Tip redakcii
 

Andrea Coddington o živote v New Yorku aj smrti manžela

Andrea Coddington zažila americký sen aj pád takmer na dno. Dnes sa sama čuduje, ako to všetko zvládla.

19. apríla 2012, 13:00
Andrea Coddington s deťmi Sarou (7) a Markom (5)

Andrea Coddington s deťmi Sarou (7) a Markom (5)

Autor: LÝDIA JUŠKOVÁ

V roku 2001 ste odišli na ročný pracovný pobyt do New Yorku. Nakoniec z toho bolo desať rokov. Prečo?

Po páde Dvojičiek som vycestovala do USA ako novinárka. No časom prestal byť New York mediálne zaujímavý, a tak som popri novinárčine robila čašníčku, privyrábala som si, lebo som mala dosť času. Tam som sa zoznámila s mojím budúcim manželom – obsluhovala som ho. Ale vtedy som ešte neuvažovala, že by som v Amerike ostala.

Čo rozhodlo?

Nakoniec som si ho vzala. O ruku ma požiadal dosť netradične, pri Niagarských vodopádoch. Presvedčil ma, aby sme prešli pár metrov cez most. No na kanadskej strane ma okamžite chytila kanadská polícia za nelegálne prekročenie hraníc! Bill túto situáciu využil a tam, v Kanade, kde som bola zavretá na policajnej stanici, ma požiadal o ruku. Kanaďania sa teda uľútostili a pustili ma.

Obe vaše deti sa narodili v USA. Aké sú tam pôrodnice?

Keď otehotniete, musíte si nájsť gynekológa podľa toho, v ktorej poisťovni máte poistku. Od jej kvality závisí aj kvalita zdravotnej starostlivosti. V nemocnici ste pri normálnom pôrode hospitalizovaná dva dni. Aj ak sa dieťa narodí tesne pred polnocou, tento deň sa počíta a na druhý deň dovidenia. Nemocnice sú však na vysokej úrovni, personál je milý, nenútia nikoho na klystír, holenie, žiadne paušálne nastrihávanie.

Newyorské ihriská pre deti sú krásne a bezpečné. Hrajú sa na nich rovnako obyčajné ako boháčske deti. Raz sa môj Mark spúšťal na šmýkačke s Madonniným synom Roccom. Ako celé mesto, aj ihriská sú multikultúrnym strediskom všetkého, čo táto planéta ponúka.

Foto: Lýdia Jušková

A vaše pôrody?

V pôrodnej sále, kde som rodila, bola obrovská sedačka, na ktorú by sa zmestila aj celá rodina. Nikto ma nesúril, bolo to v pohode. Obidva razy som mala epidurálku, veď Sara mala 4,30 kilogramu a Mark dokonca 5 kíl! Sama som si mohla dávkovať spinálku, takže som si to „vypeckovala“ a pôrody som si vďaka tomu celkom užívala. Ani raz ma nemuseli nastrihnúť. Ale pri Markovi sa ukázalo, že dva dni na bobyt v nemocnici nemusia vždy stačiť. Poslali nás na druhý deň domov, hoci mu v podstate išlo o život.

Čo sa stalo?

Mark mal po pôrode na hlavičke dva obrovské hematómy, jedna hrča bola takmer ako tenisová loptička – už to bolo čudné. V Amerike je úplne bežná obriezka, tak som dala Marka obrezať. A vtedy sme zistili, že niečo naozaj nie je v poriadku. Pipík mu začal veľmi krvácať a nechcelo sa to vôbec zastaviť. Nakoniec žilku spálili, aby sa uzavrela. Vedela som, že je veľmi zle. Ale na druhý deň nás prepustili...

A zistili, čo Markovi je?

Dali nám inštrukcie, na aké všetky vyšetrenia máme ísť. Lietali sme celý deň z jedného konca New Yorku na druhý, nikto poriadne nevedel, čo s ním. Ja som mala obrovské bolesti, začalo sa mi tvoriť mlieko a nalievali sa mi prsia. Nakoniec sme skončili na pohotovosti v tej istej nemocnici – Markovi bolo treba opäť zastaviť krvácanie a dať infúziu. A mňa sa ujala sestrička, mala som asi 40-stupňovú teplotu, priniesla odsávačku mlieka a to bola neuveriteľná úľava! Bol to neskutočný horor, strašné.

„Tu nás ešte fotil môj manžel Bill”.

Zase vás poslali domov?

