Cítim sa ako cudzinec

Nedávno sme mali Vianoce. Čo pre vás znamenajú tieto sviatky? 
  – Najmä spomienku na detstvo, pretože som vyrastal vo veľmi harmonickej rodine. Napriek tomu, že sme ich slávili veľmi skromne, boli aj krásne. Čiže sú pre mňa spojené s teplom rodiny a s prejavom lásky.

Čím ste obdarovali svojich blízkych? 
  – Vždy si vybartrujeme istú finančnú sumu. Takže sa každý obdarúva sám. Myslím si, že hromadenie vecí nie je rozumné. A keď medzi nami nejaké dary „prebehnú“, tak sú to knihy a cédečká. Tých cédečiek mám tak veľa, že neviem, či si ich stihnem všetky za svojho života vypočuť.

Ako jeden z mála sa pamätáte na úplne starú Petržalku. Vyrastali ste v nej, keď tam ešte nestál ani jeden panelák. Smútite? 
  – Isteže smútim. Keď vám ju pred očami celú zbúrajú, tak dostanete niekedy také zvláštne pocity. Neodídete z krajiny, ale zrazu sa tam cítite ako emigrant. To už nie je tá moja Bratislava, akú som ju zažíval v mladosti. A ja sa v súčasnej Bratislave už naozaj cítim ako cudzinec.

Bývali ste v rodinnom dome, ktorý vám komunisti zbúrali, a museli ste sa aj s rodičmi presťahovať do paneláka. Aj to bolo pre vás určite ťažké. 
  – Bol to brutálny čin. Ja som bol už vtedy ženatý a býval som v meste. No mojich rodičov to zničilo a myslím si, že aj mnoho ľudí, ktorí bývali v Petržalke. Bola to totiž záhradná časť Bratislavy, kde sa žilo veľmi pokojne a ľudia mali medzi sebou silné väzby. Každý každého poznal.

Vo vašej najnovšej knižke Aby to fungovalo som sa dočítal, že od Stalinovej smrti vám tŕpne ruka... 
  – V tom čase som mal sedem či osem rokov. Ako druháci sme museli pri pomyselnej lafete držať stráž a zdvihnutú ruku, ako keď vojaci salutujú. Strašne mi vtedy tŕpla a občas mi vo sne tŕpne aj dnes.

Ste pacifista. Zbrane a vojnu neznášate. Vojenčine ste sa vraj vyhli vďaka fingovaným samovražedným sklonom. 
  – Robil som všetko pre to, aby som nebol vojak. Na vojne boli isté diagnózy, na ktoré boli vojaci hákliví. Môj priateľ Ivan Vašica, s ktorým som napísal jednu zo svojich prvých pesničiek, bol lekár a u kolegu mi to takto vybavil. Povedal mi: „Musíš hovoriť, že ti nič nie je, a že chceš narukovať.“ A tomu verili ešte menej.

Keď skladáte text, viete si už dopredu predstaviť, že by z neho mohol byť hit? 
  – Písať text je ako hádzať ragbyovou loptou, nikdy neviete, kam po dopade odskočí. Keby to bolo také jednoduché, viete, koľko by tu bolo špekulantov, ktorí by hity písali?

Sú ľudia, ktorým by ste svoj text nikdy nedali, ktorí si ho nezaslúžia? 
  – Sú. Väčšinou robím so svojimi interpretmi, s ktorými som spolupracoval roky – to je Marika, Meky, Janko Lehotský, Robo Grigorov atď. Sem-tam pomáham aj mladým interpretom, keď sa mi zdá, že majú talent. A potom sú speváci, ktorým by som text nedal. Nie preto, že ich nemám rád, ale mnohí si myslia, že im pomôže. No im by nepomohlo, ani keby im písal texty William Shakespeare.

Aj vy si myslíte, že z mnohých súčasných hitov by hity neboli, pokiaľ by ich rádiá dookola neomieľali? 
  – Áno. To, či sa pieseň zapísala do sŕdc poslucháčov, sa ukáže až po rokoch.

