Dátum: Sobota 01.10.2016 Dnes oslavuje: Arnold Zajtra: Levoslav

Práve číta: 6722

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Dcéra Jana Saudka Marie prežila roky na drogách aj v base

Zdroj: ŠARM/ Galina Lišháková 30. október 2013, 09:00
Foto: Archív Marie Havlenová-Saudková

Maliarka Marie Havlenová- Saudková (35), dcéra známeho fotografa Jana Saudka (78), prežila sedem rokov na drogách a tri a pol v base.

Stretávame sa v pražskej vile, v ktorej žije od narodenia. Dnes už so svojou vlastnou rodinou a s novou otcovou rodinou. To, že sa z drogovej drámy dostala bez odbornej pomoci, mi vôbec nejde dokopy s jej krehkým výzorom. Navonok sa zdá, že na nej drsná minulosť nezanechala žiadne stopy. Pôsobí o desať rokov mladšie, má úsmev svätice a taký jemný hlas, že sa musím namáhať, aby som rozumela, čo hovorí. Pritom z nej vyžaruje sila a pokoj, aké som cítila z ľudí, ktorí prekonali klinickú smrť. Asi preto, že si o smrť vlastne koledovala.

Otec mi dal sebavedomie

Zhruba do dvanásť rokov vyrastala v úplnej rodine, poruke boli aj starí rodičia z maminej strany, ktorí bývali na prvom poschodí, na toto obdobie spomína ako na idylické. „Mama bola tiež fotografka. V tom čase však už pomáhala s tvorbou otcovi ako jeho asistentka.“ Marie na otcových nezvyčajných a zložito štylizovaných fotografiách pózovala už od narodenia, ale nespomína si na to ako na niečo zvláštne.

„Vždy ma pekne poprosil, aby som mu na chvíľu zapózovala, poďakoval mi a vrátila som sa k hre alebo k obedu.“ Ani jeho vzťahy s inými ženami vtedy nevnímala, i keď si myslí, že v tomto smere bol a je stále rovnaký. „Pre mňa bolo podstatné, že sa zaujímal o mňa a že ma obdivoval, lebo to mi dávalo veľké sebavedomie.“

Incestný vzťah

Marie bola jedinou dcérou svojej mamy, ale otec mal už vtedy kopu detí s inými ženami. Nevidí to však len ako dôsledok jeho promiskuity, ale skôr traumy z holokaustu, pri ktorom prišla o život takmer celá jeho rodina. „Je dokázané, že podobné traumy sa prenášajú cez dve nasledujúce generácie, u Židov, ktorí vo vojne prišli o rodinu, sa to často prejavuje aj takto. Otec má dvanásť detí, môj najstarší brat osem a ja by som chcela aspoň štyri, päť.“ Vzťahy v rodine Saudkovcov sú zložité, aj preto sa Marie so všetkými súrodencami nepozná a stretáva sa len s tromi.

Momentálne je u nej na návšteve sestra Kája, ktorú Marie spoznala vo svojich deviatich rokoch už ako mladučkú matku jedného dieťaťa. Hneď si ju veľmi obľúbila, a keď jej zrazu mama bez vysvetlenia zakázala vídať sa s ňou, cítila to ako veľkú krivdu. Netušila, že Kája a otec mali incestný vzťah... „Trval dlho a dodnes je ich vzťah patologický. Najprv sa milovali, potom nenávideli. V určitom čase som dala sestre prednosť pred otcom. Napokon, trúfam si povedať, že aj vďaka mne sa ich rozbroje skončili. Snažím sa, aby sa nevídali. Dnes sa síce stretli, ale otec rýchlo zmizol. Vždy mu hovorím, že keď uvidí pred dverami dámske topánky s veľkosťou 35, Kája má také malé chodidlo, má radšej niekde zaliezť.“

Mamina smrť

Pre Mariinu mamu bol však vzťah Jana a Káje veľkou ranou, ktorú len veľmi ťažko rozdýchavala. A vzápätí prišla Sára, ktorá si privlastnila aj jeho priezvisko. A Marie, vtedy asi jedenásťročná, začala mať problémy so správaním. Občas sa s partiou sfetovala, opila, chodila za školu... Jej mame sa z toho všetkého priťažilo na srdci, ktoré mala od mladosti choré. Musela ísť do nemocnice. Keď po siedmich mesiacoch hospitalizácie zomrela, v Mariinom živote akoby zmizol aj posledný záblesk svetla.

