Úprimná spoveď bývalého vreckového zlodeja: Skoncovať ho donútilo až väzenie

29. októbra 2016, 14:00
Tip redakcii

Vladimír bol podľa vlastných slov zlodej bicyklov a aj vreckár. S takýmto privyrábaním sekol, keď mu hrozilo väzenie a doma ho čakala priateľka s dieťaťom. S prestávkami kradol takmer sedemnásť rokov. O skúsenostiach z bývalého života sa s nami porozprával cez anonymný internetový chat.

Vladimír kradol najprv bicykle, potom prešiel aj na kabelky či peňaženky.

Vladimír kradol najprv bicykle, potom prešiel aj na kabelky či peňaženky.

Autor: Matej Kalina

Kedy, čo a prečo ste začali kradnúť?

Kradnúť som začal približne v šestnástich. Motiváciou boli peniaze. Kradol som najprv najmä bicykle, tam netreba žiadne špeciálne schopnosti ani skúsenosti, len človeka, ktorý ich od teba zoberie.

Boli nejaké bicykle, na ktoré ste sa špecializovali?

Samozrejme. Neoplatilo sa brať staré bicykle. Najlepšie sú cestné bicykle, ich cena bývala najvyššia, taktiež sa oplatili aj horské bicykle, ale tam bolo potrebné mať aspoň trochu prehľad o ich hodnote. Niektoré na ulici pre zlodeja nemajú hodnotu ani desiatich eur. 

Ako ste kradli bicykle?

Na ulici. Vlúpať sa do pivnice či domu je zbytočné riziko. Na ulici ti stačia dobré štikačky na drôt, ktoré kúpiš v potrebách pre remeselníkov.

Kradli ste bicykle aj na objednávku?

To je nezmysel. Hľadať nejaký konkrétny bicykel, to by trvalo týždne. Skôr si videl, že niektoré drahé bicykle parkujú často na nejakom mieste, tak si sa naň pripravil.

Ako ste sa dostali k „vreckárčeniu“?

To išlo spolu. Keď si nájdeš kamarátov, ktorí v tom idú roky, tak ťa naučia všetko, čo vedia. Krádeže na ulici boli skôr príležitostné. Napríklad, keď sme našli opitého ležať v noci na lavičke, tak sme mu vybrali vrecká, alebo keď niekomu na preplnenej zastávke doslova trčí peňaženka v zadnom vrecku, tak ju zoberieš. Jednoduchšie to bolo, keď si niekto nechal peňaženku v aute. 

Koľko ste mali v priemere v peňaženke? Oplatí sa to?

Dnes už veľmi nie. Koľko máš v peňaženke teraz? Tak 15 eur maximálne. Všetko je na karte. Zvykli sme nosiť oveľa viac peňazí.

Je potrebný nejaký tréning?

Ako pri čom. Poznal som chalana, ktorý vedel z peňaženky vybrať peniaze, kým ste ju mali stále v nohaviciach. To bez tréningu nezvládnete. My sme vedeli rýchlo utekať. Hodinky z rúk by som nestiahol nepozorovane. No ak si ľahneš do parku a ruksak si dáš pol metra od hlavy, tak ti ho vyberú.

Dokázalo vás to uživiť?

Keby som sa tomu venoval naplno, asi hej. Stále som niekde popri tom brigádoval, pracoval ako závozník, vypomáhal a podobne. Potreboval som mať aj nejakú robotu.

Kde všade ste úradovali?

Od Prahy po Košice, kam nás akurát zavialo. Chodili sme za priateľmi do Česka, pár dni prespali, keď došli peniaze, tak si „privyrobili“ a potom sa vrátili na Slovensko.

Rozmýšľali ste niekedy nad obeťami?

Úprimne, áno. A to dosť často. Mrzelo ma to, samozrejme. Ale z brigád si nekúpiš pekné tenisky, priateľke náušnice a ani slušné šaty.

Vedeli vaši príbuzní, čo robíte?

Áno, ale nie všetci.

Mama? Čo na to vravela?

Áno. Po čase už nič, nejako sa s tým naučila žiť.

Ani sa o vás nebála?

Mama mala najšťastnejší deň v živote, keď som jej povedal, že som s tým sekol.

Koľko ste mali rokov? Bolo to prvýkrát, čo ste jej to povedali?

Mal som tridsaťtri. Vravel som jej to niekoľkokrát, ale vždy sme obaja vedeli, že je to lož a že to hovorím, aby bol pokoj.

Čo vás odradilo od tohoto spôsobu života?

Už som mal rodinu a hrozilo mi väzenie.

 
Autor: Peter Borko



 
 
Aplikácie 7 plus

 
 
 
Úprimná spoveď bývalého vreckového zlodeja: Skoncovať ho donútilo až väzenie
Peter Borko