Štefan Šimák: Plus jeden sen

30. septembra 2010, 10:00
Tip redakcii

So Štefanom Šimákom, predsedom redakčnej rady a spoluzakladateľom týždenníka PLUS 7 dní, sa zhováral Boris Filan

Štefan Šimák

Štefan Šimák

Poskytujete málo rozhovorov, za celý život iba pár. Ten prvý bol vraj dosť kuriózny.

Ak to pojmeme s úsmevom, tak áno. V roku 1971 cestoval Brežnev vlakom na návštevu Československa. Po ceste do Prahy sa mal stretnúť s pracujúcimi Košíc. Údajne bol opitý, a tak vlak na východe nezastavil. Bolo jasné, že pôjde cez Žilinu, kde som pôsobil ako krajový spravodajca Československého rozhlasu. Čo ak zastaví práve na mojom území? Išiel som teda na stanicu, na nástupišti už boli niekoľkí funkcionári a akísi čudní chlapi, zapol som magnetofón a začal „machrovať“, akože robím reportáž. Zrazu prišiel vlak, zastavil a vo dverách, rovno predo mnou sa objavil jeden z najmocnejších mužov planéty. A hneď sa ma spýtal: „Kakoj éto górodok?“ Odpovedám Žilina a ostatní zborovo kričali Žilina, Žilina... Asi bol ešte pripitý, lebo vzápätí sa opýtal, prečo je tam len päť pionierov. Pokrčil som plecami. Potom povedal do mikrofónu niečo o svojich pocitoch.
O pár minút to vysielali v celom Československu a ja, ktorý som na protest proti invázii prestal študovať na vysokej škole ruštinu a históriu, som sa zrazu stal „expertom“ na Sovietsky zväz.

Pochádzate z Kysúc. Aké boli vo vašom detstve a ako sa odvtedy zmenili? Aké sú? Aký je medzi vtedajšími a dnešnými Kysucami rozdiel?

Pamätám si Kysuce s prevahou drevených domčekov a s dverami bez kľúčov. Pamätám si strohých, ale otvorených ľudí vychovaných tvrdými podmienkami k tomu, aby sa spoliehali na seba. Dnes sú Kysuce zmenené, ale, žiaľ, naďalej bez priemyslu. Našťastie zostali zachované tradície, v podstate aj krásna príroda. Ľudia sa nezmenili a vnútorne zostali rovnakí. Na Kysuciach sme nikdy nemali pána a to nám zostalo v odbojných povahách...

Ďakujem za varovanie. Stretol som misionára, ktorý tvrdil, že si pamätá tvár sestričky, ktorá ho vyberala z inkubátora. Aká je vaša prvá spomienka?

Prekvapujúco dávna. Vidím sa, ako som sa hral pod kuchynským stolom, ale veľmi malý, lebo som sa ešte musel držať stolovej nohy. Tam dole bol môj malý svet. A potom som sa jedného dňa postavil a videl ponad stôl. Všetko bolo naraz iné, veľké. Najviac ma uchvátil ten nadhľad. Usilujem sa, aby som si ho vo všetkom zachoval.

Jedna silná spomienka z detstva je niekedy hodná viac ako rok vzdelania. Uchovali ste si taký zážitok?

Mal som tri mesiace, keď sa mi otec zabil na motorke. Čiastočne som vyrastal u babky. Chodil som pásť jej kravu. To nie je iba tak, nesmela sa pásť na susedovej lúke, mohla sa ľahko stratiť. Raz sa stalo, že babkina krava sa mi zatúlala. Prišla búrka, blesky, hromy, ja som sa predtým zarozprával s kamarátmi a zrazu krava nikde. Hľadal som ju všade, ale nedokázal som ju nájsť. Tak som sa smutný a vyľakaný vracal po cestičke a zakopol som o zvonec. A v tom smútku som potom celou cestou zvonil namiesto kravy. Keď som prišiel k babke, krava tam už bola. Predbehla ma.
Oveľa neskôr som sa v Prahe v redakcii Medzinárodného života pripravoval na prácu zahraničného korešpondenta. Moji kolegovia, väčšinou z dobrých, zabezpečených rodín, ovládali svetové jazyky. Robotu rýchlo urobili, vybrali sa na pivo a ja som vždy niečo so slovníkom v ruke študoval. Keď ma volali so sebou, hovoril som im: „Musím ešte čosi dorobiť, a nesmejte sa mi - keď ste vy počúvali Beatles, ja som pásol babkinu kravu.“ Myslím, že mnohí na tom pive ešte stále sedia.

