Zlatica Kušnírová (23): Zobrala by som hocijakú prácu
Mám dve dcérky – Nelu (2) a Mišku (5) – a som z Myjavy. Žijem z rodičovského príspevku, no keďže som s deťmi sama, na uživenie rodiny to nestačí. Som vyučená krajčírka a hľadám si prácu.
S deťmi žijem v ubytovni, kde mi mesto poskytlo 1-izbový byt. Snažím sa robiť aspoň na aktivačných prácach. Robila som už aj ako montážna pracovníčka v Senici, neskôr vo firme na výrobu súčiastok do áut.
Samé odmietanie
Ako Polrómka sa pri hľadaní práce väčšinou stretávam s odmietaním. Bez stálej práce som už od roku 2008. Rada by som robila hocičo. Dokážem sa prispôsobiť aj sa rýchlo učím. Cestovať za prácou nemôžem kvôli deťom. Chvíľu som pracovala ako pokladníčka v Prahe, ale musela som sa vrátiť. Príjem mám 236 eur rodičovský príspevok a aktivačný príspevok, ktorý mi však už končí. Za nájom dávam 136 eur, a keď všetko poplatím, ostane mi 100 eur. Mladšia Nelka však ešte potrebuje plienky, mlieko, obe aj ovocie a oblečenie... Pôžičky sa snažím nemať, ale ktovie? Prácu si hľadám nielen na úrade práce, pýtam sa aj po fabrikách a obchodoch v okolí.
Ľubica (50) z Trenčína: Z príjmu nám nič neostáva
Vyštudovala som psychológiu a do svojich 38 rokov som pracovala v školstve. Počas materskej dovolenky som dostala výpoveď a už desať rokov sa mi nedarí nájsť si adekvátne zamestnanie.
Foto: JULO DUBRAVAY
Manžel (57) je vyučený letecký mechanik a bez stálej práce už štyri roky. Bývame v 4-izbovom byte mojej mamy (82) a zarábame si aspoň prácami na dohodu. No príjem z nich je nízky a nepravidelný. Niekedy nemáme s manželom dokopy mesačne ani 300 eur, ale občas sa stane, že je lepší mesiac a spolu zarobíme 400 – 500 eur. Na nájom dávame 150 eur, 20 eur elektrina plus telefón a ďalšie veci... Z príjmu nám nič neostáva. Potraviny a všetky veci kupujeme len v akcii. Dosť mi pomáhala aj sestra, ktorá nemá vlastné deti. Auto nemáme a nehrozí ani počítač či mobil pre dcéru (11).
Dovolenka? To nepoznáme
Našťastie máme na sídlisku knižnicu, kde je internet zdarma. Rada by som išla s dcérou aj do divadla, ale nemáme na to. Ako rodina sme v živote neboli na dovolenke a dcére nemôžeme zaplatiť ani len tábor. Je mi jej ľúto, že žije v takýchto podmienkach. Rada by som robila aj 30 rokov, aj keď len na čiastočný úväzok. Ale ak sa aj nejaké miesto nájde, vždy je naň veľa záujemcov. V mojom prípade už zohráva rolu určite aj vek. Ubíja ma to, lebo sa to ťahá už dlho a nevidím z toho východisko. Pritom si denne prezerám ponuky práce na internete aj v inzertnom časopise a nič. Niekedy sa cítim na 100 rokov, pritom do dôchodku mám ešte ďaleko. Nechcem ani pomyslieť, aký ho budem mať. A mnoho ľudí v mojom veku je na tom podobne.
Jana Rusniaková (55): Splácam šesť pôžičiek
Som z Myjavy a žijem s dvoma dcérami a ich 8-ročnými deťmi v 1,5-izbovom byte. Zamestnanie nemám už tri roky. Takmer 20 rokov som odrobila ako strojárka. Odvtedy som vystriedala niekoľko zamestnaní – na bitúnku, neskôr v jednej talianskej firme.
Foto: JULO DUBRAVAY
Ale potom som sa rozviedla, Taliani skončili a ja som našla prácu vo firme s plastmi, neskôr, keď som už bola evidovaná na úrade práce, dostala som ponuku robiť v pekárni. Vtedy nebol problém s hľadaním roboty. Keď som niekam prišla, vzali ma. Naposledy do jednej kórejskej firmy. Počas krízy tu však prepúšťali, no a od roku 2009 mám problém zamestnať sa. Na krku mám šesť pôžičiek. Splácať mi ich pomáhajú dcéry. Našťastie majú robotu a ja robím na aktivačných prácach. Dokopy máme s dcérami mesačne príjem okolo 800 eur a do 800 eur aj výdavky. Raz sme mali len 50 eur na dva týždne. Z toho sme museli mať pre deti na jedlo. Ľúbia kakao, tak kupujeme dvojlitrové mlieko a desať rožkov na dva dni. Dcéry sa našťastie stravujú v práci. Kupujeme všetko len to najlacnejšie, a keď máme viac peňazí, porobíme zásoby. Auto ani internet doma nemáme. Teraz už len dosplácať pôžičky. Ale čo keď nám dosluhuje kúpeľňa? Treba vymeniť umývadlo, vaňu, okno, ale nemáme za čo.
Vojtech Dycha (32): Mesačne mi zostane 60 eur, preto zbieram železo
Až do svojich 18 rokov som vyrastal v ústave a vyučil som sa za murára. Potom som odišiel domov k matke, no nechcela ma. Tak som bol asi jeden a pol roka bezdomovec.
Foto: JULO DUBRAVAY
Zamestnanie som si hľadal, ale nechceli ma nikde vziať aj pre rómsky pôvod. Len občas som pracoval ako murár brigádnicky. Na úrade práce som už 6-7 rokov a prácu si stále hľadám. Keď na Myjave začalo fungovať komunitné centrum manželov Herákovcov, začal som u nich robiť aktivačné práce. Dostávam za ne 125 eur, z toho 50 eur dám na nájom v mestskej ubytovni.
Chcem byť ošetrovateľ
Keď poplatím všetky výdavky, ostáva mi 40 – 60 eur na mesiac. Aby som si prilepšil, chodím zbierať železo. Denne sa tak dá zarobiť aj 10 eur. Telefón aj televízor mi darovali kamaráti. Mám aj priateľku, no býva u rodičov a o rodine nerozmýšľame. V súčasnosti sa to neoplatí, kým nemám niečo nadobudnuté. Rád by som si cez úrad práce urobil kurz ošetrovateľa, ale je tam len kuchár-čašník. No mojím snom je byť ošetrovateľom. Baví ma pracovať s ľuďmi.
Ste i vy v rovnakej či podobnej situácii? Poznáte niekoho, koho sa chudoba dotýka? Napíšte nám na