Kiežby. Hospitalizovali nás na detskej hematológii a onkológii. Myslela som, že to je koniec. Oddelenie dýchalo pokojom, bolo krásne, farebné, ale mala som pocit, že je to preto, lebo tam sa chodí umierať. Že kto tam príde, už neodíde. Boli tam rodičia s deťmi – no nikto nepovedal hello či good evening. Len ich oči akoby mi ľútostivo hovorili – vitaj medzi nami. A ja som tam vchádzala s trojdňovým dieťaťom...

Váš syn však vyzerá ako normálny nezbedný a zdravý chlapec…

Konečne mu tam určili diagnózu – má dedičnú poruchu zrážavosti krvi, chýba mu v nej faktor zrážania VIII. Hneď ma varovali, že bude spontánne krvácať do kĺbov, do brucha, čo býva veľmi bolestivé, do hlavy, čo môže byť fatálne... Na toto sa vraj mám pripraviť. A že akékoľvek krvácanie, počnúc prerezávajúcim sa zúbkom či suchým noštekom až po rozbité koleno, môže veľmi zle dopadnúť. No Mark nikdy takéto spontánne krvácanie nemal. Krváca jedine, ak sa zraní, a na taký prípad mám stále pri sebe špeciálny liek, ktorý sa vyrába z ľudskej plazmy. Vždy ideme rýchlo na pohotovosť, kde mu ho pichnú. Priebežne však žiadne lieky neužíva.

Toto však nie sú všetky jóbovky. V Amerike ste pomerne skoro ovdovela.

Môj muž zomrel pri autonehode, keď mala Sarinka dva a pol roka a Mark osem mesiacov. Teraz v marci uplynulo presne päť rokov.

„Keď som čakala Marka, pribrala som 35 kíl!”

Nenapadlo vám vtedy zbaliť sa a vrátiť sa na Slovensko?

Keď sa teraz na to pozerám, sama sa čudujem, ako som dokázala bojovať na toľkých frontoch. Mala som dve malé deti, jedno veľmi choré, manželova rodina sa mi úplne otočila chrbtom a dokonca som od Billovej sestry dostala ultimátum, že do konca roka musím vypratať náš byt, ktorého oficiálnou nájomníčkou bola ona. Normálne ma vyhodila. Takže naozaj jediné logické riešenie asi bolo zbaliť deti a ísť domov, na Slovensko. Nemala som tu síce prácu, ale rodičov, rodinné zázemie. Napriek tomu sa vo mne niečo vzbúrilo, môj vnútorný hlas mi hovoril – to ti neutečie. Neutekaj, keď nejdeš na lepšie. Lebo ja by som len zmenila jednu kaluž za druhú. Na Slovensku by som rovnako musela riešiť Marka, bývanie, peniaze. To isté, len v inom prostredí. Každý ma ľutoval, tlačila som ľuďom slzy do očí. A ja som nechcela byť tá, ktorej je každému ľúto. Anonymita veľkého mesta ma tam možno trochu držala, neviem. Stále mi šlo hlavou – choď domov vtedy, keď budeš odchádzať na lepšie. Trvalo mi to päť rokov a som tu.

Ale vaša situácia sa zlepšila, dokonca ste získali byt priamo na Manhattane, pár minút od Central Parku!

Prihlásila som sa do „lotérie“, v rámci ktorej mesto vyberá rodiny, ktorým pridelí nájomný byt za regulované nájomné. Prešla som viacerými výberovými kolami a na konci novembra mi prišlo oznámenie, že ma vybrali. Bolo to mesiac pred tým, než by ma švagriná vyhodila z bytu!

Myslíte, že ste sa vrátili do lepšieho? Z newyorského centra na malé Slovensko?

Každé leto som s deťmi chodila na Slovensko. Ale po vlaňajšom lete, keď som sa vracala späť do New Yorku, pocitovo sa mi akosi ťažšie odchádzalo. Akoby som sa začala báť – obavy som mala stále, ale to množstvo dennodenných povinností ich zatláčalo do pozadia. No teraz akoby prerazili a ja som zaspávala a budila sa so strachom. Čo ak si Mark napríklad zlomí nohu? Som tam sama s dvomi malými deťmi, nemám tam nikoho. S Billovou rodinou kontakt nemám, jeho deti ich vôbec nezaujímajú, netušia, ako žijeme, nič. Bola som psychicky aj fyzicky vyčerpaná. Veď som denne existovala 24 hodín pre svoje deti. A už to bolo nad ľudské sily.

Na Slovensku ste medzičasom vydali tri ženské romány. Z toho sa v Amerike asi vyžiť nedalo. Ako ste tam existovali?

