Dátum: Štvrtok 29.09.2016 Dnes oslavuje: Michal, Michaela Zajtra: Jarolím

Práve číta: 12947

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Finančníčka Monika vymenila rozprávkový život za džungľu

Zdroj: EMMA/ 06. november 2012, 15:00
Foto: Archív Moniky Monika vymenila kanceláriu za džungľu

Slovenka Monika Babčanová (36) vymenila život ako z rozprávky za divokú kolumbijskú džungľu.

Na prvý pohľad pôsobí ako divožienka z iného sveta. Pokojná a vyrovnaná. Ťažko uveriť, že kedysi pracovala ako riaditeľka finančnej kontroly vo veľkej investičnej spoločnosti. Prečo zahodila úspešnú kariéru a životné istoty za hlavu a vybrala sa sama ako prst do najdivokejšej amazonskej džungle?

Čas vypadnúť

Bola na vrchole kariéry, mala dosť peňazí na vlastný byt aj na to, aby chodila od hlavy po päty v značkových handrách. Po desiatich rokoch však mala stresujúcej práce plné zuby, prestala jej dávať zmysel. „Stále to isté. Blúdila som v začarovanom kruhu, v tej istej skupine ľudí. Už som mala pocit, že ma to zadusí.“ Na zmenu sa však odhodlávala vyše roka. Za taký lukratívny flek by iní vraždili, mala strach prísť o všetky istoty. „Rozhýbala ma až kamarátka. Spýtala sa ma: Monika, vieš si predstaviť, že budeš takto žiť ďalších desať rokov? Naozaj to chceš? To ma nakoplo.“ Monika cestovala od vysokej, jej tajným snom bolo brázdiť svet. „A toto bola posledná šanca, ako si ho splniť. Mala som tridsaťjeden rokov, podobná príležitosť by sa už nemusela zopakovať. Doma ma nič nedržalo a mala som našetrené dosť na to, aby som sa nestratila. Vravela som si: Teraz alebo nikdy.“ Južná Amerika?

Lebo mi bolo zima

Nevedela, kam pôjde, ale nechcela sa len tak bezcieľne túlať po svete. Preto sa rozhodla študovať španielčinu. „V Cádize som si zaplatila mesačný kurz, ale v januári mi bolo v Španielsku zima,“ vysvetľuje, prečo sa rozhodla zmeniť destináciu. Lenže, kde je aj v zime teplo a rozpráva sa tam po španielsky? V južnej Amerike! „Môj svetaskúsený kolega mi poradil, aby som sa najprv vybrala do Čile, pretože je spomedzi juhoamerických štátov najvyspelejšie a najbezpečnejšie. Preventívne som si našla jazykovú školu pri mori, len ako zadné dvierka. Vravela som si, že ak sa nebudem cítiť na cestovanie a nasávanie španielčiny v praxi, ešte stále môžem doobeda sedieť v lavici a poobede sa vyvaľovať na pláži. Nakoniec ma v škole videli sotva tri dni.“ Monika sa po príchode do Čile zoznámila s partiou backpackerov, ktorí ju stiahli do Patagónie, na juh kontinentu. Tak sa začalo jej trojročné cestovanie.

Spomaľ, dievča

Prvý mesiac v Južnej Amerike sa Monika učila spomaliť životné tempo. Pre ženu, ktorá desať rokov v práci zarezávala dvanásť hodín denne a plánovala do najmenších detailov, to nebolo vôbec ľahké. „Tí ostrieľanejší mi dávali lekcie toho, ako nechať veci voľne plynúť. Rozdiel medzi dovolenkármi a cestovateľmi je v tom, že dovolenkári majú len dva-tri týždne na to, aby videli všetko. Cestovateľ sa nikam neponáhľa. Keď sa mu niekde zapáči, pokojne tam ostane aj dva týždne.“ Monika sa musela odučiť aj neustále všetko kontrolovať. „Zistila som, že keď prestanem veci riešiť, vyriešia sa sami,“ hovorí a pridá názornú historku. „Posledný deň v Patagónii som sa vybrala na výlet na obrovský ľadovec Perito Moreno. Autobus mal doraziť naspäť do mesta o štvrtej poobede. Po návrate z ľadovca ma čakalo lietadlo na sever. Mala som všetko do minúty naplánované. Po príchode na ľadovec však šofér autobusu oznámil, že sa naspäť vracia až o piatej. Znepokojene som sa ozvala, on len unavene mykol plecom. Vôbec ho to netrápilo. zachvátila ma panika. Čo si počnem?! Potom som sa však upokojila a povedala si, že riešiť to budem najskôr. Tri hodiny som pozorovala, ako sa hučiace kúsky ľadu rozbíjajú a valia do vody v nádhernej scenérii. Odrazu ku mne pristúpila partia šesťdesiatročných motorkárov. Boli to Američania, ktorí prechádzali celou Južnou Amerikou na Harleyoch. Po chvíli prehovárania mi sľúbili, že ma zvezú do mesta na motorke. Nielenže som lietadlo stihla, ale zažila som neopakovateľný zážitok. Videla som nádherné ľadovce a hory Patagónie zo sedadla Harleya, to je celkom iná káva ako cez okno v autobuse.“

