Kráľ detektívok Dominik Dán exkluzívne: V kriminálkach sú bludy

19. augusta 2014, 14:00
Tip redakcii

Keď ponúkol do vydavateľstva svoju prvú knihu, odmietli ju. Pochopil však, že ju ani nečítali. To ho inšpirovalo k tomu, aby vymyslel originálny spôsob, ako zistiť, či v rukopise niekto aspoň listoval. Ponúkol text inému vydavateľovi, ale to už medzi stránky vložil nenápadný vlas. Keď ho tam potom našiel, vedel, že knihu ani tentoraz nikto nečítal.

Kráľ detektívok Dominik Dán.

Kráľ detektívok Dominik Dán.

Autor: Archív

Tak takýto fígeľ môže napadnúť naozaj len zdatnému detektívkarovi. A spisovateľ Dominik Dán takým rozhodne je. Dnes sa jeho knihy predávajú ako teplé rožky a tam, kde ho vtedy odmietli, si dodnes búchajú hlavu o stenu. Škoda len, že autor skvelých slovenských detektívnych románov je čosi ako Colombova žena – nikto ho nevidel, ale všetci vieme, že je. A fantasticky píše. Denníku Plus JEDEN DEŇ poskytol napriek utajeniu exkluzívny rozhovor.

Hneď na začiatku ste ma upozornili, že nesmiem použiť diktafón. Obávate sa, že by som zneužila zvukovú nahrávku? Nie je to profesionálna deformácia?
– Deformácia určite nie, iba zásada, pracovný zvyk. Robíme to tak vždy, tak nevidím dôvod ho porušovať.

Používate pseudonym, dokonca tajíte aj vek. Prečo?
– Je to osobný postoj. Ktosi dávno si vymyslel, koľko mám rokov, tak načo miasť čitateľov.

Naopak, prečo nedať veci na správnu mieru?
– Prečo meniť veci, keď je to už tak zaužívané? Okrem toho Dominik Dán môže mať toľko rokov, ako je uvedené na obálke mojich kníh, nech vyzerá staršie a serióznejšie, a ja môžem mať v skutočnosti o trochu menej.

Možno, aby ste si viac vychutnali slávu.
– Zostaňme pri tom, ako to je. Nepotrebujem sa verejne prezentovať. Nestojím o publicitu ani o slávu.

Ale slávnym už ste. Máte na konte dvadsiatku kníh, jedna z nich sa aktuálne nakrúca. Prečo práve Červený kapitán?
– Producent si ju vybral.

Dozeráte na výrobu filmu?
– Nie, výroba filmu je plne v kompetencii producenta a režiséra. Ja som v tomto prípade iba odborným konzultantom, bol som pri tvorbe scenára, ten som upravoval a dopĺňal v odborných častiach, keď bolo treba.

Sfilmované majú byť aj ďalšie knihy, napríklad Noc temných klamstiev robí česká produkcia. Bolo by asi fajn, keby sa aj slovenský film viac zobudil. Lebo jedna lastovička leto nerobí. Príde teda po Červenom kapitánovi ďalší slovenský film?

- Pokiaľ viem tak už sa začala nakrúcať aj druhá kniha Popol všetkých zarovná. Mrzí ma situácia v slovenskom filme. Máme veľa dobrých literárnych podkladov, no nie sú scenáristi ani solventní producenti. Naši znamenití herci okrem lacných stupidných televíznych seriálov nemajú kde hrať. Kde je tradícia? Taký Pacho, hybský zbojník alebo Medená veža, Orlie pierko, Tisícročná včela, to boli filmy! Dnes nie sme schopní natočiť skoro nič – na veľkú škodu všetkých zainteresovaných vrátane diváka.

Živíte sa nielen písaním. Nie je tajomstvom, že ste donedávna pracovali v radoch polície. Prezradíte konečne, čo ste vlastne v polícii robili?

– Prečo by som to robil? Je to príliš komplikované na vysvetľovanie bežnému laikovi a okrem toho v polícii stále pracujem.

Podľa mňa sú čitatelia zvedaví. Ja teda určite.
– Nemusia to vedieť. Nie je to dôležité. Novinári mi až donedávna „nadávali“ do vyšetrovateľov, hoci som nikdy neabsolvoval vyšetrovateľské skúšky a nikdy som na oddelení vyšetrovania nepracoval.

