Meníme sa pre vás k lepšiemu povedzte nám svoj názor Prejdite na novú verziu Plusky
 

Prvý rómsky učiteľ na Slovensku Didi: Biela tvár mi bola vzorom

10. marec 2013, 00:00

„Bol som nabitý túžbou stať sa niekým, koho hodno nasledovať,“ spomína Ľudovít Didi (82), prvý rómsky učiteľ na Slovensku, chartista a spisovateľ.

Prvý rómsky učiteľ na Slovensku Didi: Biela tvár mi bola vzorom

„Rodiny boli proti nášmu zväzku,“ spomína Ľudovít Didi. S Máriou sú manželmi päťdesiatsedem rokov. Foto: MICHAL ŠEBEŇA

Ľudovít Didi vyrástol v chudobnej rómskej rodine v Púchove, kde sa však nesprávali veľmi príkladne, dokonca ani k nemu.

Odmalička ho posielali vyhadzovať uhlie z vagóna za peceň chleba, lebo dospelým sa väčšinou nechcelo, zato ho naučili kradnúť gadžom zemiaky z poľa.

O to obdivuhodnejšie je, že ich nenasledoval a dokázal spravil také veľké životné kroky, až sa od nich na hony vzdialil. Aj vďaka miestnemu kňazovi, ktorý v ňom odhalil inteligenciu a chuť učiť sa.

Chcel ho poslať do kňazského seminára, ale Lajko, ako ho doma volali, si to v poslednej chvíli rozmyslel a stal sa učiteľom.

Keď však s manželkou podpísali ako jedni z dvadsiatich Slovákov Chartu 77, prišiel zákaz učiť. Šestnásť rokov, až do nežnej revolúcie, sa s manželkou predierali ako robotníci či vrátnici.

Písať začal až po sedemdesiatke, na manželkin podnet, a vydal tri knihy. Štvrtej, hoci s ňou začal, sa už nedočkáme, lebo, ako hovorí v bráne svojho domu vo Vrábľoch, kde sme ho navštívili, je mu nanič a myslí si, že čoskoro vypustí dušu. Kráča malinkými krôčikmi, pomáha si bakuľou, z druhej strany ho podopiera manželka.

Vkuse mu tečú z očí slzy od choroby, napriek tomu sa pri spomínaní na svoj život aj rozosmeje.

Od hojnosti zase k hladu

Napríklad, keď opisuje, ako v detstve chodil s dedkom po okolitých dedinách zarábať si muzikou.

„Dedko hral na husliach a ja som falošne spieval. Ale predsa nám ľudia vždy niečo dali. Keď nemali peniaze, tak jedlo.“ Lajkova mama nevedela, s kým ho počala, a aby si mohla založiť novú rodinu, nechala ho na výchovu starým rodičom. Kým si našla ženícha, v jedinej izbe žili siedmi a v noci sa museli pomestiť na dve veľké rozhegané postele.

Takto na to spomína v knihe Príbehy svätené vetrom: „V jednej z nich spal dedko s babkou a v tej istej posteli z opačnej strany matka a tetka. Na druhej posteli spali dvaja ujcovia a ja. Často sme nielenže mali bruchá prázdne, ale bolo nám aj zima, lebo sme mali chatrné oblečenie, a tak sme ani noc nemali pokojnú. Navyše nás hrýzli blchy a ploštice.A keď nebolo dreva, zobrala sa doska z postele, porúbala sa a niečo sa uvarilo.“

Za zárobkom sa vyrážalo, až keď už boli všetci zmučení hladom, no potom nasledovalo zopár dní hojnosti a veselosti. Nešetrilo sa, hoci bolo jasné, že ich znovu vystrieda prázdna špajza a hlad.

Zážitky z Bratislavy

Ľudovít Didi mal však ešte navyše hlad po vzdelaní. „Biela tvár mi bola vzorom. Štúdium, to bola jediná cesta, ako sa jej priblížiť. Bol som nabitý túžbou stať sa niekým, koho hodno nasledovať.“

A hoci vlastná mama ho od škôl odrádzala, presvedčená, že z neho nebude ani učiteľ, ani notár, jedného dňa nasadol na nákladné auto a odviezol sa do Bratislavy, kde je na výber veľa škôl.

No kým si zohnal prácu, aby mohol študovať, predbehli ho kŕče v prázdnom žalúdku, a keď si na hlavnej stanici prosil od ľudí jedlo, zbalili ho policajti. Ich veliteľ mu však dovolil dva týždne prespávať na policajnej stanici.

Za ten čas našiel usilovný Púchovčan Bulhara, ktorý mal dvoch synov so zlým školským prospechom.

„Deti boli retardované, no dokázal som im zlepšiť prospech z pätoriek na štvorky. Za to som dostal ubytovanie a obed, v nedeľu aj päť, desať korún. Vďaka tomu som sa pretĺkol.“

Prihlásil sa do maturitného kurzu YMCA a vedomosti nasával ako špongia. „Tridsať-štyridsať percent učiva som si zapamätal už počas prednášok, zvyšok som dobral z učebníc.“

Chartista

Začiatkom päťdesiatych rokov začal študovať na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, no marxizmus-leninizmus nebral so všetkým. Po dvoch rokoch štúdia na jednej prednáške vystúpil s politickými námietkami a na druhý deň ho za to zo školy vyhodili. Napokon však predsa len v Nitre získal vysokoškolský diplom ako učiteľ so zameraním na literatúru a dejepis.