Drogový mýtus

Monika sa po troch mesiacoch vrátila na Slovensko, no ani nie o mesiac už opäť sadala na lietadlo, smer Južná Amerika. Precestovala Čile, Argentínu, Bolíviu, Peru, Galapágy a Ekvádor a dorazila na poslednú zastávku, do Kolumbie. Návšteva krajiny známej vďaka drogám a speváčke Shakire jej prevrátila život hore nohami. „O Kolumbii som nevedela vonkoncom nič. Nemala som čas si nič naštudovať. Prvýkrát som otvorila bedeker až počas dvanásťhodinovej cesty z Ekvádora. Bol starý sedem rokov a na každej tretej strane bolo varovanie, aby turisti necestovali v noci autobusmi, lebo ich prepadnú. Poriadne ma to vydesilo, veď som v tom autobuse sedela! Nadávala som si, že nie som normálna. Do akej krajiny to, preboha, idem?!“ Bolo to však celkom inak. Počas cesty sa prihovorila svojej susedke, mladej Kolumbijčanke, a pochválila jej fialové tiene na očiach. „Páčia sa ti? Opýtala sa ma. Odrazu sa začala hrabať v kabelke, vylovila z nej očné tiene a chcela mi ich darovať. A keď sme zastavili v bufete pri ceste, pozvala ma na večeru. Videla totiž, že mám len doláre a nie ich menu. Najprv som to nechcela prijať, veď u nich vládne veľká chudoba. Ale nedala si povedať. Dokonca mi po príchode na konečnú zastávku strkala do ruky asi osem eur v lokálnej mene so slovami, že za doláre ma žiaden taxikár nevezme.“ O. k., povestná miestna štedrosť je jedna vec, ale čo drogy? Tmavovláska však odmietavo krúti hlavou. „Nikto mi v živote žiadnu drogu neponúkol. Okrem toho, zohnať v Kolumbii kokaín je v skutočnosti problém. Väčšina tejto drogy ide na export, najmä do Ameriky. A Kolumbijčania, ktorých poznám, sa hnevajú, že ich krajina dostala nálepku drogovej veľmoci, a obviňujú za to Američanov. Vraj oni ich naučili z koky vyrábať kokaín a potom ich za to potrestali a rozšírili o Kolumbii zlé meno.“

U Indiánov

V Kolumbii sa Monika „precestovala“ až do odľahlého amazonského pralesa. Ocitla sa v celkom inom svete, kde nemajú mobilný signál a v niektorých Malý juhoamerický indián Monika s orechom la tagua a so šperkom z neho dedinách domorodci odmietajú zaviesť elektrinu. Chcú sa uchrániť pred výdobytkami civilizácie. „Zoznámila som sa s Indiánom z kmeňa Jaguárových ľudí, ktorý ma vzal k nim domov, do dediny, kde žijú prírodným, panenským spôsobom života. Dva mesiace som u nich bývala a spala v jednoduchom drevenom prístrešku. Nemajú kúpeľne, preto som sa umývala v kadi alebo pomocou hadice, ktorou natiahli vodu z neďalekého horského prameňa. Na raňajky mi pripravovali kukuričné placky arepas, ktoré potierali domácou nutelou. Za domom im totiž rástol kakaovník, z ktorého vyberali zrná, tri dni ich sušili, pomleli a vyrábali čokoládovú nátierku.“ Zbiehajú sa vám slinky? Moniku na hostiteľoch najviac prekvapila ich múdrosť. „Hoci nemali ani základné vzdelanie, po večeri pri sviečkach diskutovali o politike a zdravej výžive. Myslela som si, že zjedia hocičo, lebo sú veľmi chudobní. No oni si vyberajú! Poučovali ma, aby som nejedla cukor, lebo mi škodí.“ Moniku šokovala aj ich pohostinnosť. „Hoci sami toho nemajú veľa, v každom dome v dedine mi chceli niečo darovať. Kozí syr či plody ovocia lulu, z ktorého sa robí osviežujúci džús. Jeden domáci mi chcel dokonca silou-mocou nanútiť dvadsaťkilové vrece a nedal si vysvetliť, že to jednoducho neodnesiem.“