O láske ste napísali stovky textov. Koľko ste ich v skutočnosti mali? 
  – Ako každý mladý človek som ich zopár prežil. Som šťastne ženatý už 35 rokov. V mojej manželke mám veľké šťastie. Je to zromantizovaný pohľad, že za každým dielom musí byť nejaká láska. Nie je to pravda. Interpretovi sa snažím napísať niečo, čím môže publikum osloviť. Samozrejme, že ten cit musí každý prežiť, bez toho to nejde.

Nadriete sa na textoch? 
  – Tvrdím jednu vec: vždy a za všetkým je hlavne práca. Ako umelci máme šťastie, že by sme prácu nemali pociťovať ako p r á - cu. Robím niekedy päť, desať hodín, ale nepociťujem to ako prácu. Naše šťastie je v tom, že si niečo vymyslíme a aj to zrealizujeme. Toto šťastie nemá hocikto. A sme ochotní za to aj trpieť.

Ako? 
  – Viete, vyzerá to, že máte samé úspechy, no k úspechom patria aj neúspechy. Mám veľa pesničiek, ktoré vôbec nie sú úspešné. Napriek tomu ich mám rád. Sú to schody k tým úspešným.

Málokto o vás vie, že ste aj jedným zo zakladateľov golfu na Slovensku. A to napriek tomu, že ste golfovú palicu nikdy nedržali v ruke. Ako to? 
  – A ani ju nikdy nebudem držať (smiech). Bolo to v roku 1971, sedeli sme u Sláva Magála a Kamily Magálovej v byte a zistil som, že existuje golfové ihrisko v Karlových Varoch. V tom čase sa tento šport bral ako pánsky a buržoázny. Napriek tomu nám v rámci Telovýchovnej jednoty Elán schválili golfový klub, aj keď nikdy nefungoval.

Ako sa majú vaše mačky? 
  – Máme tri. Jedna je ako pes. Chodí stále za mnou. Tak ma ľúbi, odmalička si ma vybrala a odvtedy som jej miláčik. Normálne musím z domu utiecť, aby nešla za mnou. Musí to byť niekto prevtelený...

Raz ste povedali, že politika je zábavný priemysel a politici sú klauni... 
  – Skutočne je to tak. Keby dnes namiesto nedeľných relácií vysielali spevákov alebo komikov, tak sa na to nikto nebude pozerať. Politici sú so svojimi hlúposťami zábavnejší ako čokoľvek iné. Sú súčasťou šoubiznisu a vyvolávajú témy, ktoré by za normálnych okolností nikoho „netankovali“.

Ako slovensko-maďarský problém... 
  – Bez politikov by neexistoval. Keď povie Csáky, že lekár v Dunajskej Strede by mal vedieť po maďarsky... Ktorý lekár sa nenaučí základné veci po maďarsky, keď tam má pacientov a vie, že neovládajú slovenčinu? Jazyk je ekonomický nástroj. No mnohými týmito témami zakrývajú to, čo sa deje v podhubí politiky. A to sú neskutočné zlodejstvá.

Založili ste možno prvú reklamnú agentúru na Slovensku. Ako klientov ste mali samé veľké firmy a robili ste aj kampane pre politické strany. Viete, aké peniaze sa v biznise a politike točia. Mohol si v našich pomeroch človek čestným spôsobom zarobiť miliardu korún? 
  – To by ste mi museli ukázať podnikateľa, ktorý vymyslel nejaký svetový vynález a ten sa ujal vo svete. Miliarda korún sa dá iba ukradnúť alebo získať veľmi špekulatívnym spôsobom.

Máte rád peniaze? 
  – Chudoba je luxus, ktorý si nemôžem dovoliť. Je dobré, keď si môžem dopriať istý štandard. Ale všetko, čo prevyšuje, každého umelca otravuje. Môžeme byť vďační, že sme dostali talent a robíme veci, ktoré sa ľuďom páčia. A to ma uspokojuje.

Kedy ste naposledy videli Mariku Gombitovú? 
  – Pred dvomi rokmi.

