Dátum: Nedeľa 04.12.2016 Dnes oslavuje:

Barbora Zajtra: Oto

 

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Na vlastnej koži: Dieťa mi zničilo život

Zdroj: EMMA/ Broňa Duhanová 05. decembra 2012, 08:00
Foto: Shutterstock Najhorší bol ten večný príšerný plač, pretože malý plakal stále. Nedokázal zaspať inak ako na rukách, a tak sme ho s mužom nosili na striedačku celú noc

Bábo ste starostlivo plánovali, máte ho so skvelým chlapom a keď ste sa stali mamou, zrazu vám to došlo. Že „toto“ ste vlastne vôbec nechceli. Lenže čo teraz?

Môj život bez detí nemá zmysel, – plakala Laura, keď jej dva roky pred tridsiatkou zistili poruchu štítnej žľazy a predpísali lieky, ktoré komplikujú schopnosť splodiť dieťa. Skvelý darček k ročnému výročiu svadby, najmä v prípade ženy, ktorá už ako škôlkarka na otázku, čím chce byť, odpovedala, že mamička. „Ja som si podľa toho dokonca vyberala povolanie. Voľné popoludnia doma, týždne a týždne prázdnin,“ spomína Laura, ktorú diagnóza odrovnala. Až kým ju neprekvapil pozitívny tehotenský test. Celá šťastná ešte v ôsmom mesiaci chodila na jogu a svojim žiačikom pyšne oznamovala, že odchádza na materskú. „Asi som blázon, ale ja som si vychutnávala ešte aj pôrodné bolesti.“

Nad moje sily...

Po mesiaci však začínala mať Laura materstva plné zuby. Nie preto, že by bola vrtošivá, ale... „Syn mal nekonečné koliky, nevedel sa prisať, nepriberal a večne vracal. A hlavne nespal.“ Aby toho nebolo málo, Laura dostala aj zápal prsníkov. Snažila sa, odsávala mlieko, prikladala si ho k prsiam aj v horúčkach. „Najhorší bol ten večný príšerný plač, pretože malý plakal stále. Nedokázal zaspať inak ako na rukách, a tak sme ho s mužom nosili na striedačku celú noc. Manžel chodil na siedmu ráno do práce a obidvaja sme vyzerali ako zombie,“ opisuje krušné chvíle materstva. Jej existencia sa obmedzila na boj o každú minútu spánku. A jej manžel bol na tom rovnako.

„Fyzická a psychická únava sú zaručeným spúšťacím mechanizmom zúfalstva,“ vysvetľuje psychiatrička Liliana Bárciová. „Samotný fakt, že sa matka dostatočne nevyspí, vyvoláva stavy úzkosti a môže vyústiť aj do popôrodnej depresie.“

Nikdy viac!

Podľa doktorky Bárciovej je tragédiou slovenského pôrodníctva, že sú orientované výlučne na to, aby boli v psychickej pohode bábätká. „Detských lekárov zaujíma len to, čo je dobré pre dieťa. Gynekológovia sa o matku postarajú z fyzickej stránky. Lenže to, či má dostatok spánku, adekvátnu výživu, či jej má s dieťaťom kto pomôcť, či je spokojná, to nikoho nezaujíma.“ Pritom by stačilo, keby sa aspoň niekoľko dní v týždni poriadne vyspala a jej pocity z materstva by boli úplne iné. „Nielen Laura, ale aj jej manžel, ktorý fungoval veľmi pozitívne, sa dostali do začarovaného kruhu. Dieťa totiž vždy vycíti, ak sú rodičia v nepohode.

Čím viac podvedome očakávali ďalšiu bezsennú noc a neznesiteľnú únavu, tým bolo ich dieťa nervóznejšie, horšie jedlo aj spalo.“ Lenže ako to riešiť? Odborníčka radí požiadať o pomoc rodinu alebo priateľov. „Je hlúposť myslieť si, že rodičia musia všetko zvládnuť sami. Mali by rozmýšľať nielen nad tým, čo je dobré pre dieťa, ale aj pre nich.“ Laura nakoniec prešla na umelú dojčenskú výživu. „Lenže kým sme pri synovom refluxe konečne našli takú, z ktorej by sústavne nedávil, prešli ďalšie mesiace. Prvýkrát sa nám podarilo spať bez prerušenia šesť hodín až vtedy, keď mal vyše roka. Svojho syna milujem, ale aj s manželom sme sa zhodli, že druhé dieťa neprichádza do úvahy. Nikdy viac.“

Dieťa mi narušilo rytmus

Keď konečne otehotnela novinárka Klaudia, mala tridsaťsedem rokov a biologické hodiny jej tikali tak hlasno, že by zobudili aj hluchého. Už-už si chcela otvoriť hotel pre mačky, keď v autobuse cestou do práce stretla Mira. Otehotnela neplánovane, v ich veku si už jednoducho nedávali pozor. „Brali sme sa, keď som bola v siedmom mesiaci a garantujem vám, že som bola najpyšnejšia nevesta ,v tom‘ v celej Európskej únii.“ O pár týždňov sa im narodil zdravý chlapček. Mamino mliečko sal ako o život a nebol ani notorický nočný vták.