Chcela zomrieť

V dvanástich siahla po pervitíne, v pätnástich po heroíne, lebo už nechcela žiť. Paradoxne, závislosť ju pri živote udržiavala, lebo telo si každý deň pýtalo svoju dávku drogy. A Marie nikdy nemala dosť peňazí na to, aby si pichla smrteľnú. Keď totiž otec videl, kam idú peniaze, prestal jej ich dávať. A tak začala kradnúť. „Veľa si z tých rokov nepamätám. Na absťáky som brala veľké dávky známeho lieku na spanie – ráno celý blister, večer ďalší. Čudujem sa, že mi z mozgu niečo ostalo. Ale som za to vďačná. Nechcem sa ospravedlňovať ani tvrdiť, že za to, ako som nakladala so svojím životom, môžu moji rodičia, lebo sa o mňa dobre nepostarali. Všetku zodpovednosť beriem na seba. Mrzí ma len, že aj mamu si veľmi málo pamätám. Teraz bude dvadsať rokov, odkedy zomrela. Dieťa sa na rodiča díva inak ako dospelý, ale my slím si, že sa na ňu veľmi podobám a keby žila, určite by som si s ňou veľmi rozumela.“

V base

Marie sa trikrát pokúšala abstinovať, no zakaždým vydržala iba týždeň. Závislosti ju zbavilo až väzenie, ktoré dostala za krádeže. „Bola to úžasná skúsenosť v tom, že som sa naučila spoľahnúť sama na seba. A nájsť v sebe silu v momente, keď som si myslela, že jej už nemám ani za zrnko. Ale zo spoločenského hľadiska to je veľké celoživotné entrée.“ Väzenie popisuje vecne.

„Po pár týždňoch, mesiacoch si naň zvyknete ako na všetko. Prvý rok som bola v cele, kde nás bolo šesť až osem, zvyšok trestu vo väčšej, pre pätnásť až dvadsať žien – zlodejky aj vrahyne. Umyť sme sa mohli raz za týždeň a pracovala som v tlačiarni. V jeden večer mi bachári povedali, že si mám zbaliť veci, lebo ráno ma kamsi prevezú, ale netušila som kam. Smer bola väznica v Opave, oddelenie protidrogovej prevencie. Pridelenú terapiu som celých osem mesiacov skôr ignorovala. Asi preto, že som si pripadala len ako nejaký materiál, ktorého príbeh sa práve hodí do terapeutickej skupiny.“ Po jej absolvovaní sa ešte vrátila na rok a pol mesiaca do klasického väzenia. Otec sa s ňou celý čas nekontaktoval. Navštevovala ju iba babička a sesternica.

Zachránil ju muž

„Opustenie väzenia pre mňa bolo horšie než pobyt v ňom. Do istej miery bol väzenský systém určitou istotou. Keď som vyšla von, správala som sa ako zvieratko. Už pred výkonom trestu som nežila normálne, takže som nevedela, ako to má vyzerať. Až môj manžel, s ktorým som sa krátko nato zoznámila, zo mňa urobil človeka. Vysvetľoval mi, že v obchodoch sa nekradne, že keď sa rozhodnem neprísť domov, je normálne to oznámiť, aby sa o mňa nebál... Vďačím mu za veľa. Boli sme spolu krásnych dvanásť rokov... Ale už dlhšie žijeme oddelene.“

Zamiloval sa do inej ženy, takže Marie prežíva podobnú situáciu ako kedysi jej mama. „Nedokážem o tom ešte veľmi hovoriť, ale pre mňa je zaujímavé zistenie, že veľká láska môže byť aj veľkým trápením. Chcela by som naše manželstvo zachrániť, ale už je to tak dlho... A takisto musia byť na to dvaja. Jeden nestačí. Navyše, nedávno som sa už aj ja zaľúbila do iného.“ Nová situácia ju mrzí aj pre ich tri deti – Jakuba (6), Davida (8) a Eliáša (11).