My sme sa ako deti vyžívali v dosť drsných hrách - na krvavé koleno, na slepého koňa. Aké hry ste sa hrávali vy?

Na partizánov a Nemcov. Ale ja som ako dieťa dosť veľa času strávil po úraze v nemocnici. Bojovým hrám som sa vyhýbal. S najlepším kamarátom Paľom Slezákom sme radšej športovali a vymýšľali.
Raz sme postavili čln s drevenou kostrou, ktorú sme potiahli lesklou látkou zo zvyškov pri šití spacích vakov. Úžasný kajak pre dve osoby. V Kysuci však nebolo dosť vody, tak sme sa stopom vybrali vyskúšať čln na priehradu Bečva. Keď sme ho dali na vodu, ľudia nám zatlieskali. Pýcha nám vydržala pár minút. Čln sa po chvíli rozglejil a my sme sa plavili so zvyškami tak, že sme kráčali nohami po dne. Odvtedy viem, že nie je dôležité, ako loď vyzerá, ale koľko vydrží. A že aj stroskotanie sa dá prežiť.

Takmer celý profesionálny život ste prežili v rozhlase. Prečo ste vtedy, keď kvitli príležitosti, nezaložili rádio?
O rozhlase som vedel tak veľa, že som sa rádia bál. O činnosti vydavateľstva som nemal ani potuchy. Písané slovo, ktorým som začínal život novinára, ma vždy viac priťahovalo. V nízkej úrovni predrevolučných časopisov som videl najmenšiu konkurenciu. Fascinovala ma predstava, že na vydávanie mi musia dať licenciu, nikoho sa nemusím na nič pýtať a konečne môžem písať podľa vlastných predstáv.

V Trogire na Gradskej ulici, v Kláštore svätého Mikuláša je múzeum a v ňom soška sochára Lysisspa, socha bôžika príležitostí, správneho okamihu, dobrej šance a prchavej chvíle. Je zobrazená ako bežiaci mládenec, ktorý má oholenú hlavu, iba nad čelom má chumáč vlasov. Volá sa Kairos a je pôvodcom tvrdenia, že príležitosť treba chytiť za pačesy. Kedy ste Kairosa chytili?

Podiel na novom časopise som núkal takmer každému priateľovi. Každý ma odrádzal. Jediný, kto bol dostatočne naivný, aby mi uveril bol Karol Bustin. Jeho najväčšou zásluhou bolo to, že ma zoznámil s Jozefom Dukesom. Bez Dukesa by som v tejto brandži asi nič nedokázal a myslím, že aj jeho život by sa bol uberal iným smerom. Rovnako ako ja chcel vydávať časopis. Naše predstavy boli rozdielne. Môj koncept bol medzi Newsweakom a US News and World Report. Dokázali sme sa zladiť. Dopĺňame sa ľudsky i odborne. Sme stereo. Ja rád rojčím, Dukes je pokojnejší. Pri kontrole remitendy som chcel po piatom vydaní Plus 7 dní okamžite zastaviť. Jozef ma pribrzdil.

Od začiatku máte toho istého šéfredaktora, Miloša Luknára. Ale on mal byť pôvodne tiež spolumajiteľom...

Keď sme ho oslovili s ponukou, povedal, že má guráž a pripravenú redakciu. Ponúkli sme mu podiel vo firme, on to odmietol. Mal však vysoké nároky! Chcel šesťtisícový plat a raz, keď sa nám bude dariť, chcel navštíviť Wimbledon. Minule mi povedal, že to iba robil dojem, lebo tenis mu aj tak nič nehovorí. Prijal koncepciu a vedel ju ešte lepšie rozvinúť. Už dvadsať rokov ideme ako trojčlenný tandem s Luknárom a Dukesom a spoločne držíme časopis pri dobrom zdraví, kriesime ho v cyklických obdobiach klinickej smrti a snažíme sa posúvať ho dopredu.

Veľmi sa Milošovi Luknárovi nečudujem. Ani ja by som neveril dvojtýždenníku.

