Televízna Svokra Gizka Oňová: S markizáckou šou chcela seknúť

21. február 2016, 18:00

Televízna relácia Svokra je vysielaná už niekoľko rokov a teší sa úspechu najmä vďaka jej hlavnej predstaviteľke Gizele Oňovej (67). Práve ona sa snaží pomôcť rodinám v tých najzložitejších životných situáciách. A hoci má radosť z popularity, s televíznym programom už chcela seknúť.

Najznámejšia televízna Svokra zmenila osud už niekoľkým rodinám na Slovensku.

Najznámejšia televízna Svokra zmenila osud už niekoľkým rodinám na Slovensku.

Autor: TV Markíza

V otvorenom rozhovore porozprávala, čo je podľa nej najväčší problém slovenských rodín, aký vzťah má so svojim manželom a či ju prosia o pomoc aj jej vlastné deti.

Definitívne vám prischla nálepka svokra. Ako to vnímate?
Pre mňa to nie je nič nové, pretože svokrou som už pomaly dvadsať rokov. Som ňou neveste aj zaťovi. Mám vnuka aj vnučky, čiže mám s tým veľa skúseností.

Čo vám priniesla reality šou?
Nečakala som, že budem taká obľúbená u mladých ľudí. Veľmi ma teší, že mám aj takýchto divákov. Nerátala som s tým, že práve oni budú cieľovou skupinou relácie. Často sa mi stáva, že keď idem von, mladí sa pristavia a povedia: „Pani Gizka, gratulujeme vám, tak dobre sa na to pozerá.“ Od vlastnej svokry sa výčitky možno počúvajú dosť zle, ale keď prídem do rodiny ako nezávislá a nezištná osoba, tak to prijímajú.

Byť svokrou úplne neznámej rodine musí byť náročné. Čo to pre vás znamená?
Názov programu je síce Svokra, ale keď prídem do rodiny, kde napríklad chýba takýto človek, a som práve tá imaginárna náhrada, veľakrát sa mi stane, že som bola aj mamou alebo babkou. Ide o to, aký problém riešim a na základe toho ma rodiny už vnímajú.

S akým najčastejším problémom sa v slovenských rodinách stretávate?
Je ich viac. Ľudia spolu nekomunikujú a obzvlášť manželské páry. Nerozprávajú sa s úradmi alebo s bankami, od ktorých si zoberú pôžičky. Nezvládajú to splácať a namiesto toho, aby si urobili nejaký splátkový kalendár, tak prestanú platiť a potom im to prerastá cez hlavu. To je najhoršia chyba, akej sa môžu dopustiť. Ďalší problém vidím v súčasnej dobe. Prispôsobili sme sa novému štandardu samostatného žitia, hoci si myslím, že v minulosti bola naša kultúra zaujímavá najmä preto, že tu ľudia žili viacgeneračne. Práve tým veľmi obohacovali život najmä deťom a svojim rodinám.


Pri riešení problémov čerpá predovšetkým zo svojich vlastných skúseností.
Foto: TV Markíza

Aké najväčšie muchy majú podľa vás ženy a aké, naopak, muži?
Chlapi chcú byť akceptovaní ako hlava rodiny. Keď im ženy tento titul vezmú, trpia. Emancipácia priniesla, že nežnejšie pohlavie stráca zo svojej ženskosti. Púšťajú sa do takých sfér, ktoré im ako ženám, matkám a povedzme aj milenkám ubližujú. Napríklad pohoria v móde, svojím správaním, fajčením, pitím chcú byť IN a pritom v očiach mužov sú iné. Každý muž túži mať pri sebe normálnu a usmiatu ženu. Emancipácia nie je zlá vec. Ale nezabúdajme, že vždy bude muž vnímať ženu ako jemnú a príťažlivú bytosť, ktorá sa môže o neho oprieť. Ak mu párkrát povie, že ho potrebuje, vyhodí ho to do výšok. Toto vidím ako zásadný problém, že sa to dostalo do jednej roviny. Chlap veľakrát mlčí a žena papuľuje.

