25 rokov najlepsich fikcii
 

Krasokorčuliarska legenda Karol Divín: Zlato zo šampionátu mu ukradli!

28. januára 2016, 00:00

Krasokorčuliar Karol Divín pred 58 rokmi nadchol bratislavský zimák, teraz sa vracia ako divák.

Kráľ povinných figúr: Tak kedysi  nazývali Karola Divína.

Kráľ povinných figúr: Tak kedysi nazývali Karola Divína. Foto: archív

Krasokorčuľovanie mu zničilo bedrový kĺb. Karol Divín, prvý muž, ktorý v Európe skočil trojitého rittbergera, však na šport, ktorému zasvätil celý život, nedá dopustiť.

„Už mám umelý kĺb, to z tých trojitých rittbergerov. Už nechodím ako vojak. Musím robiť menšie krôčiky a každý dedo mladší o desať rokov ma predbehne. No do Bratislavy prídem. Pozvali ma. Teším sa, že stretnem zopár bývalých súperov. Taký Francúz Alain Calmat by sa mohol ukázať,“ želá si Karol Divín pred európskym šampionátom.

Bratislava privíta už tento týždeň - od 27. do 31. januára - krasokorčuliarsky výkvet starého kontinentu. Štvrtý raz v histórii.

Na premiére v roku 1958 aplaudoval plný štadión vo veľkom aj Divínovi. Prvý raz v kariére sa stal majstrom Európy. „Trápila ma chrípka, tam som nebol v najlepšej kondícii. Rok predtým vo Viedni som jazdil oveľa lepšie, no ušlo sa mi len striebro. Tam som mal vyhrať, nie v Bratislave,“ netají Divín.

Chudíkovi odpísal po 50 rokoch

„Aj herec František Dibarbora sa na mňa chodil do hľadiska bratislavského zimáka pozerať. A Ladislav Chudík? Ten, keď som si o dva roky neskôr vyskákal olympijské striebro v americkom Squaw Valley, mi poslal blahoprajný telegram.

Našiel som ho však až po päťdesiatich rokoch, v garáži, keď som robil poriadok v kufri. Tak som napriek toľkým rokom odpísal. A on sa mi poďakoval. Ešte som to stihol,“ vraví Divín, prvá hviezda československého mužského krasokorčuľovania a čerstvá legenda slovenského športu.

Do Siene slávy ho zaradili pred pár týždňami počas vyhlasovania najlepšieho športovca uplynulého roka. „To mi dali za to, že sa mi blíži osemdesiatka. Oslávim ju 22. februára,“ skromne konštatoval počas našej návštevy v jeho byte v brnianskom paneláku v časti Kohoutovice.

S trofejou pre legendu nám ochotne a hrdo zapózoval. „Medaily vám však neukážem. Striebro som poslal synovi do Vancouvru, kde žije. Aj zlato z majstrovstiev Európy, ale to mu ukradli. Ani oblečenie, v ktorom som jazdil, už nemám. Všetko som vyhádzal,“ priznáva.

Dnes už toho veľa nenachodí, no s počítačom si tyká. Mailuje a surfuje vo veľkom. Skypuje so synom Petrom i s nevlastnou dcérou do New Yorku. „Rád sa babrem s notebookom,“ priznáva Karol, ktorý už vyše troch desaťročí žije s druhou manželkou Mirkou. Prvý raz sa ženil v roku 1964, s Olgou Reinišovou.

„Týždeň nato, ako som po bronze na majstrovstvách sveta v nemeckom Dortmunde skončil s aktívnou kariérou. A odvtedy som trénoval. V Dánsku, v Kanade severne od Toronta, znovu doma a zasa v Kanade. Až do šesťdesiatpäťky. Ten kĺb ma bolel už tak, že som sa toho musel vzdať,“ priznáva muž, ktorý viedol aj kanadského majstra sveta z roku 1987 Briana Orsera i dnes už zosnulého brata úspešného hokejového trénera Jána Filca Mariána.

Nešťastná zhoda okolností

Divín o sebe rád rozpráva, že je Stredoeurópan. Babička pochádzala zo Slovenska, Karol sa narodil v Budapešti českej matke a Maďarovi nemeckého pôvodu. Dnes je doma v Brne, no v Bratislave žil od roku 1946 takmer dvadsať rokov.

„Mám české, ale aj slovenské občianstvo, keďže som tam vyrastal. Bol som si ho vybaviť na slovenskom konzuláte v Brne. Vždy som sa však cítil ako Čechoslovák,“ vysvetľuje.

Najkrajšia chvíľa majstra elegancie a presnosti prišla pred 56 rokmi, keď si vo Squaw Valley vyskákal striebro. Bola to prvá individuálna medaila pre Slováka na zimnej olympiáde. A to Karol jazdil takmer na jednej nohe, keďže predtým sa na sústredení v Tatranskej Lomnici zranil.

