Dátum: Piatok 09.12.2016 Dnes oslavuje:

Izabela Zajtra: Radúz

 

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Pomóc, moje dieťa je tučné!

Zdroj: Emma/Broňa Duhanová 04. októbra 2012, 12:00 Aktualizované: 04. októbra 2012, 18:00
Foto: Profimedia.sk Ilustračná fotografia

Cica mica sa hanbí za vlastnú dcéru. Na rozdiel od mamy má totiž pekných pár kíl navyše.

Keď som sa minulý týždeň pohádala s mojou kamarátkou Ivanou, netušila som, že som narazila na problém. Problém, ktorý sa môže týkať aj mňa a tiež ďalších 20 percent slovenských rodičov. Presne toľko našich detí pod pätnásť rokov má totiž nábeh na obezitu. Tak hovoria štatistiky. Aby sme si rozumeli, Ivana, hoci je dávno po tridsiatke, má päťdesiat kíl a super postavičku. Lenže jej desaťročná dcérka Hanka by sa do maminých nohavíc asi nevošla a jej ramienko má rozmery maminho stehna.

Zlá reklama pre mamičku

Treba však pripomenúť, že Ivana je fitnesfanatička. Za tým, ako vyzerá, nie je genetika, ale tvrdá makačka. Trikrát do týždňa cvičí zumbu, dvakrát pláva a nikdy som ju nevidela na večeru zjesť niečo iné než šalát. Vlastne som ju nikdy nevidela zjesť niečo iné než šalát. Postavu jej závidíme všetky, životný štýl až tak nie. Keď nám na poslednej babskej jazde povedala, že sa so svojou dcérou pomaly „hanbí vyjsť na ulicu“, poriadne mi zdvihla tlak. „To ako myslíš?“ spýtala som sa v presvedčení, že ide o zlý vtip, ktorému nerozumiem. „Veď sa na ňu pozri. Aká je to pre mňa reklama?“ spýtala sa Ivana a ja som mala chuť obliať ju mojím nediétnym mokka latté. Jej Hanka nie je žiadna cvernička, ale sú aj horšie prípady. Keby sa hanbila za dcéru, čo droguje alebo prepadá v škole, chápem. Ale že má pár kíl navyše? „Minulý rok bola Hana v odtučňovacom tábore, musí so mnou chodiť na aerobik, celá rodina má zákaz nosiť jej sladké a nič nepomáha. Nič. Vieš, čo to spraví s jej sebavedomím, ak to jej tučnenie nezastavím?“ pýta sa zúfalo. Aké sebavedomie má tínedžerka, čo váži o dvadsať kíl viac než jej spolužiačky? Bude mať úspech s chlapcami? Kedy zažije tučná baba prvú lásku?“

Veď z toho vyrastie...

Vlastne Ivane rozumiem. Lebo či sa mi to páči, alebo nie, žijeme v spoločnosti, ktorá uvažuje len v konfekčnom čísle 34 a „kúlové“ baby nakupujú handry veľkosti S. Možno mi nechtiac šplechla do tváre niečo, čo si nechcem pripustiť. Že ani môj sedemročný syn nie je práve „small“. S jeho otcom mu hovoríme „čobík“ (z anglického slova „chobby“, čiže bucľatý), ale to nie je posmech. Tie jeho faldíky na brušku milujem a že má stehienko tiež pomaly také široké ako ja, ma netrápi. Veď z toho vyrastie. Aj moja mama bola malý tučko, no dodnes má súmernú postavu. Ani ja som ako dieťa nebola najchudšia, a dnes, v tridsaťpäťke, mám päťdesiattri kíl. Tak prečo by ma malo trápiť, že moje sedemročné dieťa potrebuje nohavice pre desaťročné? Ivanina Hanka má desať, ako môže jej mama vedieť, či bude jej dcéra tučná aj v sedemnástke?

Bu, bu, bu

Zapnem internet, aby som jej našla nejaké materiály a štatistiky, no namiesto toho narazím na článok, že detská obezita dosiahla v Európskej únii rozmery epidémie. V roku 2008 bolo na starom kontinente obéznych 22 percent detí a podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie vraj má nadváhu viac než polovica Európanov. „Obezita je vážny zdravotný problém, lebo zvyšuje riziko srdcovo-cievnych ochorení, cukrovky aj rakoviny,“ uvádza sa v správe europoslanca Alessandra Fogliettiho. Na Slovensku sme na tom síce o niečo lepšie – obezitou trpí len 5 percent detí mladších ako 15 rokov, ale nábeh na ňu má až 20 percent. Ak to týmto tempom pôjde ďalej, už o osem rokov dobehneme v počte tučkov USA. A to naozaj nebude pekný pohľad.