Celé roky bol heroický výkon, že som to vôbec „dala“. Prekladala som, robila šéfredaktorku amerického denníka pre Slovákov, pre viaceré firmy, psychologickú kanceláriu. Čo sa naskytlo. Chodila som do práce s odsávačkou na mlieko, aby sme mali chlieb na stole. Neuveriteľne mi pomáhala moja mamina, pas má celý „preštempľovaný“, ako jazdila do New Yorku. Jej prítomnosť bola pre mňa fantastická nielen v tom, že bolo postarané o deti, ale aj pre pokoj v mojej duši, že niekoho na svete máme.

Vlani v novembri ste sa vrátili na Slovensko. Zvládli to vaše americké deti v pohode?

Hlavne musím povedať, že si svoje deti konečne užívam, že už sa necítim ako ich otrok a servis. Spočiatku to bolo najmä pre Sarinku ťažké a bolestné. Už mala v škole kamarátky, svoje krúžky. Chodila do jednej z najdrahších a najprestížnejších newyorských škôl, získala tam štipendium. No myslím, že už je to lepšie. Pre moje deti je to ďalšia skúsenosť. To len my na Slovensku sme tak naučení – na jednom mieste sa narodím, vydám, žijem. V Amerike sa ľudia aj s celými rodinami sťahujú na obrovské vzdialenosti.

Mark a Sara plynulo prechádzajú z angličtiny do slovenčiny a späť. Ako sa vlastne doma rozprávate?

V New Yorku som s nimi hovorila len po slovensky, lebo angličtinou boli obklopení. Tu občas z toho istého dôvodu prejdem do angličtiny, slovenčinu majú všade. Z jedného do druhého jazyka prepínajú takmer v rámci vety.

Vaše deti pôsobia veľmi asertívne. Oproti slovenským deťom v rovnakom veku vystupujú dosť odvážne. Je to americkým spôsobom výchovy?

Newyorské prostredie je veľmi dravé a v školách deti vedú k zdravému sebavedomiu a nebojácnosti pri vystupovaní na verejnosti. Ale myslím, že moje deti majú aj genetický predpoklad, že nebudú sedieť v kúte.

Čo plánujete na Slovensku robiť? Chystáte ďalšiu knihu?

Mám jeden ambiciózny a fantastický nápad na projekt, je už na spadnutie, ale ešte o tom nechcem hovoriť, kým to nie je definitívne.

Andrea Coddington (36) je novinárka a spisovateľka, pochádza z Radošiny. Pracovala v rádiu Okey, televízii, slovenských novinách vydávaných v USA. Vydala tri ženské romány, vlani získala ocenenie platinová kniha za román Židovka. Po desiatich rokoch v New Yorku, kde sa vydala, porodila dve deti Saru (7) a Marka (5), ovdovela, získala byt na Manhattane a bojovala o svoje miesto na zemi, sa teraz presťahovala späť na Slovensko.

Autor: Martina Palovčíková

video

 


 

 

 
 

pluska správy

FOTO: Kamila Magálová opäť vyráža dych. Keď vstúpila do divadla, tak...

... vyzerala od hlavy po päty fantasticky. Herečka prijala pozvanie na...
 

Šokujúce zákulisie nového seriálu odhalené! O tomto divák ani len netuší...

Rozbité autá, zmoknutí a lietajúci herci, plazenie sa pod zemou či tajomstvo...
 

Zdravý recept: Uvarte si bleskovú čučoriedkovú kašu

Využite v kuchyni namiesto rozprávkového hrnčeku var moderných pomocníkov....
 

Štýlovo aj do snehu: Nahoďte sa podľa vzoru svetových celebrít

Zima je v plnom prúde a zasnežených chvíľ začína pribúdať.
 

Vaše diétne tipy

Dámy, INŠPIRUJTE SA: Zhadzujte kilá ako známe celebritné krásky!

Sú dokonalé a ani po Vianociach nikdy nevyzerajú, že by ich trápili nadbytočné...
 

DIÉTA podľa ZORY CZOBOROVEJ: Táto naozaj zaberá!

Kto, ak nie Zora Illiáš Czoborová (51), vie, ako docieliť a následne si aj...
 

Dara posiela obdivovateľkám jasný odkaz: Jedzte podľa slnka!

Joga naučila Daru Rolins nielen správne cvičiť, ale aj jesť. Vyskúšajte...
 
 
Andrea Coddington o živote v New Yorku aj smrti manžela
Martina Palovčíková