Napriek tomu ani Klaudia neskákala od šťastia, že je konečne mamou. „Bola som zvyknutá, že môj voľný čas je len môj – chodievala som na pravidelné kávičky s kamoškami, cvičila som pilates, a zrazu stop. Všetko, čo som robila predtým, mi chýbalo. Za tie roky, čo som žila sama, som si zvykla aj na svoje domáce rituály – na balkóne som pestovala bylinky, chovala som mačku, lúštila sudoku. Lenže malý si moju pozornosť vynucoval stále, chcel ma len pre seba. Bylinky zvädli, mačka musela preč, lebo bábätká na ne mávajú alergie. Najväčšmi zo všetkého mi však chýbala moja práca. Nielen písanie, ale aj cigaretové pauzičky s kolegami, obyčajný kontakt s ľudskými bytosťami, ktoré všetko necmúľajú. Bola som nervózna a ešte nervóznejšia z toho, že som nervózna. Manželovi som oznámila, že ak sa nevrátim do zamestnania, šibne mi z toho. A že radšej nebudem jesť a celý svoj plat dám na opatrovateľku, akoby som mala so synom zostať tri roky doma.“ Silné slová? Ako sa to vezme.

Úprimná túžba či tlak?

„Len máloktorá žena si dovolí pripustiť sama pred sebou a ešte ťažšie pred okolím, že dieťa vlastne nepotrebuje, lebo je šťastná aj sama,“ uvádza ako jednu z možných príčin Klaudiinej frustrácie psychiatrička. V jej prípade však mohlo ísť aj o prirodzenú „citovú otupenosť“, ktorá je krátko po pôrode úplne normálna. „Pri pôrode dochádza k rapídnemu poklesu hormónu estrogénu a nárastu progesterónu. Táto hormonálna zmena je taká radikálna, že má výrazný vplyv na psychiku matky. Nie je to popôrodná depresia a nevyžaduje ani psychiatrickú liečbu, ale prejavuje sa práve pocitmi nespokojnosti, sklamania, frustrácie. Na Slovensku opäť, bohužiaľ, chýbajú podporné skupiny, kde by sa mamičky mohli o svoje negatívne pocity podeliť. Bez toho, aby sa za ne museli hanbiť.“

Podľa doktorky Bárciovej by tieto negatívne emócie mali začať ustupovať okolo tretieho až štvrtého týždňa po pôrode, keď sa hormonálna hladina začína vyrovnávať. Čerstvá matka by mala pocítiť automatický posun v prioritách. „Postupne si začínať uvedomovať, že náhradou za jej spoločenské aktivity je niečo oveľa dôležitejšie a krajšie – dieťa. Ak sa tak nestane, zrejme existuje nejaký skrytý problém, prečo matka svoju novú rolu nezvláda. Môže to byť súčasné partnerstvo, nevyriešené traumy z detstva alebo existenčné obavy.“

Dieťa mi rozbilo vzťah...

Naďa sa vydávala skoro. Tesne po dvadsiatke, ale z lásky a úprimného presvedčenia, že oni dvaja sú si súdení. Do rodičovstva sa však nehrnuli a nikto z okolia sa im nečudoval – veď nech si mladí užijú jeden druhého. Ibaže po desiatich rokoch manželstva už nedočkavé babičky začali s dotieravými otázkami a Nadine kolegyne nechávali na jej pracovnom stole reklamy na kliniky na liečenie neplodnosti. „Povedala som si, prečo nie? Veď všetko už máme, tak načo čakať?“ Lenže kým ona v duchu zariaďovala detskú izbu, jej manžel plánoval ďalšiu expedíciu do Južnej Ameriky, investíciu do satelitu a horských bicyklov.