Hodnotíte druhých ľudí a akú povahu máte vy?
Musím priznať, že si musím dávať pozor, pretože som vodcovský typ. Trochu rýchlejšie vidím riešenia ako napríklad môj manžel, ale vedome viem, že nemôžem v ňom zabiť to mužské. Veľa žien sa čuduje, že nemôže nájsť partnera v tridsiatke. Súvisí to s tým, že príliš prebrali úlohu chlapov. Dirigujú, papuľujú, vedia si zarobiť, a preto ich ani nepotrebujú a muž sa tak následne dostáva do „úzkych“.

Stáva sa vám, že vás o pomoc žiadajú aj vaše deti?
Stane sa mi to. Niekedy ma požiada o pomoc aj moja dcéra. Samozrejme, nie je to vždy priamo adresované, ale spoznám to už podľa toho, ako formuluje svoje otázky. Vtedy viem, že si vyžaduje môj názor. Väčšinou žiada radu týkajúcu sa gazdovania a povedzme nejakých praktických rád okolo kuchyne. Čo sa týka výchovy, tak to nie. Odovzdala som im to, na čo som bola zvyknutá a naučená. Tiež som videla, že to isté praktizovali vo svojich rodinách, čiže moje vnúčatá sú vychované podľa rovnakého kľúča.

V čom vidíte zásadný rozdiel medzi výchovou vašich vnúčat v porovnaní s vašimi deťmi?
Moje tri vnúčatá nežijú na Slovensku, ale vo Walese. Otca majú Švéda, takže si priniesli niečo zo švédskej kultúry. Stýkajú sa aj s druhými starými rodičmi a, samozrejme, aj s nami. Vidím, že naša slovanská duša je u detí prítomná, ale akceptujem aj to, že už inak vypĺňajú svoj voľný čas, ako by som si to predstavovala. Nečítajú klasické knihy, ale čítajú z tabletu. Jedia trochu iné veci, než ako by som odporúčala, ale zase všetko mladým nemôžete zakázať, preto sa to snažím akceptovať, ale aj trošku korigovať. Keď sú u mňa, tak ide všetko podľa mojich pravidiel, len si tak hovorím, že každý rozumný človek si zoberie pre svoje potreby také skúsenosti, ktoré mu budú vyhovovať, aby bol šťastný.

V rodinách sa často objavuje alkohol. Necítite sa v tomto prípade bezradná?
Alkohol je naozaj metla ľudstva. Keď je rodič alkoholik, čo väčšinou bývajú chlapi, tak situácia je vážna. Je to choroba a nie každý s ňou dokáže bojovať. Veľa ľudí nemá v sebe toľko sily, aby s ním dokázali seknúť. Žiaľbohu, darmo im budem hovoriť, že opíjaním sa problém nerieši. Samozrejme, aj alkohol vymyslelo ľudstvo, sú príležitosti, keď je vyslovene na mieste dať si pohár vína alebo piva. No prepadnúť tomu natoľko, že moje dieťa nepozná, čo je jablko alebo hruška a, samozrejme, rodičia k tomu ešte aj fajčia, tak to je odsúdeniahodné. Je to absolútne nezodpovedné, pretože toto si žiadne dieťa nezaslúži, aby pre alkoholizmus svojho rodiča nemohlo študovať alebo sa poriadne najesť či obliecť.


S láskou sa stará aj o svojho 92-ročného otca.
Foto: archív G. O.

Rodiny, do ktorých chodíte, si vyberáte sama?
Musím povedať, že nemám vplyv na výber rodiny, do ktorej idem. Na to je tam komisia. Prídem do rodiny a veľakrát zistím, že sú to obrovskí herci. Občas dokážu oklamať aj odbornú komisiu, ktorá rodiny vyberá. V zmysle, že ich príbeh považujú za zaujímavý a myslia si, že by sa im malo pomôcť. Väčšinou však po desiatich hodinách rozhovorov, natáčania a zisťovania prídem k záveru, že si nezaslúžia pomoc.

