„Branko, Branko, Branko,“ začali skandovať drobci, keď zbadali prichádzať útočníka Branka Radivojeviča. Malí škôlkari mali na líčkach namaľovaný slovenský znak a niektorí držali v rukách aj zástavu. „Tati, tati, už si tu, hurá,“ kričal päťročný synátor Luka, keď zbadal v areáli svojho slávneho otca. Okamžite mu zobral z krku striebornú medailu a išiel ju ukazovať svojim kamošom, ktorí boli doslova vo vytržení.
TY SA MÁŠ: Akoby kamaráti hovorili malému Lukovi Radivojevičovi, ktorý mal na krku tatkovu medailu.
Foto: Július Dubravay
„Deti fandili počas celého šampionátu slovenskému výberu. Brankovi i celému mužstvu namaľovali viacero obrázkov, ktoré visia na nástenke. Naozaj to prežívali. Sme šťastné, že môžeme naživo s deckami vidieť medailu,“ prezradili nám spokojné učiteľky. Na rozprávku nemal hlas Škôlkari ukázali nášmu štvorgólovému strelcovi zo šampionátu aj pokriky, ktoré sa naučili.
„Slovenskóóó, Slovenskóóó, héja, héja, Slovenskóóó,“ ozývalo sa Trenčínom. Najviac hrdý a spokojný bol však Luka Radivojevič. „Tatinovi som fandil, hral dobre. Aj ja raz budem hokejistom ako on,“ povedal a ukázal nám s deťmi ich triedu. Následne sa deti dožadovali, aby im Branko povedal aj rozprávku.
ŠKÔLKARI: Vítali Radivojeviča s vlajkami.
Foto: Július Dubravay
„Prečítaj nám babu jagu alebo tri prasiatka,“ prosili malí krpci. „Nemám hlas, nedá sa. Pani učiteľky to urobia za mňa,“ povedal Radivojevič, ale napokon pár slov deťom z knižky prečítal.
