Dátum: Pondelok 26.09.2016 Dnes oslavuje: Edita Zajtra: Cyprián

Práve číta: 21681

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Alexandra darovala sestre obličku: Zachránila jej tým život

Zdroj: EMMA/ Katarína Rosinová 17. február 2013, 08:00
Foto: Júlia Šimáková Jarka a Marcel žijú vďaka svojim súrodencom

Ak niekomu darujete šancu na lepší život a riskujete pritom ten svoj, nemôže za tým byť nič iné ako láska.

Do miestnosti vchádzajú dve sympatické blondínky. Jedna tlačí kočík, druhá pohľadom kontroluje, či sa dieťatko v ňom nezobudilo. Nebyť jej, štvormesačný chlapček by tu dnes nebol. A možno ani jeho mama Jarka. Tridsaťtriročná Alexandra Karlíková darovala pred štyrmi rokmi svojej mladšej sestre obličku a tým jej zachránila život.

Prestupná stanica

„Už v detstve som mala problémy s obličkami. Lekárka na to dlho nevedela prísť, namiesto toho tvrdila, že mám chrípku. Mala som len šestnásť rokov, keď mi obličky takmer úplne zlyhali a bola som nútená chodiť na dialýzu. Nepriala by som to ani najväčšiemu nepriateľovi,“ začína rozprávanie Jarka. Navonok rutinná procedúra je nepríjemná a škodlivá aj pre zdravie. Zabezpečí síce filtráciu krvi, lenže oblička má viac funkcií, ktoré nedokáže nahradiť. Pacienti, ktorí dlhodobo fungujú na dialýze, majú vysoký tlak, sú málokrvní a rednú im kosti.

S výnimkou samotnej štvorhodinovej procedúry nemôžu takmer vôbec piť a ich jedálny lístok je tiež značne okresaný. Majú zakázané športovať, sú unavení a stále akoby naliati vodou. Umelá oblička vie predĺžiť život o niekoľko rokov, ale je to len prestupná stanica. Všetci pacienti túžobne čakajú na novú od darcu. Tá v Jarkinom prípade prišla pomerne rýchlo. „Prvú mi transplantovali pred trinástimi rokmi. Bola od mŕtveho darcu a od začiatku to nešlo veľmi hladko. Ale poslúžila mi sedem a pol roka.“ Krásny čas. Lenže čo ďalej?

Dialýzu znášala veľmi zle, a tak transplantáciu zúfalo potrebovala. Oblička je, okrem štepu pečene, jediný orgán, ktorý môže darovať aj živý darca. U nás legislatíva, s výnimkou krížovej transplantácie, povoľuje len darovanie medzi príbuznými alebo emocionálne spätými dvojicami – manželmi a partnermi. Podrobia sa genetickým testom, no ich výsledky sa musia čo najviac zhodovať. Ani to nie je záruka, že oblička sa ujme.

Foto: Júlia Šimáková

Vymodlený synček

Takéto testy absolvovali aj rodičia sestier Karlíkových, no ukázalo sa, že nie sú vhodnými darcami. Na testy išla aj Alexandra. Tajne, aby nebudila zbytočný rozruch, keby to nevyšlo. Vedúca lekárka Zuzana Žilinská jej však oznámila dobrú správu – hoci je medzi ňou a sestrou dvojročný rozdiel, boli ich výsledky zhodné, akoby boli jednovaječné dvojčatá. „Lekári ma upozornili na všetky riziká, ale ja som bola okamžite rozhodnutá. Mala som tridsať rokov, o deťoch som zatiaľ nerozmýšľala, no moja milovaná sestra bola v ohrození života. To bola pre mňa priorita,“ hovorí rozhodne.

Jarka vie, že jej túto pomoc nikdy nebude môcť dostatočne oplatiť. Asi by to malo byť samozrejmé, ale nie všetci súrodenci spolu vychádzajú tak, aby jeden pre druhého riskovali svoje zdravie. „Nevyčítala by som jej, keby sa rozhodla inak, ani rodičia. Sama neviem, či by som nabrala odvahu a urobila to pre ňu,“ dodáva. „Mala by som strach, pretože tým sa znižuje šanca na plnohodnotný život a založenie rodiny. O to väčšmi si to vážim,“ povie a s láskou si privinie malého Alexa. Jej syn dostal meno po sestre, veď bez jej obličky by nikdy neotehotnela.

Hoci ani s ňou to nebolo také jednoduché. „Lekári mi nedovolili mať deti, musela som podpísať papier, že to robím na vlastné riziko. Našťastie, všetko prebehlo hladko, malý je zdravý, aj keď sa na svet vypýtal o sedem týždňov skôr. Mne po pôrode zvýšili dávku imunosupresív, liekov, ktoré beriem na potlačenie imunity. Inak žijeme úplne normálne.“ Saškina oblička jej slúži už piaty rok a stále má výsledky ako zdravý človek. „Vždy sme si boli blízke, ale toto nás zblížilo ešte viac,“ zdôrazňuje.