Telefonujete si? Vie, čo sa deje vonku? 
  – Telefonujeme a myslím si, že je slušne informovaná. No keďže má všetko sprostredkované, fakty ovláda podľa toho, kto jej ich interpretuje. Ja sa jej ich snažím podať realisticky.

Takže nemusia byť vždy správne? 
  – Určite nie. Ale k tomu, že ju veľa ľudí vychvaľuje, bola a je veľmi triezva.

Za vystúpenie jej ponúkali niekoľko miliónov. Ako je na tom finančne? 
  – Žije veľmi skromne. Vďaka tomu stavu nepovažuje tieto veci za dôležité. Pre ňu peniaze nie sú prvoradá motivácia. Vždy jej hovorím: Ty si jediný nedostatkový tovar v kapitalizme. Všetko si môžete kúpiť, Mariku Gombitovú nie.

Má okolo seba Marika správnych ľudí, ktorí sa o ňu starajú? 
  – Je pri nej sestra a opatrovateľka, to je celé.

Nemôže byť práve v nich problém? Nebrzdia ju? 
  – To, že momentálne nespieva, je jej rozhodnutie. Súvisí to s jej zdravotným stavom. A ten je skutočne ťažký. Na spev treba vynaložiť veľa síl. Samozrejme, že to pôsobí aj na psychiku. Nemusí mať takú motiváciu, akú majú speváci, ktorí v kolotoči žijú.

Čo Mariku podľa vás najviac trápi? 
 – Zlo ľudí. To, že sú niekedy necitliví a nechápu, že mlčí. Nakoniec, keby už nikdy nič neurobila, tak dot e raz urobila veľmi veľa. Ale som presvedčený, že motiváciu ešte nájde.

Neobjavil sa po Marikinom boku muž, ktorý by jej ukázal krajší svet ako štyri steny? 
  – O týchto veciach sme nikdy nehovorili. Vždy sme mali vysokoprofesionálny a priateľský vzťah.

Zlé jazyky tvrdia, že kvôli pesničke Nespáľme to krásne v nás sa Marika s Mekym Žbirkom nerozpráva. Viete o tom niečo? 
  – To je úplná hlúposť. Keď to nahrali, mala pocit, že sa zobrala iná verzia, ako si ona predstavovala. Takže ju možno niekto vyprovokoval, ale pol roka po tom spolu vystupovali na Slávikovi.

Kto má ešte okrem vás k Marike blízko? 
  – Určite si zavolá s Mekym, Lacom Lučeničom, Robom Grigorovom.

Chceli by ste, aby sa vrátila? 
  – Určite. Znovu by sa ukázalo, kde latka kvality v skutočnosti je. Málokto vie, že vyrastala na Janis Joplin. Myslím si, že nikto nemá takú obrovskú auru na pódiu ako Marika. Takže ona chce vystupovať, ale vie, prečo tá chvíľa ešte neprišla.

Súčasnou mladou speváckou krvou na Slovensku nie ste práve nadšený. V čom je podľa vás problém? 
  – Mám iné predstavy, ako by mal slovenský pop vyzerať. Najmä na alternatívnej scéne je veľa kvality. Jednoducho sa to cez médiá nedostane von.

Ale Horkýže slíže sa vám páčia... 
 – Veľmi. Robia to s veľkým nadhľadom, vtipne a ja sa na tom veľmi dobre zabavím.

Vraj ste k spevu priviedli aj Riša Müllera? 
  – S jeho nebohým otcom sme boli kolegovia v divadle. Hrdý mi nosil skladby svojho syna, ktorý komponoval. Rišo chcel byť iba autor. Pár nahrávok som si vypočul, a tak som mu dal impulz: „Dobre spievaš, spievaj si to sám.“ Po otcovi má aj herecké nadanie. Slovenské zábavné divadlo robí veľkú chybu, že doteraz nezbadalo, aká úžasná figúra by bol Rišo Müller na divadelných doskách.

Kto vás z mladých spevákov najviac oslovil? 
  – Peknú produkciu má Katka Knechtová a teraz speváčka Kristína.