Dátum: Piatok 09.12.2016 Dnes oslavuje:

Izabela Zajtra: Radúz

 

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Miroslav sa po smrti manželky stará o dve deti: Do práce chodí oddychovať

Zdroj: Šarm/Katarína Čulenová 19. marca 2014, 11:00
Foto: Michal Šebeňa Deti boli mĺkve, smutné a zakríknuté. A ja som bol bezradný – spomína Miroslav Sloboda (45) na ťažké týždne po manželkinej smrti.

Deti boli mĺkve, smutné a zakríknuté. A ja som bol bezradný – spomína Miroslav Sloboda (45) na ťažké týždne po manželkinej smrti.

Niektoré životné momenty vám pamäť milosrdne vygumuje, iné naopak, naveky svietia v hlave ako neónový nápis, ktorý sa rozbliká v tej najnevhodnejšej chvíli. V dni Miroslava Slobodu, keď mu z nemocnice zatelefonovali, že jeho manželka zomrela, sú biele miesta doteraz. Iné zasa nevie vymazať.

„Pamätám si, ako mi do práce volali, že je koniec. Odrazu sa odkiaľsi vzali moje sestry a brali ma preč, vnímal som len málo,“ spomína. Na reakciu dcéry Paťky (11), keď sa zlú správu dozvedela, však nezabudne nikdy. „Prišla z výletu s trénerkami z tanečnej školy, do ktorej chodí, celá vysmiata, so zážitkami. Stáli sme na terase sestrinho domu, keď som jej povedal, že mama je už v nebíčku… Celá sa roztriasla a hodila sa mi okolo krku. Ďalej si už nič nepamätám,“ hovorí ticho Miroslav Sloboda asi o najhoršom dni v jeho živote. Úlohu oznámiť nešťastnú novinu synovi Mirkovi (8) vzal na seba švagor.

Vyrozprával sa

Irenu Slobodovú (†40) odtrhla od rodiny rakovina prsníka počas pár týždňov. Zistili jej ju totiž v neskorom štádiu. Deti aj ich otec síce vedeli, že s mamou je zle, ale na moment, keď príde definitívny koniec, sa pripraviť nedá. Ani na dni, ktoré prídu potom.

Rodina síce pomáhala, ako vedela, ale prišiel moment, keď sa ocitli v byte sami. „Niežeby som predtým nevnímal, že mám deti, ale kým som ťahal v práci dvanástky, o všetko sa starala žena. Bral som to ako samozrejmosť,“ priznáva muž, ktorý prišiel o svoju mamu v štrnástich.

Vžiť sa celkom do duše svojich detí a pomôcť im však bolo ťažké. „Hlavne Paťka bola veľmi zakríknutá, ale aj Mirko bol smutný. Nevedel som si rady, bál som sa o nich,“ spomína. Preto sa veľmi nevzpieral, keď mu dcérine trénerky vtisli do rúk číslo neziskovej organizácie Plamienok. Nie je to totiž len mobilný detský hospic, ale pomoc tu nájdu aj rodiny, ako sú Slobodovci.

„Pomohli mi tu, veľmi. Viete, svojim súrodencom môžem povedať všetko, čo mám na srdci, ale celkom inak vám padne, keď sa vyrozprávate cudziemu človeku a dostanete radu. Nedávno mi napríklad povedali, že sa snažím byť stopercentný otec, ale taký nemôže byť nikto,“ povie muž, ktorý si už vyše roka zvyká na slovo vdovec. Keď príde z roboty unavený a povozí ešte deti po krúžkoch, večer dokáže zavrieť oči nad horou neožehlenej bielizne. „Počká to dozajtra! Kedysi som navyše žehlil úplne všetko, ešte aj svetre,“ usmeje sa konečne a spomenie, ako s prekvapením nedávno zistil, že jeho práčka má časovač.

Práca je relax

„Mám dojem, že dnes chodím do práce relaxovať, tam niekedy zabudnem…“ priznáva kuchár z reštaurácie na bratislavských Kramároch, ktorému trvalo takmer rok, kým si našiel také miesto, aby sa mohol plne venovať deťom aj domácnosti. Snaží sa nachádzať rovnováhu v tom, aby deti príliš necítili, že v domácich prácach chýba mama, a zároveň im chce zachovať detstvo. Jeho dcére však už neujde, ako sa otec usiluje, a tak chce preberať úlohu mamy: „Už by aj varila a vychovávala Mirka,“ kývne hlavou smerom k Paťke a podotkne, že sa, našťastie, obaja dobre učia. Mal strach, že sa to pokazí.

Vnímavej dcére neujde nič. „Keď mám ťažkú chvíľku, idem na balkón, kde sme s manželkou spolu sedávali a pili kávu. Paťka si to všíma a hnevá ju, keď som tam často,“ hovorí Miroslav Sloboda. Zhovárať sa spoločne o mame nebolo jednoduché. „Dnes to už zvládame aj vďaka terapiám, postupom času som sa prekonal. Keď sme si prvýkrát pustili rodinné video, mal som strach, ale deti to vzali v pohode. Ja som mal byť ten, kto pomáha im, paradoxne, práve ony pomohli mne…“ skloní hlavu.

„Je dobré mať sa na koho obrátiť, keď neviete, kam z konopí. Čoskoro ideme s Paťkou na ples v jej tanečnej škole, takže treba kúpiť šaty a topánky. To má, našťastie, na starosti moja sestra, nemám ani potuchy, ako sa to robí,“ pošúcha si naoko previnilo hlavu a dodá: „Bez detí si neviem predstaviť ani deň, bol by som stratený…“

Foto: Michal Šebeňa

Básnička pre mamu

Paťka vďaka terapii dokáže ľahšie hovoriť o maminej smrti. Svoje emócie vkladá aj do básničiek: 

Zmenila si sa na slzu v mojej tvári,

uvidím ťa ešte vari?

Pomalinky v rožku plačem a hovorím:

Prosím, tak si ma už vem!

Pohreb bol ako chvíľa,

keď som ťa videla, mamka moja milá.

Vidím ťa vo sne ako anjela,

si žiarivá a biela.

Prosila som štyridsať dní o pomoc,

lenže nikto nemal moc,

aby ťa vrátil späť k životu,

a vedela som, že sa nevrátiš,

keď som začula poslednú notu.

Bolo mi ťa ľúto, čím ďalej, tým viac,

myslela som, že si tu, ale iba sniac.

Sny sú ako čerešnička na torte...

Nič sa nesplní – iba možno,

musím ísť ďalej rovno.

Čerešňa, tá za chvíľu zmizne,

zatiaľ môj sen do smútku padne.

Ja iba smolu a smútok mám,

stále pravdu o tebe hľadám.

Budeš stále v mojej duši

a pre mňa stále prší.

No čo už, veď tak to musí byť,

musím stále žiť.

Mami, ty tu budeš pri mne,

prídeš v ďalšej slzavej vlne.



 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!