Dátum: Piatok 02.12.2016 Dnes oslavuje:

Bibiana Zajtra: Oldrich

 

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Po pôrode som sa takmer zbláznila: Zistili mi rakovinu

Zdroj: EMMA/Katarína Rosinová 19. februára 2013, 07:00
Foto: Profimedia.sk Po pôrode dcéry sa jej bunky zbláznili. Myslela si, že je to štítna žľaza. Nebola...

Po pôrode Ruth sa moje bunky zbláznili. Myslela som si, že je to štítna žľaza. Nebola...

V regáloch kníhkupectiev sa vyníma kniha Jany Shemesh Smrť si neškrtne. Podtitul Dva roky s rakovinou. Zhltla som ju na posedenie. Mala by byť povinným čítaním pre rodiny onkologických pacientov, aby lepšie pochopili, čo sa v nich odohráva. Že sú dni, keď im je veľmi, ale naozaj veľmi zle. Až tak, že si predstavujú svoj vlastný pohreb, dokonca majú premyslenú jeho letnú i zimnú verziu. Zmietajú sa medzi dvomi inštinktami vôľou prežiť a túžbou netrpieť. Tak ako Jana.

Malo to tak byť

Za to, že som ju objavila, môže, ako inak, modrá sociálna sieť. Známa poslala odkaz na dojímavý blog. Bol o pacientke s rakovinou menom Noemi. Liečila sa v telavivskej nemocnici, ale po pár týždňoch zomrela. Autorkou blogu bola sympatická mladá žena menom Jana Shemesh. Slovenka, ktorá tiež žije v Izraeli a tiež ochorela na rakovinu. Ako som tak sledovala jej zápisky, zatúžila som sa dozvedieť o nej viac.

Jana pochádza z Jaslovských Bohuníc neďaleko Trnavy. V poslednom ročníku gymnázia všetkých prekvapila tým, že sa prihlásila na žurnalistiku. Chvíľu sa ohriala v rozhlase, potom v zahraničnom spravodajstve v denníku, kde sa špecializovala na Blízky východ. Do tohto momentu nič nezvyčajné. A potom do jej života vstúpila láska. Pred siedmimi rokmi na služobnej ceste do Izraela spoznala svojho súčasného manžela. „Keď nemôžem spať, pripomínam si, ako som ho stretla. Na pláži v Izraeli, kam som si išla oddýchnuť po reportáži o veľkom teroristickom útoku v Egypte a po tom, čo som sa rozišla s niekým, kto ma hlboko sklamal. Sedela som tam a snažila som sa upokojiť oči aj myseľ, keď sa mi prihovoril hnedooký kučeravý muž. Kučeraví chlapi sa mi vždy páčili a tento bol ešte tak strašne smutný.“

Keď ju Rafy požiadal o ruku, boli spolu tri mesiace, z toho fyzicky tri týždne. Rezervovaná Jana povedala napriek všetkým výstrahám áno a tým si zabezpečila vstupenku do celkom iného sveta. S úplne odlišným podnebím, mentalitou, náboženstvom, s manželom, ktorý je jej absolútnym protikladom. Asi to tak malo byť, pretože keď sa tri roky po pôrode dcérky Ruth jej bunky zbláznili a lekári jej diagnostikovali zvláštnu formu leukémie, ťažko by našla krajinu, kde by sa o ňu postarali lepšie. Lebo aj keď sa to možno nezdá, Izrael je v porovnaní so Slovenskom v mnohom popredu. Nemocnice sú tu moderné, ponúkajú najnovšie spôsoby liečby, terapie sú samozrejmosťou. Na druhej strane, Jana tu bola sama, bez domova, rodiny a takmer bez priateľov. Aj preto si tu nikdy nezvykla.

Zachránili ju pravidlá

Choroba sa do jej života vkradla nepozorovane. „Dlhšie som sa necítila dobre. Bola som unavená, ale nejakú špeciálnu pozornosť som tomu nevenovala, veď kto dnes nie je unavený? Pár mesiacov po pôrode som problémy so štítnou žľazou, stratou kíl či nechutenstvom pripisovala tomu. Prvé testy nijako nenaznačovali, že by mohlo ísť o niečo vážne. Stále to bolo nejasné,“ vysvetľuje.

Leukémia je zhubné nádorové ochorenie, pri ktorom sa v krvnom obehu a kostnej dreni nekontrolovateľne množia biele krvinky. „Ľudia si ju romantizujú ako nejakú čistú chorobu mladých. Pacientov pri nej nerežú, neodpadne im časť tela, sú bledí ako upíri z filmov,“ píše Jana sarkasticky. Liečba je však zložitá: ožarovanie, infúzie, imunoterapia, diéta a kopa vedľajších účinkov. Štyridsaťstupňové horúčky, hnilobne zapáchajúci pot, neschopnosť prejsť čo i len pár krokov, kožné problémy, to je len zlomok z toho, čo ona sama zažila. Asi najťažšie bolo, keď ju našla ležať na zemi trojročná dcérka Ruth a snažila sa ju prebrať.