Luknár tomu však veril. Všetko ostatné by dnes nebolo možné. Dnes máte na štart len jeden pokus. My sme chceli byť farebný týždenník. Ale čo už narobíte s kapitálom 150-tisíc korún? Redakciu tvoril šéfredaktor, dvaja redaktori a sekretárka. Keď našiel Luknár lepšieho redaktora, jedného musel prepustiť. Začali sme na novinovom papieri ako dvojtýždenník. Od našej ekonómky Evy Majeskej sme mali požičaný elektrický písací stroj, balík papiera a redakciu v zasadačke hasičskej zbrojnice. Prvé číslo nám vytlačili tak nekvalitne, že sme ho dali zošrotovať. Polovičku obsahu prvých vydaní sme písali sami. A sami sme svoj výtvor aj pomáhali distribuovať. Ja som s manželkou a so synmi predával na Hlavnej stanici a Jozef Dukes na Zlatých pieskoch. Ale vtedy bolo všetko relatívne lacné. Všetko sme robili s minimálnymi nákladmi. Žili sme skromne. Všetko, čo sme zarobili, ostávalo dlhé roky vo firme. Neskôr sme mali aj jednu obrovskú výhodu. Vďaka Mečiarovým prechmatom sa sem nikto zo zahraničia nehrnul. Veľké vydavateľské domy, ktoré vtedy ovládali všetky okolité krajiny, s príchodom na Slovensko váhali. To bola šanca nabrať silu a pripraviť sa na ich útok. S denníkom, troma týždenníkmi a ôsmimi mesačníkmi sme im dnes dôstojným súperom.

Názov Plus 7 dní nám už pripadá celkom samozrejmý, ako Život alebo Slovenka. Ale zo začiatku mi trošku škrípal v ušiach. Ukázalo sa, že sa mýlim, úspech ospravedlní všetko.

Hovorím, že časopis môže mať akýkoľvek názov, ľudia si zvyknú. Dôležitý je obsah, tón a duch časopisu. Dlho sme sa o názve neradili. Chceli sme len, aby zdôrazňoval náš budúci zámer vydávať týždenník. Sedem dní bolo dobré, ale pripadalo mi to bezobsažné. V hre bol Progres, Pokrok - doba prinášala nádeje. Nakoniec sme sa rozhodli pre Sedem dní. Stále som sa však k názvu časopisu vracal. Pri umývaní zubov mi, pohľad padol na zubnú pastu Signál plus. To je ono, bude to Plus 7 dní.

Súhlasím, „plus“, to je v názve veľké plus. A to, čo potom nasledovalo, je rozprávkový príbeh o úspechu. Nenápadný časopis ovládol krajinu. Aj u mňa ste nahradili Mladý svět, ktorý býval kúskom mozaiky obrazu môjho domova. Plus 7 dní miluje moja mama, kupujú a čítajú ho lekári, mäsiarky, akademici. V Piešťanoch, v Komárne, na Spiši. Čítajú vás aj ľudia, ktorí tvrdia, že vás nečítajú, lebo ich počujem zapálene sa baviť o tom, čo „nečítali“. Máte obrovský vplyv, ste názorotvorní. Ale nedá mi, aby som sa nespýtal na jeden zvláštny podtón. Vaše články podporujú názory a nálady, že každý majetok je zrejme zlodejstvo a podvod. Na Slovensku sa úspech a bohatstvo neodpúšťa. Súhlasím, že na začiatku ľudia prišli k majetkom podozrivým spôsobom. Ale dnes by som bol radšej, keby ste uznali, že niektorí si majetok a peniaze zaslúžia.

Naši redaktori riešili dve desaťročia obrovské množstvo káuz, upozorňovali na podvody a neprávosti pri privatizácii, na rozkrádačky, korupciu, prepojenie štátnej moci so zločinom, rodinkárstvo, úplatkárstvo, ktoré sa diali na úkor spoločnosti, na úkor našich čitateľov. Písali o neschopnosti a často o nezáujme mocných bojovať proti zlu a budovať spravodlivú spoločnosť. Spočiatku mali veľké domy, veľké autá a veľké dovolenky len ľudia, ktorí sa dostali k majetkom podozrivým spôsobom. Šéfredaktor a jeho zástupcovia roky tieto články redigovali. Asi v nás ostal kus nedôvery a profesionálnej deformácie. Už dlhšie redakcii hovoríme, aby sa viac tešili zo života, aby uverili, že aj na Slovensku sa dá k úspechu i bohatstvu dopracovať vlastnými schopnosťami.

