Dátum: Utorok 27.09.2016 Dnes oslavuje: Cyprián Zajtra: Václav

Práve číta: 27557

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Miguel z Nikaraguy: Tanec je život

Zdroj: ŠARM/ Katarína Čulenová 22. január 2012, 12:00
Foto: MICHAL ŠEBEŇA „Tanec je skvelým ventilom na všetky problémy,“ hovorí tanečník a choreograf.

Miguel Mendéz (45) z Nikaraguy žije u nás už dvadsaťšesť rokov. „Keby boli Slováci spontánnejší a otvorenejší, boli by aj šťastnejší,“ myslí si.

Niekedy mám všetkého plné zuby, najmä keď je vonku zima a sychravo, ľudia sa neusmievajú, chýba im bezprostrednosť, nikto sa s nikým nerozpráva... Ale aj keď som doma v Nikarague, v teple a obklopený blízkymi, všetci žijú s ľahkosťou, tancom a spevom, aj tam mi niečo chýba. Akoby som bol rozdelený na dve časti. To je haluz – chytí sa za čelo Miguel Mendéz a široko sa usmeje. Za dvadsaťšesť rokov, počas ktorých žije a pracuje na Slovensku, si tento sympatický tajomník kostarického konzulátu a majiteľ tanečnej školy osvojil aj náš humor a veľmi slušnú zásobu hovorových slov a fráz. Kreativita z neho doslova srší.

Zbitý

Miguel Mendéz prišiel vo svojich sedemnástich rokoch študovať do Československa diplomaciu a už tu ostal. „Odmalička som čítal knihy o socializme a bol som ním očarený. Odrazu však prišlo sklamanie, pretože realita bola trochu iná. Stretol som sa s korupciou, vekslákmi, tuzexom, kšeftármi... Očarilo ma však to, že sa neplatilo za školy a zdravotníctvo. Ľudia síce nežili v luxuse, ale cítil som medzi nimi akúsi harmóniu. Dnes sú rozdiely veľké a aj harmónia sa vytratila.

Ako študentovi mi tu nikto neskrivil vlas na hlave, dnes sa však nemôžem ísť sám prejsť ani do mestského parku. Nedávno som odtiaľ utekal, lebo ma naháňali so psami. No a dodnes som sa nespamätal z bitky, ktorú som utŕžil pár rokov po nežnej revolúcii,“ hovorí muž, ktorý sa pre istotu chodí zabaviť do Viedne. Smutné. Miguel neznáša násilie aj preto, že do Československa prakticky utiekol pred vojnou. „V Nikarague bola vojenská diktatúra, videl som smrť... Pred očami mi zabili strýka. Preto bol pre mňa šok, keď ma tu tak brutálne zbili,“ hovorí muž, ktorý precestoval celý svet a teraz našiel čaro v objavovaní slovenských dedín a menších miest.

Poznať krajinu považuje za povinnosť: „Je krásna a možno raz budem o nej prednášať.“ Podľa neho sú ľudia mimo Bratislavy celkom iní: „Majú veľa spoločného s mojím národom. Sú veľmi milí, otvorení, bezprostrední, skromní a dajú vám aj to posledné.“

Ešte posledná úprava...

Slovák aj May

V Miguelových žilách koluje krv mayských Indiánov, na čo je veľmi hrdý. May so slovenským pasom však smutne hovorí: „Latinská Amerika je úžasná svojou rôznorodosťou, nájdete tam všetky rasy, farby pleti a všetci sa vnímame ako ľudia. Žijeme spolu bez rozdielov a basta. Až na Slovensku som sa dozvedel, že som ,iný‘...“ Dlho ho to trápilo, ale aby vraj nedostal žalúdočné vredy, uzavrel sa do svojej bubliny, ktorú vypĺňa práca, tanec a dobrí priatelia, ktorí sú s ním na jednej vlnovej dĺžke.

Na jeho každomesačné kluby, kde sa žije latinom, sa prídu okrem Slovákov zabaviť aj Poliaci či Rakúšania. Miguel Mendéz usporiadal len v Bratislave viac ako tridsať veľkolepých fiest v nádeji, že priblíži Slovákom latinskoamerickú kultúru. Vo svojej škole vychoval vyše tisícpäťsto tanečníkov a niektorí z nich si založili vlastné skupiny, školy a dnes usporadúvajú kurzy. O všetkých hovorí ako o svojej rodine. Mnohí z nich sa aj zosobášili a Miguel dnes učí tancovať už ich deti.