Teda nie ste vyšetrovateľ?
– Vyšetrovateľ sa stará o procesnú stránku prípadu, má na starosti spisy, je vlastne akýmsi administrátorom v celom prípade. Ale na objasnení zločinu, na chytení vraha pracuje veľký tím – kriminalisti, technici, experti – to sú tí „loveckí psi“. A ďalší a ďalší...

Takže, na akom poste ste pracovali?

- Vidíte, stále sa točíme dokola okolo jednej veci a cestu von aj tak nenájdeme, pretože ja o svojej práci nerád rozprávam. Nie len pred vami, ani doma, ani pred kamarátmi. Posuňme sa radšej ďalej.

Preniesli ste niektoré zvyky z pôvodného povolania do literatúry?

- Všetky. Dôsledne zbieram fakty ako v práci tak aj v románových príbehoch. Čitatelia sú citliví na logiku deja a niektorí dokonca kontrolujú text s papierom a ceruzkou v ruke. Preto pracujem s kalendárom, robím si zápisky, píšem si dejovú osnovu, prísne sledujem časovú os. Fakty musia sedieť. Nemôže sa stať, aby bola žena tehotná jedenásť mesiacov alebo že v roku 1988 sa platilo eurom. Na to si treba dať sakramentský pozor. Najhoršie sú mobily, tak sme si na ne zvykli, že písať príbeh z obdobia pred nimi je pre spisovateľa utrpením. Mobilom sa dá totiž v románe za pár sekúnd vyriešiť až neuveriteľne veľa problémov.

Už vás čitatelia nachytali pri nepresnosti?

- Pri tristo stranách sa stane, že detail uletí. V Červenom kapitánovi napríklad píšem, že revízor nastúpil do električky a vraví cestujúcemu: Správajte sa slušne, lebo vás vyhodím z autobusu! Nevšimol som si to ani ja, ani tí, čo robili s textom po mne. Jediná obrana, ktorá mi v tomto prípade napadla je, že revízor bol počas kontroly lístkov taký zmätený, že ani nevedel do čoho nastúpil.

Čo vravíte na názor čitateľov, že vaše dialógy sú každou knižkou živšie, brisknejšie, vyzretejšie?

- To je prirodzené. Od mojej prvotiny Popol všetkých zarovná som sa logicky posunul ďalej, veľa som pracoval s korektorom, dal som si poradiť. Napríklad sú slová, ktoré by postava v istom období nepovedala, lebo vtedy sa nepoužívali. To môže niekedy pri písaní ujsť. Kým spočiatku som venoval viac priestoru opisom, pri dvadsiatej knihe už každý vie, ako vyzerá hlavný hrdina alebo kancelária. Takže sa venujem viac výstavbe deja ako opisu postáv.

Píšete každý deň?
– Murárčina sa dá robiť každý deň, písať nie.

Čo potrebujete pri písaní?
– Ticho, cigarety, tmu, dážď. A pivo. Červené víno neznášam, napriek tomu, že ho pijú všetci spisovatelia.

Máte pri tvorbe nejaký špeciálny systém?
– Žiadny špeciálny systém neexistuje. Každý román je ako vajce – musíš ho poctivo vysedieť. Chce to len sadnúť si a písať. Žiadna televízia, nič, čo by ma rozptyľovalo. Správny a prísny denný režim ušetrí more inak zbytočne premrhaného času.

Čo vás inšpiruje?
– Horiaci termín.

Vtedy sedíte a chytáte imaginárnych vrahov?
– Tých literárnych. Keď chcete chytiť skutočného vraha, treba ísť do ulíc! To sa od čias rady Vacátka nezmenilo. 

Koľko ste ich už chytili? Stovky?
– To nie je presná otázka. Povedzme to tak, že som priložil ruku k dielu. Na prípade vždy pracuje tím. Nie je to tak, ako to vidíte v televízii, že za hodinu chytí jeden geniálny detektív aj desať vrahov.

Stalo sa vám, že vám prišli príbuzní obete osobne poďakovať, že ste vyriešili prípad?
– Objasnili sme únos dieťaťa a vtedy vo mne veľmi zarezonovalo, ako dokáže byť matka vďačná. Tak plakať ženu od úľavy som ešte nevidel. V prípade vrážd a vrahov je to obyčajne tak, že vrahovi blízki sú na nás naštvaní, že sme ho chytili, a rodina obete má úplne iné starosti.