Nový genetický druh dieťaťa

Podľa americkej odborníčky Kristin Delaware je problém súčasných malých „tučniakov“ viac ako vážny. „Ide o nový druh obezity. Pred dvadsiatimi rokmi bolo takéto dieťa ojedinelé. Navyše, jeho kilá boli výsledkom zlých stravovacích návykov alebo toho, že sa v istej životnej fáze prejedalo. Zmenou životosprávy však malo šancu neskôr svoju hmotnosť upraviť,“ hovorí odborníčka. Lenže dnes je problém inde. V nekvalitných polotovaroch, rýchlom občerstvení, skladkostiach, ktoré decká do seba chronicky ládujú. „Potraviny dnes obsahujú extrémne vysoké množstvá chemických zvýrazňovačov chuti, sódia, farbív a umelých príchutí, ktoré sťažujú trávenie,“ vysvetľuje doktorka Delaware. „Nekvalitné potraviny s vysokým kalorickým obsahom sú dnes v každej domácnosti a dieťa ich pozná od jasličiek po maturitu. Dokonca aj v rodinách, kde rodičom záleží na zdravom jedle, pretože ich jedáva v školských jedálňach, v letných táboroch, na detských oslavách. Nemajú pred nimi šancu uniknúť.“ A ešte čosi, pohyb. Kým generácia dnešných štyridsiatnikov balenie keksíkov a kopčeky zmrzliny spálila tak, že celé dni prežila vonku na bicykli alebo pri vybíjanej, dnešní tínedžeri sedia pri videohrách a pri počítači. Rodičia ich všade vozia autom a celkom sa prestali hýbať. Podľa americkej odborníčky tak vychovávame deti s úplne novou genetickou informáciou – akési špongiovité, mäkké bytosti. V puberte alebo na prahu dospelosti, keď im zrazu začne na ich zovňajšku záležať, je už obyčajne neskoro. Namiesto svalstva majú len tukové tkanivo a tu už nezaberá ani diéta doktora Bukovského, ani cvičebný plán Zory Czoborovej.

Vráťme deťom pohyb

Presvedčenie, že Ivanina dcéra či môj syn z bucľatosti vyrastú, vyvracia aj doktorka Katarína Babinská. Podľa nej sa až z osemdesiatich percent tučných detí stávajú obézni dospelí. „Tučné deti navyše postihujú choroby, ktoré sú typické pre dospelých – majú zvýšenú hladinu cholesterolu, vysoký krvný tlak, cukrovku. Sú ohrozené poruchami rastu a vývoja, predčasnou pubertou, astmou, chorobami pečene a žlčníka. A kilá navyše im spôsobujú aj psychické problémy. Sú terčom posmeškov, kolektív ich odmieta, ťažšie si nájdu kamarátov,“ varuje doktorka Babinská. Ako z toho kola von? Jedinou cestou, ako zo svojho drobca nevychovať veľrybu, je prísne sledovať všetko, čo počas dňa dá do úst. Jesť častejšie doma než v pizzerii, radšej upiecť koláč, než kupovať sladkosti v obchodoch. Informovať sa, čo varia v školských jedálňach. Nepodliehať tlaku reklamy a tomu, že všetci kamaráti chodia do mekáča. A v prvom rade deti donútiť, aby sa začali hýbať!

Diéta z lásky

Starý dobrý socialistický spôsob výchovy – ťahaj von, nech ťa nevidím minimálne do siedmej večer, nie je na zahodenie. Asi ho zavediem aj u nás doma. A z chladničky zmizne kola, z mrazničky hranolčeky a z komory vrecká čipsov a sladkých ovsených vločiek. Nie preto, že by som sa za môjho malého „čobíka“ hanbila. Ani mu nechcem vnucovať, že ak bude tučko, nikto ho nebude mať rád. Lenže nechcem, aby z neho vyrástla špongia bez svalstva. Hoci by som mu nikdy v živote, bez ohľadu na počet kilogramov, nepovedala inak ako „moje najkrajšie dieťa na svete...“ Zlosť na Ivanu ma už medzitým prešla. Rozumiem, že jej ide o dcérino dobro, ibaže na to možno mala myslieť skôr. Keby bola namiesto behania do fitka, na melír či pedikúru s Hankou trávila viac času, vzala ju na bicykel alebo hoci do lesa na huby, možno ju dnes nemusela posielať do odtučňovacích táborov. Lebo tučné dieťa je naozaj reklamou svojich rodičov.



 

Naj z glancu

Pluska video

Koniec nudy v saune!