„Som ako mobilný operátor, spájam ľudí,“ komentuje pobavene. Podarilo sa aj jemu spojiť s niekým svoj život vďaka tancu? O svojom súkromí veľmi nehovorí. Len stroho povie, že u nás prežil veľkú lásku, ale manželstvo nevydržalo. Optimisticky však hovorí, že život sa nekončí a on sa stále cíti veľmi mladý: „Nechystám sa v štyridsaťpäťke podpísať zmluvu s krematóriom. Mnoho Slovákov v mojom veku sa tak tvári, opustia sa, nič nepodnikajú, nechodia do divadla, nečítajú knihy, nestretávajú sa, vyhovárajú sa na nedostatok času,“ hovorí Miguel, ktorý naplno žije každú minútu, stíha aj šport, meditácie o piatej ráno či komponovanie latinskoamerických romancí.

Priznáva, že z ticha bratislavského paneláka uteká: „Zomrel by som tam, lebo ja potrebujem rozdávať energiu. Nepoznám ani vlastných susedov, nemám tam koho pozvať na víno. Veď ja ani neviem, čo to vlastne sused je, v tomto som panna...“ konštatuje so smiechom muž, ktorému u nás chýba bezprostrednosť a akčnosť okolia. Stále si nezvykol na to, že nemôže v bare len tak niekoho priateľsky osloviť, ako sa má, pretože „v lepšom prípade na vás len pozrú s výrazom: Čo otravuješ.“

„Tanečníkov vnímam ako svoju veľkú rodinu. Aj tých najmenších. Už sú medzi nimi aj deti mojich bývalých žiakov,“ hovorí.

Pripravuje páry na svadbu

Pozerať sa na to, s akým temperamentom Miguel tancuje merenge, čaču či salsu, je veľký zážitok. „U nás sa tancuje s radosťou, bez mechanicky presne naučených pohybov. Cit je dôležitý,“ hovorí Miguel, ktorý kedysi pomáhal s choreografiou dvojici Noga – Skrúcaný alebo Petrovi Nagyovi. Radšej však hovorí o priateľstvách s neznámymi ľuďmi: „O chvíľu ma čaká stretnutie s jednou Američankou, ktorá pracuje pre OSN, a s jej austrálskym manželom. Kedysi si u mňa objednali súkromné tanečné lekcie, aby sa pekne predviedli na svojej svadbe. Ostali sme priateľmi natoľko, že teraz mi prišli navariť moje obľúbené jedlo. Veľmi si to vážim. Tanec ľudí zbližuje aj lieči,“ myslí si učiteľ pohybu a choreograf.

V jeho latinskoamerickom domove vraj ľudia prakticky nepoznajú infarkty, pretože sa vedia odpútať od starostí: „Sme veselá kopa, spievame, tancujeme, nepotrebujeme pritom veľa minúť ani piť, z každej minúty vieme vyťažiť radosť a pôžitok. Nemusíme mať pritom milióny. Aj tu poznám veľa bohatých ľudí, ktorí žijú sami vo vilách a cítia sa ako opustení psi. Nikto ich nikam nevolá, ak aj áno, tak len zištne. Môžete mať pozlátenú budovu, ale keď nemáte skutočných priateľov, je to nanič. Jediné, čo si z tohto života môžete odniesť, sú dobré pocity. Kto dáva dobrú energiu, aj ju dostane. Nedovoľte, aby vám život pretiekol pomedzi prsty,“ hovorí Miguel.

Doma v Latinskej Amerike vyštudoval tanečné konzervatórium.

Muži vymreli

Tanec je pre Latinskoameričanov aj kľúčom k ženskému srdcu. „Vy Slováci ste muzikálni, ale škoda, že muži netancujú. To je katastrofa. V tomto smere akoby u vás mužské pokolenie zomrelo. Úplne. Keď sa niektorých mamín pýtam, prečo nedajú do tanečnej školy svojich synov, odpovedajú, že už sú na karate alebo na futbale. Myslím si, že takéto delenie na mužský a ženský pohyb len podporuje to, že z mužov vyrastajú mačovia, ktorí raz postavia ženu len k sporáku a žehličke. Vidím, že muži sa tu o ženy málo starajú, málo ich rozmaznávajú a pestujú skôr papučovú kultúru. Nemám tým na mysli, že by im mali kúpiť drahý dar, ale slušne sa obliecť a vziať partnerku na prechádzku, pozvať na kávu, do divadla či zatancovať si. Veľa vzťahov z nudy krachuje, a pritom stačí tak málo... Obdivujem Slovenky, že vydržia aj so zanedbanými chlapmi, ktorí necvičia, nestarajú sa ani o telo, ani o dušu. O svoju ani o partnerkinu. Veď ja Indián viac žijem spoločenským životom ako mnohí Európania...“ konštatuje Miguel a dodáva postreh: „Keď sa tu na zábave alebo na diskotéke objaví dobrý tanečník, ženy omdlievajú, lebo je to vzácnosť. Tanec je kľúč k ženskému srdcu, prostredníctvom tanca sa dá žena krásne spoznávať. Neviem, či sa postoj mužov k tancu u vás niekedy zmení, ale muž, ktorý to pochopí, má vyhraté.“


 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!