Istý čas bol v každom čísle časopisu predseda SNS. Nebolo by účinnejšie o ľuďoch ako Slota skôr mlčať?

Je to vec názoru. Ak robíme systémom padni, komu padni a chceme si všímať všetko, čo sa udeje, pozitívne aj negatívne, nemali by sme robiť politiku. Nemôžeme ignorovať jednu politickú stranu pre jej predsedu. Bili sme do Mečiara, keď sa odohrávala drancovačka národného majetku. To bol zločin. Ale keď ho odvolávali, tak sme sa nepridali k štvanici. Naším poslaním nie je robiť politiku.
Minulé parlamentné voľby nás priviedli k zaujímavému poznatku. Médiá nedokážu odobrať populistovi na vrchole ani hlas, no dokážu nevídaným spôsobom zmobilizovať jeho odporcov.

Prečo sa niektorí ľudia nikdy neobjavia vo vašom časopise ani v denníku? Je pravda to, čo sa šepká, že máte nepísaný zoznam nedotknuteľných?

Kategoricky to môžem vylúčiť. Narobili sme si veľa nepriateľov medzi známymi, kamarátmi, keď sme bez ohľadov o nich napísali pravdu. Akýkoľvek zoznam neexistuje a existovať nebude.

Viete, čo je jedna z najkrajších myšlienok, aké som od vás počul? Povedali ste mi, ako vám vtedy dávno napadlo, že Mečiara volí takmer polovica obyvateľov Slovenska. A o tých sa vlastne svojimi zverejňovanými názormi pripravujete ako o čitateľov. Ale povedali ste si, že tá strata stojí za to.

To sa stáva cyklicky. Niekedy si spytujeme svedomie a pýtame sa, či nekritizujeme priveľa. Naozaj dokážeme tak perfektne rozpoznať pravdu? Je to tak, ako to my vidíme, keď takmer polovica národa rozmýšľa ináč? To, ako Mečiar nakoniec dopadol, potvrdilo, že sme sa nemýlili. Vedeli sme často ako jediní vysloviť víziu smerovania Slovenska, často ako jediní sme dokázali bez ohľadu na riziko pomenovať pravdu. Niekedy nás časť verejnosti pochopila až s odstupom. Predstavte si, že polovica národa miluje Mečiara a vy píšete, že pod jeho taktovkou drancujú v lúpeži storočia Slovensko a on zakrýva prerastanie zločinu so štátom. Píšete, že Dzurinda sa arogantne správa k ľuďom, hoci súčasne úspešnými reformami zachránil krajinu pred kolapsom. Nie je jednoduché, keď ľudia milujú Fica, písať o ňom, že toleruje rozkrádanie európskych a štátnych peňazí už len tým, že nedal nikoho zavrieť a nerozpustil najhanebnejšiu koalíciu v našich dejinách.

Na záver každého čísla má váš časopis výborný fejtón. Predtým ste ho písali na striedačku vy a šéfredaktor Miloš Luknár. Vždy som sa na tie témy tešil. Ako jedni z mála na Slovensku ste dôsledne otvorene hovorili o politických prešľapoch, ekonomickej kriminalite, o intrigách a zlodejinách mocných a bohatých. Takmer po každom fejtóne som si povedal: „Tak a teraz buď zavrú tých, o ktorých sa píše, alebo autorov. A - nič. To je demokracia alebo únava spoločnosti?

Našťastie, za názory a karikatúru u nás ešte nikoho nezavreli.

Tam sú často aj veľmi konkrétne fakty.

Za jedného ježka, kde som naznačil, že predseda okresného súdu, ktorého meno som ani neuviedol, žije v luxusnom dome, som bol možno aj desaťkrát na súdnom pojednávaní. Ako autora ma oslobodili, ako vydavateľ som musel zaplatiť pol milióna korún. To nie je spravodlivosť, ale výsmech, snaha zatvoriť nám ústa. Naša povinnosť je veci zistiť, pomenovať, zverejniť. Ale zdá sa, že striedajúce sa politické garnitúry uzavreli prímerie z rozumu. Nikdy nikoho za nič nezavreli. Prišli na to, že pri demokratickom striedaní sa pri moci by sa to tomu „spravodlivému“ mohlo čoskoro vrátiť. Ale viete, kto im to v konečnom dôsledku zráta? Čitatelia.