Potrebujú lásku

Vždy, keď sa zdalo, že sa jej stav zlepšuje, niečo sa opäť pokašľalo. Rakovina jej však ublížila nielen fyzicky. Ako bonus jej rozožrala dušu a zničila sebavedomie. Od toho, aby sa celkom vzdala, ju zachránila vrodená hrdosť a železné pravidlá. Jana si písala zoznam s úlohami a povinnosťami, ktoré postupne odškrtávala. A s pribúdajúcimi „kvačkami“ sa blížila aj vidina uzdravenia. Liečba po dvoch rokoch zabrala. Tie roky však boli peklom, ktoré jej takmer zničilo manželstvo a pripravilo ju o zdravý rozum.

Krízové situácie preveria vzťah. Pre partnerov onkologických pacientov je to tiež obrovská záťaž. „Môžu cítiť sklamanie, hnev, strach, stres, obavy. Mám aj spolupacientov, ktorým sa rozpadli manželstvá. Dokonca dvadsaťročné, dobre zabezpečené, o ktorých by ste povedali, že ich len tak hocičo nezničí. A zrazu zlyhali na hlúpostiach – na peniazoch, rozdielnych predstavách, nude, až to prerástlo do otvorenej nenávisti,“ približuje a priznáva, že aj v ich vzťahu sa vtedy objavili vážne praskliny. Našťastie, s Rafym k sebe nakoniec dokázali nájsť cestu.

„Ľudia často nevedia, čo naozaj potrebujú onkologickí pacienti. Cítiť, že hoci sa stali piatym kolesom na voze, ten voz sa bez nich nemôže pohnúť. Nechcú ľútosť ani poznámky typu – ako sa ti to mohlo stať? Takému dobrému človeku. Aké je to strašne nespravodlivé. Tým v nich len podporíte pocit, že sú totálni chudáci, proti ktorým sa spikla ešte aj príroda. Zdraví alebo chorí, všetci potrebujeme lásku, nie súcit.“

Vorkoholička

Jana je dnes v remisii. Stále chodí na kontroly a dohliadajú na ňu lekári, no z najhoršieho je vonku. Za zlepšenie jej stavu môžu ľudia, ktorých stretla, podpora rodiny, no najmä ona sama. Klára, ako v knihe nazýva seba, nikdy neležala v nemocnici, neprestala sa starať o dcéru a tvrdohlavo pracovala aj vtedy, keď jej bolo najhoršie. „Musela som sa niečím zamestnať, aby som nemyslela na svoju chorobu. A potrebovali sme aj môj plat, aj keď bol malý.“ Liečba rakoviny totiž nie je lacnou záležitosťou ani v Izraeli, napriek dobrému zdravotnému poisteniu. Svokrovci povedali, že sa ich to netýka, manžel umelec mal nestály príjem a účty rodičov boli už dávno vybrakované.

Písala, aby sa nezbláznila

Všetky svoje pocity, nádeje a splíny si zapisovala do denníkov, aby si ich mohla prečítať Ruth, keď bude veľká. Na rakovinu ročne ochorejú milióny ľudí, málokto z nich však o tom otvorene píše. Pre Janu to bola terapia. „Písala som, aby som sa nezbláznila. Niektorí pacienti robili keramiku, mne stačilo pero a papier,“ spomína na svoje ťažké obdobie.

Keď ju známe vydavateľstvo oslovilo s tým, že by denníky radi vydali knižne, dlho váhala. „Sú veľmi intímne, ale potom som si povedala, že to risknem. Ľudia totiž prestali hovoriť o tom, čo cítia. Všetci sme strašne cool, všetko máme pod kontrolou, veľmi sa nám darí, ale realita býva často o dosť iná. Nehanbím sa povedať, že som bola na kolenách, fyzicky aj psychicky, a moja rodina prežila ťažkú krízu. Lebo my sme sa nakoniec vyhrabali a ideme ďalej,“ vysvetľuje Jana.

Dnes má tridsaťsedem rokov a obrovskú chuť žiť. Už sa prestala pýtať, prečo práve ona. „Dúfam, že tu budem ešte dlho. Nemusím byť perfektne zdravá, ale chcem prijímať veci dôstojne. Za to sa modlím každý deň,“ hovorí Jana, na ktorú si spomeniem vždy, keď čítam o dianí na Blízkom východe. Izraelsko-palestínsky konflikt vrcholí, rakety už padajú aj na hlavné mesto. Do armády začínajú povolávať aj tých, ktorí doteraz pracovali a starali sa o deti. Nielen mužov, ale aj ženy. To všetko sa dozvedám z článkov, pod ktorými je podpísaná úspešná novinárka Jana Shemesh. Predstavujem si, ako po jeho dopísaní upratuje a pripravuje raketový kryt v ich byte – pre každý prípad. Pretože tamojšie nepokoje sa začínajú týkať aj bežných ľudí. Ale verím, že keď prekonala rakovinu, aj to ostatné bude v poriadku...



 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!