„Štúdium ma veľmi bavilo, no vždy som mal obavu zo skúšok z hudobnej výchovy, kde som musel predviesť hru na nástroji. Muzika – čo inak Rómom ide sama od seba, mne vôbec nešla. Zakaždým som si vymyslel vlastný prstoklad na husliach, naučil som sa ho spamäti a nejako som tú skladbu zvládol,“ smeje sa.

Osem rokov bol vedúcim vychovávateľom v Osobitnej škole vo Vrábľoch, keď znovu rozhneval vládnúcu stranu. Jednak vyhlásením, že Brežnev musí byť idiot, keď nariadil vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, jednak podpisom Charty 77, kde dala svoj autogram aj jeho manželka Mária.

Robotníkmi

„Komunisti boli neúprosní. Rok nám nedali robotu. Museli sme popredať nábytok, šperky, všetko, čo sa dalo, aby sme mali čo jesť.“

A robota, akú dostali manželia Didiovci po roku, bola skôr trestom.

„Stali sme sa robotníkmi vo fabrike na výrobu textilných strojov, s veľmi jedovatým odpadom. Manžel po pol druha roku v tomto prostredí dostal také žalúdočné vredy, že mu lekári museli odstrániť dve tretiny žalúdka. Ja som vydržala ešte päť rokov, ale napokon sme obaja išli robiť vrátnikov,“ konštatuje Mária Didiová, Ľudovítova manželka, mimochodom „gadžovka“.

Rodiny boli proti

Dokopy ich dala náhoda na ceste z fabriky Makyta, kde Mária pracovala ako šička. Ona šla domov po šichte, on bol na prechádzke ako vojak povinnej vojenskej služby.

„Rodiny boli proti nášmu zväzku. Jej brat ma dokonca zažaloval. Myslel si, že sudca mi môže zakázať s ňou chodiť, no ten ho vysmial.“ Mária Didiová spomína, že keď sa vzali, pätnásť rokov sa s ňou rodina nestýkala. „Až potom, keď náš farár napísal ich farárovi, pomerili sa s nami.“

Fakt, že manželia boli pri všetkých ťažkostiach odkázaní len jeden na druhého, ich veľmi stmelil. A či boli aj veľkou láskou?

„Ani by som nepovedal. Ale povahovo sme sa vo všetkom zhodli. Páčilo sa mi, že Mária je veľmi skromný a dobrý človek.“

Spolu sú už päťdesiatsedem rokov a hrdí sú aj na tri deti. Jeden syn je advokát, druhý rušňovodič a dcéra profesionálna matka s tromi deťmi v pestúnskej starostlivosti. Okrem toho má jedno vlastné.

Rómom chýba výdrž

Ľudovít Didi sa dočkal politickej rehabilitácie dva roky po prevrate, keď ho vymenovali za riaditeľa Detského domova v Kolíňanoch.

O dva roky neskôr mu Vysoká škola ekonomická v Prahe symbolicky udelila titul inžiniera a pred šiestimi rokmi mu Ústav pamäti národa priznal status „účastníka protikomunistického odboja“. Na dôchodku sa stal aj spisovateľom.

„Mám dobrú ženu aj v tom, že ma vždy vedela správne podpichnúť. Vravela, snaž sa písať, aby si sa nenudil. Najprv som sa z toho smial, ale napokon až tri moje knihy uzreli svetlo sveta. Chystal som aj štvrtú, jednu pasáž z nej mám hotovú, ale už ju nedokončím, sily ma opúšťajú.“

Zaujímavosťou je, že Ľudovít Didi svoje knihy najprv narozprával na diktafón. Niektoré spomienky tak emočne prežíval, až mu z toho prichádzalo nevoľno a sprchoval sa studenou vodou, aby sa upokojil.

„No niekedy som aj celú pasáž vymazal a začal nanovo, lepšie.“ Až keď bol spokojný, prepísal text na stroji. V jeho spomienkach je veľa humoru, ale nemilosrdne odkrýva aj zlé rómske vlastnosti ako lenivosť a špekulantstvo. Kritiku svojho etnika však neľutuje.

„Rómovia si ju zaslúžia, lebo majú ešte jednu zlú vlastnosť – brať, ale nič nedať,“ hovorí. Nemyslí si, že za to môže systém sociálnych dávok, ktorý sa naučili dokonale zneužívať.

„To majú v sebe. Mnohí by mali na viac, ale chýba im výdrž. Rómovia nedoťahujú veci do konca. Usilujú sa, ženú a pred cieľom od toho odskočia. Preto je medzi nimi inteligentov ako šafranu.“ Neverí, že by sa v budúcnosti mohli umúdriť.

„Možno za päťsto rokov a len zopár z nich,“ smeje sa. Asi aj pre jeho priamočiarosť sa k nemu rómske organizácie nehlásia. A to je škoda, lebo z jeho próz by sa o sebe mohli veľa dozvedieť aj poučiť.

Autor: Šarm/Galina Lišháková
Poslať e-mailom