Koľko ste zaplatili za súdne spory?

Priebežne sú to sumy, ktoré sú znesiteľné. Skutočných prešľapov nebolo veľa. Stáva sa, že redaktor si dobre neoverí informáciu alebo urobí chybu. Vtedy nám nerobí problém ospravedlniť sa, dohodnúť sa na satisfakcii alebo zaplatiť. Svojho času nás opakovane chcela zastrašiť mafia. Potom sme takmer skrachovali, keď nás cielene okradli pri privatizácii PNS. Čierna mačka nám prebehla cez cestu len nedávno. Pri pakte Fico - Harabin sme v rýchlom slede začali prehrávať súdne spory a na úkor rozvoja firmy platili milióny a milióny korún. Neraz nás odsúdili na vysoké sumy za nesprávne sformulovanú vetu alebo nesprávny, no v celom kontexte nepodstatný údaj. Povzbudzovali sme našich redaktorov, ktorí museli spolu s ostatnými slovenskými novinármi počúvať od bývalého premiéra sprosté nadávky. Hovoril som: „Prežili sme Mečiara aj mafiu, prežijeme aj Fica.“ Vidíte, ako ten čas letí!

Plus 7 dní býva chybne označovaný za bulvár. Myslím si, že je to štandardný spoločenský časopis, v ktorom si každý nájde svoje. Máte vynikajúce reportáže zo sveta, objavné profily z minulosti, osudové kauzy - časopis je majstrovsky namiešaný z očakávaní čitateľov a cítiť tam aj vaše pôvodné ambície. Vydávate aj denník a ten je programovo bulvárny. A to je žáner, o ktorom platí historka, ako človek stretol na ulici hus, ktorá mala na krku špagát. Človek sa potešil, že má hus, chytil jej špagát a hus mu povedala: „Poď, ja ťa povediem.“

Dobrý príbeh, poučný. Plus 7 dní za bulvár často označujú tí, ktorým sme zaťali do živého. Som presvedčený, že s denníkom sa nespreneverujeme žiadnemu morálnemu a profesionálnemu kódexu. Vedeli sme, že na trhu je voľný priestor a ak denník neurobíme my, môže prísť niekto silný zo zahraničia a narobí nám problémy. Bulvár je náročný žáner, to slovo znamená ulica. Bulvár píše o tom, čo chce ulica čítať a počuť. Dobrý bulvár však nedá na klebety, overuje fakty a úmyselne neubližuje ľuďom, o ktorých píše. Bulvár musí vedieť zaujať a to si vyžaduje majstrovstvo, profesionálnych redaktorov a dobré informačné zdroje. Začínali sme od nuly a Plus JEDEN DEŇ nám robil vrásky na čele. Prijali sme vlastný Etický kódex, prepúšťali sme, naháňali šéfov. Osobne obdivujem anglický bulvár. Má kvalitu, pozná hranice, je zábavný i vzrušujúci.
Poďme chvíľu rozprávať o tom, čo nás ovplyvnilo. Mňa veľmi kniha Maroško, Dobšinského kruté rozprávky a príbehy Karla Maya. Tie knihy nielen zabávali, ale učili ma žiť.
Okrem Maroška to bola aj moja literatúra. Ale našiel som sa v knihách Tom Sawyer a Huckleberry Finn. Bol som podobný chalan od rieky Kysuce. Romány Marka Twaina vzbudili môj záujem o ďaleké krajiny, chcel som na vlastné oči vidieť rieku Mississippi. Život mi doprial plaviť sa takmer na všetkých svetových veľtokoch, ale Mississippi mi zatiaľ odoprel. Keď už som bol naozaj blízko, prišla pohroma, hurikán Katrina.

Aký vzťah máte k peniazom a odkedy?

Netúžim ich mať v pančuche ani v banke. Ale vždy, od detstva som vedel, že je dôležité ich mať.

Boli ste chudobní?

