Džentlmen zo starej školy

Ako ste prijali správu o úmrtí hereckej legendy Michala Dočolomanského? 
– Viete, nie je ľahké o tom hovoriť. Práve som robil tri vstupy do českých médií a všetkých zaujíma Dočolomanský. Ja som sa s ním nedávno stretol. Odovzdávali sme cenu Slnko v sieti a nechcelo sa mi to ani veriť. Stále som si myslel, že to je všetko iba fáma.

  Fámou máte na mysli jeho chorobu? 
– Samozrejme, rakovinu. Je to zákerná choroba, pretože vôbec nevyzeral vážne chorý. Je to smutné. Celá táto generácia odchádza a sú to moji dobrí priatelia. Nepoznáme sa len z filmu, ale aj súkromne. Keďže moja manželka bola herečkou Národného divadla, tak sme sa stretávali aj privátne.

  Kde sa konali tieto stretnutia a ako prebiehali? 
– Debatovali sme tam a zabávali sa. Tam chodieval aj Michal. Napríklad pán fotograf Sudek mal na pavlači umiestnený fotoaparát a fotil všetkých, ktorí k nemu chodili. Keď niekto zomrel, tak si vyhľadal jeho fotku a zavesil ju na čestné tablo, nad ktorým bolo napísané „takto kapeme“. Nuž čo, tak kapeme. Našťastie má kapanie druhotný význam, že to neprebieha tak rýchlo. V každom prípade Slovenské národné divadlo stráca piliere, bez ktorých sme si v minulosti nevedeli predstaviť jeho existenciu.

  Odišla Vilma Jamnická, František Zvarík a teraz Michal Dočolomanský. Čím to podľa vás je, že sa história opakuje a opäť odišli tri veľké herecké mená na druhý svet?
– Áno, je to pravda, ale hlavne odchádzajú húfne, to je na tom tá horšia správa. To je ako ten vtip o Titanicu, v ktorom kapitán lode hovorí: „Mám pre vás dve správy. Jednu dobrú a jednu zlú. Ktorú chcete počuť ako prvú? Posádka chce počuť ako prvú tú dobrú. Kapitán preto odpovie: „Tá dobrá správa je, že získame 11 Oscarov.“ Pre mňa je preto najsmutnejšie, že ich odchádza tak veľa.

  S Michalom Dočolomanským ste spolupracovali na sérii Tisícročná včela, kde hral postavu Valenta. Ako sa vám spolupracovalo s takýmto hereckým velikánom? 
– On vedel hrať záporné aj kladné postavy. Táto postava bola pre neho veľmi zaujímavá, pretože sa pretváral z chudobného a sympatického chlapca z dediny na bohatého podnikateľa, ktorého zmenia peniaze. Chce odísť od rodiny a Slovensko je na rodinu citlivé. Dočolomanský mal niekoľko prstokladov alebo tónov, ktoré boli v ňom hlboko ukryté, a preto vedel hrať rôzne postavy. Bol to dokonalý profesionál z dielne, ktorej ja hovorím laboratórium na hercov. Je to pôvodné divadlo, jednoducho, stará škola, ktorá pre mňa ako filmového režiséra pripravila veľkých umelcov. Terajšia generácia nevie napríklad chodiť, nevie rozprávať a často im ja ako režisér musím ukazovať, ako si ich hranie predstavujem. Dočolomanskému nebolo treba ukazovať nič.

Čím si vás ako režiséra dokázal získať? 
– Bol obrovský „dríč“. Vedel, že nestačí mať iba talent, ale že musí na sebe neustále pracovať. 

  Aká bola táto herecká legenda v skutočnosti? 
– On vystupoval vo svojom okolí veľmi priateľsky. Bol to človek, ktorého musíte mať jednoducho rád. Musím vám povedať, že si budoval svoj imidž. On bol tým, ktorý si problémy nepripúšťa, ktorý všetko zvládne. Nosil si v sebe veľa zo svojich postáv. Bol to džentlmen za každých okolností. Bol niečo, samozrejme v dobrom slova zmysle, ako superman.

  Čo ho podľa vás spravilo idolom niekoľkých generácií? 
– Niesla sa v ňom istá Kodetova (Jiří Kodet, český herec, pozn. red.) vznešenosť, chlapskosť Brzobohatého (Radoslav Brzobohatý, český herec, poz. red.), bol krásny rovnako ako Alain Delon a mal v sebe aj hrdosť Jánošíka. Toto všetko dokopy spravilo Dočolomanského nenapodobniteľným.

  Ako si na neho budete pamätať? Čo bude prvé, na čo si spomeniete, keď sa vysloví meno Michal Dočolomanský? 
– Viem, na čo asi narážate. Je však priskoro rozoberať niečo osobné. Ja si to preto radšej nechám pre seba ako moju spomienku na dobrého priateľa.

OSTAL ZASKOČENÝ: Správa o úmrtí Michala Dočolomanského pokazila Jakubiskovi radosť z informácie, že jeho veľkofilm Bathory navštívil v susednom Česku 600- tisíci divák.