Viete uviesť aj konkrétny príklad?
Raz ma k sebe pozval otec, ktorý mal pocit, že sa k nemu deti nesprávajú úctivo a zodpovedne. Deti už boli dospelí ľudia z rozvedeného manželstva. Manželka žila s jedným dieťaťom a muž žil sám. Urobila som rozhovor so všetkými tromi potomkami, ktorí sa pamätajú na detstvo ako na najhoršie obdobie vo svojom živote. Otec ich tĺkol do modra. Nepamätajú sa ani na to, kedy sa poriadne najedli. Jednému z nich v nádeji, že ho dochová, prepísal jeden zo svojich domov. Mňa volal, ako by ten dom mohol od syna dostať naspäť. Tak som si povedala: „Tu nemám čo hľadať.“ Keď štyri deti vypovedajú o otcovi, že to bol zlý človek, vypočítavý a špekulant a ja sa vždy ešte spolieham na môj nos a vnútro, ktoré mi to potvrdilo, tak som si povedala: „Prepáčte, ale v tomto prípade vám neviem pomôcť a ani nechcem.“

Keď zatvoríte v rodine dvere, viete sa od ich príbehov odosobniť?
Ťažko. Aj keď je pravda, že už o niečo ľahšie než pred tromi rokmi. Vtedy som si s nimi poplakala od začiatku až do konca. Potom som si povedala, že sa k tomu musím racionálne postaviť a trošku si udržať odstup. Trochu sa mi to aj podarilo, ale len čo vidíte deti, že trpia za nezodpovednosť rodičov, tak sa tomu ťažko ubránite. Prídem domov a chcem na to zabudnúť, ale veľakrát to vláčim so sebou aj niekoľko dní. Mám už na to nejaké praktiky a techniky, ako sa odosobniť. Niekedy sa zašijem na 3 dni do kúpeľov, lúštim sudoku alebo krížovky. Ak však odletím za vnúčatami a rodinou, tak ihneď zabúdam na tieto problémy.

Čo vás vie na ľuďoch nahnevať?
Hlúpe výhovorky. Svoje chyby si nevedia vôbec priznať a vinu zhadzujú na všetkých okrem seba. Iné je to však s deťmi. Idú tam, kam ich nasmerujú rodičia. Aj v tomto prípade som tolerantná, i keď majú trošku nábeh na vyhováranie sa zo svojich chýb, a to najmä pri výchove. Preto vždy zisťujem, z akého prostredia pochádzajú.

Aký dlhý čas trávite počas natáčania v rodine?
Celá relácia trvá šesť dní. Šiesty deň je viac-menej kontrolný. Čiže päť dní trávim v rodine naozaj intenzívne. Chyby sa im snažím pripomínať nenásilným spôsobom a vždy im hovorím: „Nemusíte ma vo všetkom poslúchať, pretože nie vždy trafím správnu nôtu.“ Len jedno ich prosím, nech akceptujú, že budem mať šesťdesiatosem rokov, mám tri odrastené deti, päť vnúčat a ešte mi žije 93-ročný otec. Mama mi zomrela minulý rok. Takže toto je taký záber, že denne prichádzam s generáciami do styku, poznám ich potreby, ale aj to, čo ich poteší a zarmúti. Z tohto pohľadu im pomáham naozaj nezištne, pretože mne to môže byť srdečne jedno, ako sa k tomu postavia.

Niektorí diváci majú pocit, že isté situácie sú hrané. Ako to je?
Nie je žiadny scenár. Píše ho sám život a mení sa z minúty na minútu. Do poslednej sekundy neviem, do akej rodiny vstúpim. Mohla by som ich tak kočírovať, len aby to na obrazovke vyzeralo veľmi dobre a televízny divák by si to možno ani nevšimol, ale nedokázala by som to. Povaha mi to nedovolí a musím tam niečo zanechať. Naozaj! Ťažko je merateľné, nakoľko som v rodinách úspešná. Dokonca mám niekedy pocit, že môžem mať úspech aj u diváka, ktorý Svokru sleduje. Pri príbehoch si môže povedať: „Bože môj, nechcem takto dopadnúť,“ a tak si vezme ponaučenie.