Čo je to chudoba? Mama je dvojnásobná vdova a mala nás šesť detí. Ale nikdy som sa chudobný necítil. Detstvo je v tomto zázračné. A neskôr sme na tom boli ako väčšina, tak nijako.
Peniaze som musel začať brať vážne, keď som pochopil, že vydavateľská činnosť nie je len sloboda slova, ale aj kruté a nemilosrdné podnikanie. Vydávať týždenník bez peňazí je nemožné.
Raz, keď sme sa už trošku rozbehli, vykradli nám redakciu, kompletnú techniku. Nemali sme ani na výplaty. Všetci začali byť nervózni, najmä obchodní partneri. Tak sme s Jozefom Dukesom zobrali hotovosť, čo nám zostala, išli sme do predajne Dielo a nakúpili obrazy. Rozvešali sme ich po stenách a všetci sa upokojili. Ľudia si asi povedali, že tí chlapi na tom nemôžu byť zle, keď utrácajú za umenie. Peniaze sú pohonná hmota aj olej na chod firmy, na platy, honoráre, faktúry, na rozvoj. Nikdy sme od nikoho nič nechceli. Nie je za nami žiadna politická strana ani sponzori. To je zdroj nášho sebavedomia a nezávislosti. V čase veľkej privatizácie sme mohli získať podiel v tlačiarni v hodnote stovák miliónov korún. Po otázke: „A čo za to, chlapi?“ sme sa však zodvihli a odišli. Peniaze treba zarobiť, naučiť sa hospodáriť. Vedeli sme, že treba mať zázemie, budovu, techniku, ukladať na horšie časy. Keby sme neboli opatrní, kríza by nás bola možno prevalcovala. Uvedomujem si silu peňazí. Ale aj ich slabosť.

Viete hovoriť ľuďom do tváre pravdu alebo ste skôr diplomat?

Je to zložité, niekedy nemá zmysel hovoriť pravdu. Príde chlap, tvrdí, že má najlepšiu rotačku na Slovensku, a ja viem, že to tak nie je. Ale nemá význam presviedčať ho o opaku. Iba s ním neurobím obchod. Nikdy som nemal problém hovoriť aj tvrdé pravdy tam, kde som videl zmysel. Roky som písal komentáre a písal som pravdu o mafiánoch aj politikoch. Naše redakčné rady vraj bývajú až nemilosrdné a niektorí nováčikovia sú z nich frustrovaní. Ja hovorím, že s každým, kto tam sedí, sa počíta. Prečo strácať čas chválami, treba si povedať pravdu do očí a riešiť problémy.

Stvorili ste z malého dvojtýždenníka silný, kvalitný časopis, ktorý už patrí k tomu najlepšiemu v dejinách slovenskej žurnalistiky. Možno si ani neuvedomujete, ako veľmi ste menili našu krajinu. Ako zmenil časopis a vydavateľstvo vás?

Prežil som skvelých dvadsať rokov celkom iného života ako dovtedy. To, čo je za nami, vo mne vyvoláva pocit satisfakcie, vnútornej očisty od obdobia pred rokom 1989. Všetko, čo som chcel povedať, je na papieri, oslobodil ma. Zmenil ma v tom, že si viac vážim slov, uvedomujem si veľkosť vplyvu a silu slova. V čom som sa nezmenil, je moja skúsenosť z rodných Kysúc. Mám stále silné sociálne cítenie, pocit zodpovednosti za ľudí, za pracovníkov, za verných aj za tých, ktorým chýbajú sily a šance. Naďalej si myslím, že netreba veriť planým sľubom, netreba veriť politikom. Každá ideológia dokáže byť nebezpečná a obráti sa proti ľuďom. Za minulosťou som stiahol roletu. V našom časopise nikdy nevyšiel ani riadok o nostalgii za minulosťou. Ale to neznamená, že sa minulosti zriekame. Kto zabudne na minulosť, musí ju prežiť znova.

Misionár Páter Holobradý pri rozlúčke v Manile na otázku, čo odkáže svojim verným domov, povedal: I can not besser! (Lepšie sa mať už ani nemôžem!) Čo odkážete vy domov?

Robil som všetko, čo bolo v mojich silách. A zdá sa, že to, o čom som sníval, sa mi splnilo.

Príbuzné témy:

Miloš Luknár: Žijeme

Slovo vydavateľa: Nadýchajme sa čerstvého vzduchu

Miroslav Cipár: Maliar, ktorý prekračuje hranice

 



 
 
Aplikácie 7 plus