Naďu to až tak netrápilo, vysadila antikoncepciu a jedného dňa manželovi povedala – som v tom, miláčik. To, že sa jej nevrhol k nohám, ju síce mierne rozladilo, ale hodila to za hlavu. Veď keď sa bábo narodí, bude rád. Pár týždňov pred pôrodom sa naozaj vybral na plánovanú výpravu na južný pól a namiesto tehotnej manželky vzal so sebou kamaráta. Vraj si chce pred narodením dieťaťa ešte užiť. Učičíkal ju, hoci Naďa už mala tušiť, že okrem bábätka je na ceste aj neodvrátiteľná katastrofa. V pôrodnej sále svoju ženu ani raz nechytil za ruku. Ešte aj pôrodník sa naňho osopil: „Otecko, veď trochu spolupracujte!“ Narodila sa zdravá dcéra. Hladná, náročná a „hlasná“ ako každé bábo. A Naďa ju musela zvládať sama „On zarába, tak nech sa starám. Vedela som, že toto nie je môj Peťo – nikdy nebol mužský šovinista, rád navaril, sám si žehlil košele a nemal problém vziať do ruky vysávač, niečo tu nesedelo.“ Donedávna emancipovaná žena ťahala sama domácnosť aj dieťa, len aby si otecko zvykol. Nestalo sa.

Pomsta za „zradu“...

„Niečo sa vo mne zlomilo, keď mala dcéra rok. Na Peťove narodeniny som navarila slávnostnú večeru, otvorila fľašu šampusu. Od pôrodu sme sa milovali len raz. Obliekla som si novú sexi bielizeň. Peťo sa na mňa pozrel a zašomral, že na moje rozgajdané brucho naozaj nemá náladu,“ hovorí tlmeným hlasom Naďa. Asi netreba pripomínať, že sa jej to dotklo. Ale zároveň aj otvorilo oči. Okamžite pochopila, že ak sa nič nezmenilo za rok, už sa ani nezmení. A že toto manželstvo nemá budúcnosť „Rozhodnutie priviesť na svet dieťa je intímne a veľmi individuálne. Nemalo by byť výsledkom klišé len preto, že sa to ,patrí‘, že to tak má byť. A v prípade, že otec o tom nerozhodol, ale urobila to za neho manželka, reaguje odmietaním. Dieťa si zrejme od jeho počatia spájal s podrazom,“ vysvetľuje čudné správanie otca odborníčka. Najdôležitejšie vraj je, aby takéto ženy nepreniesli svoje sklamanie z rozpadu vzťahu na dieťa, ktoré za to nemôže. To, že ho priviedli na svet, predsa bolo ich vlastné rozhodnutie.

Ako to dopadlo?

Naďa sa naozaj rozviedla a z jej bývalého sa stal klasický víkendový otecko. „Pochopila som, že som sa vydávala príliš mladá. Myslela som si, že Peťa poznám, a pritom sme spolu zabudli prebrať zásadnú otázku, akou sú deti. Dnes už viem, že ich nechcel, iba som sa na to ,zabudla‘ spýtať,“ zamýšľa sa Naďa, ktorá si, podobne ako iné ženy, materstvo idealizovala. Veď byť mamou musí byť úžasné, najmä keď sa na nás zovšadiaľ valia obrázky usmiatych mamičiek, ktoré držia v náručí svoje bábätká a vyzerajú pri tom také šťastné. Ale nikto nám nepovie, aké je ťažké celé noci sa nevyspať. Aké je to, zrazu sa odstrihnúť od práce, kolegov či od priateľov, na ktorých nemáte čas.

Celé dni zostať zatvorená v byte, kde sa všetko točí len okolo malej plačúcej bytosti a kde je takmer nadľudský výkon nájsť si päť minút času na rýchlu sprchu. Aj o tom je totiž materstvo, ibaže vás na to nikto neupozorní. Ktosi múdry raz povedal, že matkami sa nerodíme, ale sa nimi stávame, no psychiatrička si myslí, že pravda je niekde uprostred. „Aj keď súčasná psychoterapia tvrdí, že každá z nás to v sebe má zakorenené, podľa mňa by sa žena mala spoliehať na vlastné inštinkty. A zariadiť si veci tak, aby vyhovovali v prvom rade jej. Len šťastná matka totiž môže vychovať šťastné dieťa.“ A ešte čosi, ak ste až za pochodu a s drobcom v náručí zistili, že materstvo nie je pre vás a že ste si to predstavovali úplne ináč, nič si nevyčítajte. Takéto pocity sú normálne a ani náhodou v tom nie ste sama. Ibaže tie mamičky, ktoré to cítia rovnako, nenabrali odvahu povedať to nahlas.



 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!