Nebáli ste sa niekedy o svoj život? Trebárs, že vás po rokoch vyhľadá vrah, ktorého ste dostali do väzenia a pomstí sa vám?
– Odveta? To sa mi v živote nestalo. Kým totiž páchateľ príde do basy, prejde mnohými rukami. A najviac zo všetkých nenávidí sudcov a obhajcov, tých považuje za pravú príčinu premárnených rokov v base. Kriminalisti sú prví v poradí, čo s ním prídu do styku, a na nich sa väčšinou zabudne. Spravidla to takto funguje, ale sú aj výnimky.

Dá sa zvyknúť na prácu so smrťou?
– Treba si zvyknúť, je to rutina, tak ako na patológii alebo v pohrebných službách.

Človek asi emočne celkom otupie, či nie?
– Je to individuálne. Niekto to dokáže robiť rok, iný 25 rokov. Pracujeme na záťažovom oddelení, v rýchlom tempe, obrovskom nasadení, s brutálnymi obrazmi… Každý máme iný mechanizmus obrany, formy psychohygieny. Ja to robím 30 rokov a ešte stále ma to baví.

Ste tvrďas?
– To určite nie, ale ako vravím, dá sa na to zvyknúť. Je to o psychike a je veľmi dôležité pravidelne z tohto cirkusu vypadnúť. Dobre sa vyspať, zašportovať si, ísť medzi ľudí, s priateľmi do krčmy, s rodinou na dovolenku alebo trebárs písať knihy. Relaxovať, aby sa odplavil adrenalín. Inak človek chytí depresie.

Písať o vraždách je podľa vás relax?
– Písať básne o trávičke, púpavách, o láske, to je relax. Máte pravdu, keď píšem, tak trochu sa rýpem v tom istom bahne. Ale kto iný napíše lepšie detektívku ako človek, čo robí v branži? Ani operáciu srdca nezveríte cukrárovi alebo kominárovi, ale kardiológovi, však?

Takže máte oproti iným autorom detektívok navrch?
– Určite. Poznám terminológiu, pracovné postupy…

Prekvapila vás aj po rokoch „kreativita“ niektorých zločincov?
– Robil som na jednom prípade. Vyšetrovali sme vraždu známeho horolezca, ktorého našli doma v izbe obeseného na horolezeckom lane. Medzi dvoma skriňami bola na vrchu položená žehliaca doska a na nej viselo telo. Ten človek mal zviazané ruky, nohy, trup… Bol omotaný v modrom horolezeckom lane ako pavúk v sieti. Na pohľad to vyzeralo, že ho niekto násilne zniesol zo sveta. Konzultovali sme prípad s horolezcami a po poldňovom vyšetrovaní sa ukázalo, že šlo o samovraždu. Ukázali nám, aké jednoduché je zviazať sám seba, ak ste odborník a poznáte uzly a spôsoby viazania. Vtedy sme len krútili hlavou. Niektoré veci treba konzultovať s odborníkmi. Nie je dobré hrať sa na najmúdrejšieho, lebo najmúdrejší nakoniec horko zaplače.

Sledujete detektívne filmy?
– Stále sa smejem nad kriminálkami, aké nepríčetné bludy tam sú, ale občas sa podarí. Dobre urobený, s minimom chýb je napríklad film Sedem s Morganom Freemanom a Bradom Pittom.

Pri vyšetrovaní vrážd a lúpeží musí mať asi človek akýsi šiesty zmysel?
– Také niečo, hlavne schopnosť kombinovať, ale aj vyššie IQ.

Viete si predstaviť, že by ste prestali písať?
– Keď prestanú moje knihy kupovať, vtedy prestanem písať. Bude to neklamný znak toho, že čitatelia už majú detektívok plné zuby. A aj zdravie môže zohrať svoju rolu v mojej kariére spisovateľa.

Máte šťastie, zatiaľ sa stále kupujú. So 600-tisíc predanými knihami ste jeden z najpredávanejších autorov, získali ste ocenenie najúspešnejší autor roka 2013, päťkrát ste získali cenu Panta Rhei Awards za najpredávanejšieho autora roka. Čo robíte s toľkými peniazmi?
– Vymenil som ojazdenú embéčku za novší, väčší model auta. A kupujem si o dve čísla väčšie topánky, veď na to mám, nie?

 
Autor: Plus JEDEN DEŇ magazín/MARIKA STUDENIČOVÁ



 
 
Aplikácie 7 plus