Odmietal ju prijať

Aj Marcel Hladík a Dagmar Cakova majú podobný osud. Na prvý pohľad vyzerajú ako pekný pár, ale sú to súrodenci. Dokonca dvojčatá. Narodili sa pred štyridsiatimi dvomi rokmi, no Marcel zažil pred desiatimi niečo ako znovuzrodenie. V novembri 2002 mu Dagmar darovala obličku a s ňou nový, lepší život. Hoci so sestrami Karlíkovými sa nikdy predtým nevideli, okamžite si majú čo povedať. Spája ich to, čo prežili a čomu iný porozumie len ťažko. Marcelov príbeh sa začal podobne ako Jarkin. Na začiatku v moči objavil krv a vtedy sa ešte dalo všeličo zachrániť.

Keby nezlyhali lekári. Chronický zápal filtračného mechanizmu v obličke, ktorému lekári hovoria glomerulonefritída, postune spôsobil, že mu obličky úplne zlyhali. Po dvanástich rokoch od stanovenia diagnózy absolvoval svoju prvú dialýzu. Spočiatku to zvládal celkom dobre, ale časom sa jeho stav zhoršoval. Na filtráciu krvi chodil niekoľkokrát týždenne, cítil sa čoraz horšie a nemohol sa príliš namáhať. Pre aktívneho mladého človeka to bol od života riadny úder pod pás. V tom čase už vedel, že jeho dvojča by bolo ideálnym darcom, ale odmietal ju prijať. Veď sa to možno upraví samo, myslel si naivne. A Dagmar by ešte raz chcela otehotnieť. To jej predsa nemôže urobiť.

Foto: Júlia Šimáková

Čas nepriateľ

So sestrou sa na seba naviazali ešte predtým, než ich mama priviedla na svet. Mali spoločnú izbu, istý čas sedeli spolu aj v lavici v škole. Keď ich rodičia rozdelili, klopkali si v noci na stenu. Dagmar mrzelo, že odmieta jej pomoc, no zároveň ho chápala. Keď sa jej však po dcére narodil aj synček a ona sa po dvoch rokoch materskej chcela vrátiť späť do práce, začala na Marcela naliehať. „Cítila som sa fyzicky aj psychicky pripravená. Porodila som dve deti, takže mi v tom už nič nebránilo. Navyše, čas hral proti nám.“ Čím dlhšie trvá obdobie dialýzy, tým menšia je šanca, že telo novú obličku prijme. Bola prekvapená, keď nakoniec Marcel s jej plánmi súhlasil. A tak to oznámili rodičom.

Slobodná voľba

Prijali to so zmiešanými pocitmi. Hoci pravdepodobnosť úmrtia darcov pri zákroku nie je vysoká, každá operácia je riziko. A po nej obaja aj tak ostanú odkázaní už len na jednu obličku. Vžiť sa do pocitov ľudí, ktorým obe deti ležia v operačnej sále, pričom jedno chce zlepšiť život druhému na úkor svojho, je ťažké. Ani rodičia Jarky a Sašky to nezvládali najľahšie. „Boli sme so sestrou v nemocnici, obe na operačnom stole. Mohlo sa to skončiť dobre, ale takisto nemuselo. Veľmi sa o nás báli,“ spomína Jarka. Náročná transplantácia neprebehla úplne bez komplikácií a Jarka po nej opäť skončila „na sále“.

Jej sestra mala užšie cievy, a preto nebol zabezpečený dostatočný prietok krvi. Tesne po operácii to dokonca vyzeralo tak, že oblička fungovať nebude. „Človek sa v tom momente pýta, na čo to celé bolo dobré. No riziko k tomu patrí. Ja som sa nemohla rozhodnúť inak, bola to tá najlepšia vec, ktoú som v živote urobila.“ zamýšľa sa Alexandra. Ani Dagmar si nevie predstaviť, že by nechala brata v štichu, no rozumie aj príbuzným, ktorí si na podobnú výmenu orgánov netrúfnu. „Každý prípad je iný. Treba zvážiť mnohé za a proti, myslieť aj na seba a svoju rodinu.“

Aj partner a rodič detí darcu má do toho čo povedať, veď svojím rozhodnutím nepriamo ohrozuje ich spoločnú rodinu. Manžel Dagmar pri nej stál od začiatku, podržal ju a to je v takejto situácii dôležité. Úspešná psychologička a matka dvoch detí dnes nemá pocit, že by jej niečo chýbalo, a podobne to vidí aj advokátka Alexandra Karlíková. Obe žijú plnohodnotný život a ich súrodenci tiež. Vďaka ich odvahe. A láske


 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!