V súkromí má dve pôvabné dcéry, Scarlett a Martu.
Foto: archív G. O.

Po odchode z rodín s nimi zostávate v kontakte?
Sčasti. Priznám sa, chcem im prilepiť krídla, aby leteli už sami. Musím sa venovať svojej rodine. Mnohí si však ku mne nájdu nejakú cestu a vždy mi povedia, ako sa im vodí. Väčšinou sú to tí, ktorým sa podarí lepší život, a tak sa mi pochvália. Žiaľbohu, dostala som už aj echo, že presne padli tam, kde boli. Konkrétne jeden alkoholik, ktorý po trojmesačnej liečbe padol opäť na dno. Tak to je smutné.

Povedali ste si pri niektorej rodine, že to s ňou potiahnete ešte ďalej?
Nie, lebo na šou máme vymedzený čas 6 dní a musím povedať, že doteraz som nemala pocit, že by to chcelo ešte potiahnuť. Odhodlaný človek, ktorý si ma pozve, pretože cíti, že už nedokáže ďalej, natoľko intenzívne vníma moje dobré rady a korigovanie, že ďalej ma už nebude potrebovať. Posledný deň im pripomínam, že už sa sem nevrátim a prídem sa na nich len pozrieť.

Stretli ste sa s prípadom, keď rodina nemala financie, no napriek tomu rozhadzovala?
Áno, teraz najnovšie! Rodina, ktorá má každý halier vyrátaný do posledného centa, si vo veľkom nakupuje pampersky. Tak prepáčte, v takom momente hľadáme možnosti, kde by sa dalo ušetriť. Mamičke hneď vyčítam, prečo si nevezme viac času, aby svoju pozornosť mohla venovať svojmu dieťaťu, pretože je to o tom. S ním sa treba len zahrať pri šerblíku. Ak dieťa dostane aj nejakú odmenu, tak za pár dní sa od plienok krásne odučí, pretože sa bude cítiť chválené. Kto na to má, nech má plienky aj do päť rokov, ale kto nie, hneď je to minimálne 50 eur mesačne. Takže aj toto sa snažím nejakým spôsobom sledovať, aby im peniaze zbytočne neunikali do luftu.

Čo by ste poradili gazdinkám, ktoré sa snažia šetriť každé euro?
Tam, kde sú malé deti a nie sú peniaze, dva zemiaky a dva kelové listy stačia na to, aby mali dobrú a výdatnú zeleninovú polievočku. Toto niektoré mladé ženy nepochopia. Kupujú polotovary a vyhadzujú veci. Nerozmýšľajú, že do obchodu nemôžu ísť s deťmi a ani hladné, to sú zásadné veci.

Na účastníkoch šou je často vidieť, že očakávajú aj materiálnu pomoc.
Áno, všetko so všetkým súvisí. Keď sme štartovali túto reláciu, povedali sme si, že to bude o vzťahoch a o ich urovnaní. Ako sa môže urovnať vzťah a spokojne si nažívať, keď sú ľudia lační! A prečo? Lebo nepracujú, váhajú alebo sa nevedia zamestnať. Mne to nedá, a preto chodím po úradoch, prosím ľudí alebo oslovím nejakú firmu, aby im dali prácu a zatiaľ sa mi darí. Fakt je, že aj diváci chcú pomáhať a hlásia sa k pomoci, keď vidia všetky televízne príbehy. Niektorí by chceli pomôcť, ale nevedia, ako, komu a kde. Tak nech sa páči, Svokre môžu všetko odovzdať do televízie Markíza a my to presne posunieme tam, kde to bude potrebné.

Dokedy by ste chceli byť televíznou Svokrou?
Musím sa priznať, že už som chcela asi trikrát prestať a aj som si povedala: „Kto je už len zvedavý na takú starú korytnačku.“ Na druhej strane si hovorím, že mám ešte čas. Mám pocit, že zo mňa ešte stále srší niečo také, čo ľudí osloví. Ale určite viem, že prestanem v pravú chvíľu.

 
Autor: Plus JEDEN DEŇ Magazín/Zuazana Antalová


 
 
Aplikácie 7 plus