce!? V tomto so Sulíkom súhlasím. Ale už som zo SaS trochu sklamaný, (ale aj zo Smeru), lebo keď sme boli my vo vláde v 2002 - 2006, Smer mal ohromnú tému - odluka cirkvi od štátu. Keď sa Smer dostal k moci, prvé, čo Fico spravil, podal si s kardinálom Korcom ruku a bolo po odluke. Pričom by to bolo na prospech štátu aj veriacich. Majetkom katolíckej cirkvi by to, samozrejme, poškodilo. Podobne ustúpila SaS.



      -Ste veľmi otvorený, už by ste sa asi do politiky ani nemohli vrátiť...-

      Nemám na politiku povahu, musíte v nej byť, ako sa hovorí, "vychcaný" a  hlavne musíte byť pokrytec. V politike je to o tom, že jedno si myslíte, a druhé hovoríte. Som rád, že som z toho vonku.


      -Váš comeback teda nehrozí, ale je jasné, že politiku poctivo sledujete, ako by ste zhodnotili Igora Matoviča?-

      Ten človek je zaujímavý a zaujímavé je, ako naňho reagujú etablované médiá, ktoré z neho robia idiota. Vidieť na ňom, že je v politike nováčik, pretože, ak chce, aby mal ako politik perspektívu, musí si stáť za slovom. Ľudia dnes generálne považujú politikov za podvodníkov, neverí im nikto. Matovič začal hovoriť, že zverejní zoznam straníckych nominantov a ďalšie veci, ale zatiaľ nič nezverejnil. Pokiaľ ešte dva - trikrát niečo ohlási a neurobí to, tak skončil. Ale, samozrejme, je to úkaz - byť vo vlastnej vládnej koalícii takpovediac v opozícii... Keby pôsobil Matovič dôveryhodnejšie, môže to byť zaujímavý politik. Je to enfant terrible a s takými sympatizujem.


      -Pýtala som sa, ako si budete pripomínať augustové udalosti 1968 v Československu a  nepriznali ste sa, že sa práve v tom čase zberáte do Kašmíru... Čo tam?-

      Navštíviť Kristov hrob, aby som mohol napísať voľné pokračovanie Kódu 9. V ňom Kristus neumrel na kríži, ale ho zachránili. S vysokou pravdepodobnosťou to tak aj bolo. Museli prísť s tézou, že vstúpil na nebesia, pretože nemohli povedať, kde umrie. Preto sa, podľa môjho názoru, vypustili aj celé pasáže z Evanjelií. Nerozumiem kresťanom, že ich nezaujíma, kde a  ako žil Ježiš od svojho dvanásteho roku. Svoje úžasné vzdelanie, spôsobilosť zázračne liečiť sa predsa nemohol naučiť ako tesár... Bol to komplot, do ktorého bol zakomponovaný aj Pilát a jeho manželka Procula. Zachránili Krista, všetky evanjeliá to v podstate dokazujú, len si ich treba pozorne prečítať. Stotník Longinus Kristovi pichol kopijou pod srdce a vytiekla voda zmiešaná s krvou... Keď je niekto mŕtvy, tak už nič netečie, krv je už predsa stuhnutá, to vie každý zdravotník. Potom sú tam dvaja lotri, ktorých spolu s Kristom ukrižovali. Na kríži niektorí zomierali aj týždeň. Ukrižovanie bolo v čase, keď začínali sviatky nekvasených chlebov, Veľká noc - Pesach. U Židov začína západom slnka, vtedy nesmú mať žiadnych mŕtvych, musia ich pochovať do začiatku Pesachu. Čiže, museli to riešiť, lebo hrozilo, že budú na krížoch aj cez sviatky. Smrť ukrižovaným urýchlite tak, že im rozlámete kosti na  nohách. Stáli na drevenom podstavčeku, čím si pomáhali pri dýchaní. Keď im rozlámete kosti, nemajú oporu a udusia sa. Dvom lotrom rozdrvili nohy a Kristovi nie! Vraj preto nie, lebo už bol mŕtvy, ale prečo potom Nikodém priniesol do hrobky 33 kilogramov vysoko liečivých bylín? Ak bol mŕtvy, prečo ho nevsunuli do kokimu, ale ho nechali ležať na kamennej doske? Prečo bolo v hrobke plno obväzov, dokonca podľa Jána šatka, ktorú mal na hlave, bola zvinutá na inom mieste? V gnostických evanjeliách, ale aj v Jánovi, je rad informácií, z ktorých sa dá usudzovať, že nezomrel.


      -O týchto veciach píšete podrobne v románe Kód 9...-

      Pilát odkázal Ježišovým záchrancom, aby Kristus odišiel z Rímskej ríše. Kam mohol ísť? Na sever, juh, západ? Všade bola Rímska ríša, mohol ísť jedine na východ. Je dokázané, že apoštol Tomáš je pochovaný v Indii. Keď sa tam mohol dostať Tomáš, prečo nie Kristus? Údajne je pochovaný v  Šrínagare, v hlavnom meste Kašmíru. Kašmírčania sú pravdepodobne pôvodne tiež Židia, údajne je to jeden zo stratených izraelských kmeňov. Chcel by som sa dostať do svätyne Rozabal, kde je pravdepodobne Ježišov hrob. Keby sa mi to podarilo, bola by to senzácia.


      -Takže po príchode z Kašmíru napíšte ďalšiu knihu, ktorá potvrdí, že ste slovenský Dan Brown?-

      Veľmi si Browna vážim, je to autor, ktorý píše štýlom, ktorý mi vyhovuje. Imponuje mi, že sa dozviem informácie a že je to aj strhujúci príbeh. Teším sa, keď ma k nemu prirovnávajú. Aj moja ďalšia kniha - Sezóna potkanov, s podtitulom - Časy sa menia, potkany ostávajú, ktorá vyjde v  októbri, je písaná podobným strhujúcim spôsobom. Oproti Brownovi som možno žánrovo rozmanitejší. Mám dve srdečné témy - mysteriózne/religiózne veci, a potom naša súčasnosť, najmä politická. Ale asi sa budem držať už len tých mysterióznych vecí, prinášajú zaujímavú diskusiu.


   

 
Autor: TASR



 
 
Aplikácie 7 plus

 
 
 
Banáš: Dubčekova Pražská jar bola len zámienka, Rusi by sem prišli aj tak
TASR