„Filmári z televízie naliehali, aby som im predviedol trojitého rittbergera. Poslúchol som, no nebol som dostatočne rozcvičený a natrhol som si svalový úpon. Nehneval som sa na nich, bola to nešťastná zhoda okolností.“

Divín dal funkcionárom slovo chlapa, že olympijskú súťaž dokončí, aj keby čo bolo. Aj dokončil. Hoci v bolestiach. Počítaču síce v tom čase trvalo vyše hodiny, kým po súťaži vypľul konečné výsledky, no tam stálo: 2. miesto Karol Divín. Len Američan Jenkins bol lepší.

„Počítač bol veľký ako menší autobus. Celý ten čas, kým som sa dozvedel, ako to dopadlo, som sa s doktorom Dedičom, vtedajším predsedom zväzu, len ponevieral okolo. Nevediac, ako na tom som.

Vedel som, že po povinných cvikoch mám náskok, ale vo voľnej sa našli lepší pretekári. Striebro ma uspokojilo, taký Francúz Gilletti, ktorý tesne predtým vyhral majstrovstvá Európy, zostal bez medaily. Od zlosti potom hádzal korčuľami. Neviem, či sa hneval na mňa, alebo na rozhodcov,“ spomínal Divín.

Bez šestiek, no objektívnejšie

Časy povinných cvikov sú preč. Aj šestky ako maximálne známky už z ľadu vymizli. „Súčasný systém je zložitejší, laik ho ťažko do detailov pochopí, ale je to určite objektívnejšie. Obdivujem výkony súčasnej elity.  Niektorí už zvládajú štvorité skoky, my sme pilovali dvojité.

Som zvedavý, či Španiel Fernández zasa obháji zlato. A teším sa na športové dvojice. Tie odhadzované figúry sú parádne. Partner vyhodí partnerku do vzduchu, urobí tri otočky a zase ju mäkko položí na ľad. A partnerka v obrovskej rýchlosti odkĺže. Nádhera.“

Tri bratislavské európske šampionáty

1958: Benátska noc
Prvé veľké povojnové podujatie na Slovensku a prvý krasokorčuliarsky šampionát, ktorý prenášala televízia. Okrem Divína získala zlato pre Československo aj športová dvojica Suchánková - Doležal. Počas exhibície sa pálili sviečky, poniektorí aj noviny. Riaditeľ pretekov Emil Skákala tomu hovoril Benátska noc.

1966: Fízli v hľadisku
Záujem divákov trojnásobne prekonal kapacitu haly. Miesto v hľadisku však zaberali aj tajní policajti, keďže strana a vláda sa báli špiónov. „Bolo ich toľko, že to bolo až neuveriteľné,“ spomínal Ivan Maurer, bývalý Divínov tréner a neskôr prezident Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu. Hana Mašková skákala so sadrou na ruke, no ani druhá najlepšia voľná jazda jej na medailu nestačila. Skončila štvrtá.

2001: Potemkinovská dedina
Tak nazvala v tom čase chátrajúci štadión šéfka nášho krasokorčuliarskeho zväzu Felicitas Babušíková, ktorá mala na starosti prípravu šampionátu.

„To, čo nainštalujeme za nemalý peniaz, potom musíme odmontovať. Na majstrovstvách Európy sa z hľadiska perspektívy zbytočne šetrilo,“ tvrdila.

O exhibíciu bol napriek tomu obrovský záujem. Ľudia v hľadisku, v tom čase s kapacitou 6 500 miest, sedeli aj na schodoch. A to mali niektorí vstupenky za 600 korún. Vrcholom bola jazda Jevgenija Pľuščenka. Náš Róbert Kažimír zvládol sedem trojitých skokov a skončil desiaty. Čo by sme za to dnes dali.

Autor: PLUS 7 DNÍ/Rastislav Hríbik
Poslať e-mailom

Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Keď zbadajú Andreja Danka v obleku za tritisíc eur s vreckovkou vo vrecúšku a so zopätými rukami, hneď ich zohreje pri srdci, aký je to len slušný pán politik.“

Igor Matovič, podľa ktorého nezáleží na oblečení politika, ale na jeho činoch, takto reagoval na etický kódex navrhovaný Andrejom Dankom.

 

Hodnotenie: 4/5

 

Anketa

Veríte prieskumu agentúry Focus, podľa ktorej Smeru klesajú preferencie?

ÁNO 43%
NIE 57%
Celkový počet hlasujúcich: 639
 
 

Plus 7 dní

Plus 7 dní
Denník PLUS7DNÍ Báječná žena Šarm EMMA
Pekné bývanie Zdravie Záhradkár Dobré jedlo Poľovníctvo a rybárstvo