Dátum: Streda 28.09.2016 Dnes oslavuje: Václav Zajtra: Michal, Michaela

Práve číta: 6772

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Monika vychováva 14 detí v malom byte: Ani jeden pôrod neľutujem

Zdroj: ŠARM/ Ján Dzúr 08. január 2013, 10:00
Foto: Ján Dzúr Monika Palušáková žije v skromnom, ale čistom byte s rodinou z mesačného príjmu asi sedemsto eur.

„Keď ma načertia, poviem prvé meno, aké mi napadne,“ smeje sa matka štrnástich detí Monika Palušáková (38). Viete, z čoho sa teší? Že po rokoch beznádeje môžu žiť všetci spolu v jednoizbovom byte!

„S manželom Jankom (40) som sa spoznala vo vlaku, ktorý smeroval na poľnohospodársku výstavu do Nitry. Padli sme si do oka a od začiatku sme plánovali veľkú rodinu. Čo to znamená? Tak päť synov a dcér. No stalo sa, že ich máme trinásť. Bolo by nás ešte viac, ale Zuzanka, ktorá by dnes mala deväť rokov, nám zomrela ako štvorročná. Tanier pre ňu na štedrovečernom stole však doteraz nikdy nechýbal,“ vzdychne si Monika Palušáková, ktorá nás privíta v jednoizbovom byte v baníckej kolónii v Handlovej. Sen o rodine, ktorá je zrejme najpočetnejšia na Slovensku, sa jej splnil, no cesta k tomu, aby boli rodičia so všetkými deťmi pokope, sa ukázala ako poriadne tŕnistá.

Pred štrnástimi rokmi si Palušákovci vzali pôžičku, za ktorú ručili bytom. Peniaze nevládali splácať a o obydlie prišli. Sťahovali sa z podnájmu do podnájmu, až napokon nemali kam ísť. „S deťmi som skončila v krízovom centre v Bošanoch. Aby manžel mohol byť blízko nás, dobrovoľne sa stal bezdomovcom. Prespával v opustenej fabrickej budove, ktorú strážil,“ spomína si Monika. Jej muž je strojár a keď si našiel robotu v Martine, sťahovali sa tam z Bošian za ním. Ale opäť dostal výpoveď, a tak sa ocitli v Handlovej, v dome medzi rodinami, ktoré prišli o strechu nad hlavou. Palušákovci k nim už nepatria. Vlani v apríli získali byt, kde žijú doteraz.

Peklo či raj?

Bývalá banícka kolónia v Handlovej určite nie je žiadna lukratívna adresa. V niekoľkých radoch nad sebou tu stoja dlhé ošarpané baraky, ktorých obyvatelia často bojujú o holé prežitie. Byt Moniky Palušákovej nad nimi vyčnieva. Spoznáme ho podľa plastového okna a udržiavaného okolia. Hneď za vchodovými dverami je malá kuchynka. V nej kraľuje rozpálená piecka, kuchynská linka, rohová lavica a polička, ktorá je komorou a obuvníkom súčasne. Vedľa je sprchový kút s toaletou, za susednými dverami vidíme vzorne upratanú izbičku s množstvom postelí. Poschodová je dokonca aj postieľka pre najmenšie deti. Dať ich všetky dokopy je takmer nemožné. Spolu s Monikou sú doma len štyri najmenšie a dvanásťročný Martin, ktorý ochorel. Ukáže mi schody do podkrovia, kde je ďalšia miestnosť. Aj tu je pec, posteľ s perinami a rozťahovací gauč. Pre niekoho peklo, pre Moniku raj.

Krajšia je maštaľ

„Keď sme sem po prvý raz prišli, objímali sme sa a skákali od šťastia. No a čo, že v byte bolo jediným kusom nábytku plechové umývadlo, kde tiekla len studená voda? O toaletách sme mohli snívať, na podlahe svietila stará potrhaná guma, sklo na dverách vypadávalo a ťahala odtiaľ taká zima, že sme nestíhali prikladať do sporáka. Konečne sme mali vlastný domov!“ prezradí Monika. Rodinný priateľ, ktorý ich navštívil, sa však na svet pozeral inými očami. „Rozhliadol sa a schladil ma: Monika, u nás na Orave sú krajšie maštale pre kravy, než je tvoj byt. A dal nám ho upraviť.“

