Dátum: Nedeľa 02.10.2016 Dnes oslavuje: Levoslav Zajtra: Stela

Práve číta: 14467

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Mám tridsať a rozhodla som sa napísať závet

Zdroj: EMMA/ Broňa Duhanová 20. november 2012, 11:00
Foto: Profimedia.sk Ilustračné foto

Smrť je ako neplánované tehotenstvo alebo audit z daňového úradu. Niečo, čo sa stáva iným, nie nám...

Pred pár rokmi sme si s kamoškou povedali, že by sme mali spísať závet. Niežeby sme sa obe chystali na harakiri, ale z praktických dôvodov. Kamarátka chce, aby dedila jej dcérka, nie manžel.

A moje dieťa má dvoch otcov a tri „súpravy“ starých rodičov. Ak by sa mi niečo stalo, mohla by vzniknúť mela, lebo to moje krásne a vtipné dieťa milujú všetci až za hrob. Dodnes sme to ani jedna neurobili. Lebo uvažovať o smrti po tridsiatke je také... Čo ja viem, morbídne?

Na smrť sme vždy mladí

Ako dieťa ma fascinovalo, keď babka komentovala úmrtia svojich príbuzných a známych: „Chudák, mal len sedemdesiat rokov, taký mladý!“ Lebo umrieť je vždy škoda. Návodov a rád, ako sa vyrovnať so smrťou blízkeho, nájdete na Googli stovky, ale ako so svojou vlastnou, len málo.

Podľa pár osvietených duší, čo sa na túto tému zamysleli, je potláčanie myšlienok na vlastnú smrť prirodzeným inštinktom. Ťažko by sme inak robili veci, ktoré nás môžu zabiť – šplhať sa na Mount Everest, dobýjať južný pól, letieť do kozmu, pretekať s formulou 1 alebo rodiť deti. A máme z nej strach. Ako zo všetkého neznámeho. No uznajte, umreli ste už niekedy?

Chcela by som so zubatou uzavrieť mier. Nezľaknúť sa jej, keď zaklope na dvere, ale postaviť sa jej zoči-voči ako iným životným katastrofám – prvej menštruácii, pôrodným bolestiam, prvému šedivému vlasu alebo kopačkám od veľkej lásky. Všetky vymenované udalosti mám za sebou a prežila som.

Bude okej aj moja smrť? Podľa doktorky Sadovskej, jednej zo zakladateliek paliatívnej starostlivosti na Slovensku, sa viac ako smrti bojíme umierania. „Lebo vždy máme dôvod žiť. Vždy! Deti, vnúčence, kariéra.“

Tešíte sa do raja?

Predstavy o nesmrteľnosti duše, vedecky vedomia, sú v zásade dve. Podľa jednej vedomie pokračuje bez možnosti ovplyvniť chod udalostí (levitovanie?). Nesmrteľnosť v tomto zmysle chápe kresťanstvo, islam a judaizmus. Ako bonus nám všetky tri mávajú pred očami vstupenkou do raja.

Taký islam napríklad sľubuje veľa jedla, pitia, luxusné odevy, dve krásne mladé manželky a dostatok sexu. O dvoch mladých manželoch pre nebožky ženy som sa však nedočítala. Kresťanské nebo je naplnené lahodným spevom anjelov, ale obávam sa, že mám radšej Depeche Mode...

Hinduisti veria, že naša duša pokračuje naveky tak, že sa dokola prevteľujeme. Budhisti, že sa prevteľujeme dovtedy, kým to raz konečne odžijeme správne, potom kolobeh reinkarnácie zastavíme a šup do nirvány...

Keby som mala istotu, že sa znovu narodím ako Angelina Jolie, zoberie si ma princ William alebo vyhrám v lote... Ale, kto mi zaručí, že sa nenarodím ako pokusná myš pre kozmetické firmy? V konečnom dôsledku však chcem žiť so svojím synom, maminými vianočnými koláčmi, frflať s dievčatami v Emme, zaspávať s bradou pritisnutou na chrbte muža, ktorého práve ľúbim.

Na smrť sme príliš rozmaznaní

Možno „zmierenie so zubatou“ spočíva psychike. Otravujem kamarátku psychoterapeutku, nech ma „fixne“. Je nielen odborník na ľudskú dušu, krátko po promócii jej diagnostifikovali nádor na koži. „To že môžeš umrieť, je desivá predstava pre každého. Prvé, čo mi napadlo, bol opis filozofickej prednášky, na ktorej sa nedávno zúčastnila. Umenie umierať je vraj prinajmenšom také dôležité ako umenie žiť. V našej západnej civilizácii však chýbajú obe. Stratili sme odvahu vyrovnať sa s vlastnou konečnosťou, lebo vynakladáme príliš veľa energie, aby sme smrti unikli. Chýba nám zmysel života, chceme ho naplniť len slasťami a zážitkami. Všetko ostatné vnímame ako stratu.

Zomrieť musíme, dovtedy však môžeme žiť...

Stále sa môžem utešiť, že som na smrť ešte stále relatívne mladá. Mám 34. Môj americký kolega Markus má o rok menej. Prekonal tri slabšie infarkty! Keď sme sa dozvedeli, že leží v nemocnici, všetkým rovesníkom nám odkrvilo mozog. Paradoxne, Marcus je pol roka po udalosti podstatne väčší optimista než my. „Zľakol som sa ako malý, čo ti budem hovoriť. Kedykoľvek sa to môže zopakovať. Na druhej strane som veľa prehodnotil. Teším sa z každého dňa, čo môžem stráviť s priateľkou. Pomeril som sa so sestrou, snažím sa byť príjemnejší ku kolegom a k podriadeným. Prestal som fajčiť a bez miery chľastať. Začal som kajakovať. Teším sa, keď svieti slnko a ideme na pláž, ale aj keď prší a vonia vzduch. Život je krásny, lebo v jedinom okamihu môže byť celá tá krása preč.“

A vtedy mi to celé zaplo. Spomenúť si občas na vlastnú smrteľnosť nie je ani trochu morbídne. Aby sme nezabúdali žiť! So smrťou sa skamarátiť nedokážem. Do raja, nirvány, nekonečna alebo prachu si však môžem odniesť pocit, že som žila dobrý život. Môžem pre seba urobiť len toľko, že zomriem šťastná. A začnem s tým hneď. koľko som toho nestihla.“


 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!