Osudový objav

Monika počas svojho pobytu zvedavo pozorovala každodenný život svojich hostiteľov a najviac sa čudovala, prečo stále v pralese zbierajú veľké plody akéhosi orecha, ktorého jadro pripomína slonovinu. „Prezradili mi, že je to plod la tagua, z ktorého ručne vyrábajú šperky. Chodili ich predávať do mesta a tak si privyrábali na živobytie. Odmalička mi išli ručné práce a mala som cit pre módu, rýchlo som si osvojila aj tvorbu takýchto nezvyčajných šperkov. Našla som si vlastný, Európou šmrncnutý štýl,“ rozpráva bývalá audítorka, ktorá vtedy ani len netušila, že výroba šperkov z orecha la tagua sa jedného dňa stane zmyslom jej života. Pôvodne si z Kolumbie priniesla len zopár kusov, ktoré si sama vyrobila ako suvenír. „Po návrate na Slovensko som zablúdila do jedného z drahých butikov, v ktorom som kedysi nakupovala. Jeho majiteľka si všimla šperk, ktorý sa mi hompáľal na krku, a zaujímala sa, odkiaľ ho mám. Keď som jej povedala, že som si ho vytvorila sama, navrhla mi, či by som nechcela urobiť celú kolekciu na leto.“ Monikine výtvory sa zakrátko rozchytali a musela sa vrátiť do Južnej Ameriky opäť. Tentoraz však s jasným cieľom – vyrobiť a priniesť svoje ekologické šperky. „Totálne ma nadchla myšlienka, že robím niečo, čo nielen pomáha chrániť pralesy a bojuje proti zabíjaniu slonov pre slonovinu, ale aj podporuje konkrétne indiánske rodiny. A dáva im šancu na prežitie. Bola som presvedčená o tom, že toto je to, čomu sa chcem v živote venovať.“

Našla to najcennejšie

V Monikinom prípade platí, že kto sa veľa pýta, ten sa veľa dozvie. Po tom, čo pri ďalšej ceste precestovala Strednú Ameriku, zakotvila znova v Kolumbii a po dlhom pátraní v pralesoch objavila Francúza, ktorý vlastní továreň na spracovanie orechov la tagua. „Pôvodne sa z tohto plodu vyrábali gombíky pre amerických vojakov, kým ich nenahradili lacné plasty z Číny. Veľké stroje privezené z Nemecka však v kolumbijských dedinách ostali a chytil sa ich tento Francúz. Navrhol mi, aby som si vymyslela šperky a on ich zafarbí a opracuje. Budem tak schopná vyhotoviť viac kusov na predaj.“ Monika poverila Francúza výrobou komplikovanejších a luxusnejších šperkov a našla aj miestnu indiánsku rodinu, aby pre ňu vyrábala jednoduché, kusové ozdoby. „Na Slovensko som vliekla asi tridsať kíl komponentov. Doma som z nich potom pomocou zubnej vŕtačky, čo som si požičala od mamy, ručne skladala náhrdelníky a náramky.“ Fáma o Monikiných nevšedných ekologických šperkoch z amazonskej džungle sa zakrátko rozchýrila a išli na dračku. Monika sa ani nenazdala a vymýšľala názov pre svoju vlastnú značku šperkov. Nazvala ju veľmi trefne: Colombiana, čo v preklade znamená Kolumbijčanka. Presne to sa z nej aj stalo. Dnes je Kolumbia Monikiným druhým domovom a miestni ľudia ju považujú za „svoju“. Stala sa z nej usmievavá žena, ktorá sa teší, keď môže robiť druhým radosť. „Závidela som ľuďom, ktorých práca iným pomáha. Ja som ľudí buzerovala a kontrolovala. Teraz sa však karta obrátila a vďaka šperkom mám schopnosť vyčarovať úsmev na tvári a robiť život ľudí veselším. Musela som však odísť až do najdivokejšej džungle, aby som ju v sebe objavila.“


 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!