„Najmladší a najstarší syn navonok nedávajú najavo, že by to nejako zvlášť prežívali, stále sú veselí. Ale David sa trápi, práve včera plakal a hovoril mi, že keď zavrie oči, stále vidí, ako s manželom tancujeme na svadbe. To sa ťažko počúva. Viem, že pre deti je to veľká bolesť. Hovorím im, že mám ocka rada, ale on už miluje niekoho iného a nemôžeme s tým nič robiť, iba to akceptovať. Našťastie, manžel má deti veľmi rád a berie si ich dosť často. Ja som si zas uvedomila, že nikoho v živote nevlastníme. Ani deti nie sú naším majetkom.“

Nič neľutuje

Marie sa však na svoju súčasnosť, rovnako ako na obdobie po rozpade vzťahu rodičov, nedíva ako na zlomové. „Už dávno svoj život nedelím na dobré a zlé roky, smolu či šťastie. Všetky situácie, ktorými som prešla, mi umožnili, aby som sa o sebe niečo dozvedela. Nič zo svojho života neľutujem, lebo to všetko ma utvára a aj zo zlého sa vždy dá vyťažiť niečo dobré.“ Vďaka skúsenosti s drogami a väzením získala veľkú empatiu. Aj voči tým, ktorí sa ocitnú na psychickom a spoločenskom dne ako kedysi ona. Vyštudovala sociálnu prácu a pracuje v teréne s narkomanmi.

Nosí im sterilné ihly a striekačky, robí drobné ošetrenia, poskytuje podporu v prípade, že sa rozhodnú liečiť... „Necítim k nim žiaden hlbší odpor, lebo si dobre uvedomujem, že každému z nás aj tým, čo jazdia v drahých autách a nevedia, čo by si ešte dali na večeru, sa môže stať niečo, prečo začnú živoriť. Nič v našich životoch nie je také isté, ako si predstavujeme.“

Krajiny za súmraku

V jej živote je dnes znovu veľa svetielok. Vzťah s otcom obnovovala veľmi pomaly, ďalších desať rokov po návrate z väzenia. „Čakal, že znovu spadnem do problémov, a aby ho to zasa nezranilo, nehlásil sa ku mne. Keď zomrela babička, ostal po nej prázdny byt a keďže otec so svojou súčasnou partnerkou v tom čase čakali dieťa, ponúkla som im, aby bývali tu. Dnes je náš vzťah znovu pekný.“ Zhruba pred desiatimi rokmi v sebe objavila vášeň pre maľovanie. „Snívala som o ňom už vo väzení. Mala som víziu, že budem tvoriť úplne inak ako všetci v našej rodine, ale keď sa nám narodilo prvé dieťa, tvorivý pretlak už musel ísť von a ja som sa zmierila s tým, že svojimi obrazmi, sa napokon až tak neodlišujem.“

Hľadám podobnosť medzi dielami Jana Saudka a Marie, ale podľa mňa ich spája len akýsi nádych romantickosti až naivity. Z jej starších obrazov, na ktorých sú kvety, zátišia s ovocím či detská kačička na kúpanie, cítiť teplo domova. Na tých najnovších, ktoré môžete do konca roka vidieť na výstave v Café-bare Platýz na Národnej triede v Prahe, prevažujú smutné stromy bez listov, krajiny s koľajami vedúcimi do neznáma.

„Teraz, ako sa veľa vecí v mojom živote zmenilo, ma napĺňajú práve tieto krajiny za súmraku. Asi pôsobia depresívne, ale ja v nich necítim žiaľ, skôr ešte neznámu premenu.“ Takisto mám pocit, že koľaje na jej obrazoch môžu viesť len k svetlejším okamihom. Že svoj boj s temnotou Marie už dávno vyhrala.


 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!