Oravec urobil Handlovčanom kúpeľňu so sprchovacím kútom, položil na zem dlažbu, kuchyňu obložil dlaždičkami. Daroval im aj kuchynskú lavicu. Manželia s deťmi žiarili blahom. Monika sa rozplakala len pri spomienke na dcérku Zuzku, ktorá sa toho nedožila. „Mala len desať mesiacov, keď si zo stola tajne uchmatla slivku. Vdýchla ju, a hoci ju lekári zachránili, s ťažko poškodeným zdravím jej dávali najviac rok života. Prestala vidieť i počuť, nedokázala sedieť. Kŕmili sme ju hadičkou, starali sme sa o ňu. Zomrela ako štvorročná.“

rodina

Foto: Ján Dzúr

Nezmestia sa k stolu

Napriek neľahkému osudu sa Monika na svet pozerá rozžiarenými očami. Tvrdí, že aj v najhorších chvíľach sú liekom na jej bôľ deti. „Ich mená si nepletiem. Ale zakaždým, keď ma načertia, zahriaknem prvého, ktorého meno mi napadne. A dotyčný sa potom urazí, že on predsa nevyvádzal,“ chichoce sa Monika. Svojim synom a dcéram vyberá len slovenské mená a pri žiadnom tehotenstve či pôrode nemala zdravotné komplikácie. Naopak, keď čakala dvojčatá Romana a Luciu (2), pomáhala v Handlovej odstraňovať následky ničivých povodní. Napadne nám: pri toľkých potomkoch by sa od nej pokojne mali učiť nielen vystresované mamičky s jedným dieťaťom, ale aj krízoví manažéri. Monika si myslí, že všetko zvláda len vďaka poriadku...

„Vstávame naraz, no raňajkujeme na etapy, pretože k stolu sa všetci nezmestíme. Najskôr jedia tí, ktorí idú z domu prví. Do postelí, naopak, putujú najskôr najmenší. Staršie deti sa starajú o mladších súrodencov. Každý musí s niečím pomáhať: s utieraním prachu, postielaním, nosením dreva. Trinásťročný Miško, ktorý hrá s o rok starším Jankom za Handlovú basketbal, sám napečie koláč, iní upratujú,“ vraví Monika, ktorá sa učí s najstaršími deťmi. Keďže nemajú internet, potrebné informácie si školáci s mamou hľadajú v encyklopédiách.

Žiadny pôrod neľutuje

Monika Palušáková žije v skromnom, ale čistom byte s rodinou z mesačného príjmu asi sedemsto eur. „Denne nám treba tridsať rožkov, štyri chleby a kilogram masla. Náš najmenší hrniec na polievku má desať litrov. Najskôr však musíme zaplatiť nájomné a elektrinu, dokopy stosedemdesiatšesť eur. Zvyšok máme na prežitie. Keď sa nám darí, máme na deň desať eur, keď nie, musíme vyjsť s tromi,“ vyratúva Monika. Zvláda to vraj len preto, lebo nie je naučená rozhadzovať. „Oblečenie deťom dajú príbuzní alebo im ho za pár centov kúpim z odevnej banky. Ale rukavice musím zháňať po bežných obchodoch,“ tvrdí žena, ktorá si aj napriek životnému kolotoču raz za tri mesiace nájde čas na kaderníka. O čosi častejšie sa vraj začíta do knihy, ale zvyčajne pri nej od únavy zaspí. Žiadne rozhodnutie zo svojho života neľutuje, tobôž narodenie čo len jediného svojho dieťaťa. Mnoho matiek sa totiž domnieva, že priviesť na svet toľkých potomkov nie je zodpovedné. Navyše, ak im rodičia nevedia zariadiť ani náležité bývanie.

„Sú ľudia, ktorí si myslia, že sme si deti osvojili alebo ich máme v pestúnskej starostlivosti. Keď sa dopočujú, že som všetky porodila, čudujú sa, prečo ich máme toľko. Ja sa na vlastné deti nepozerám cez ich počet. Práve naopak, sme zvyknutí žiť družne. Keď zomrela Zuzka, chceli sme si vziať dievčatko z detského domova. Zdalo sa nám, že pri stole je akosi pusto,“ prezrádza na záver Monika Palušáková. Ročný Jakubko je vraj jej posledným dieťaťom...


 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!