Dátum: Pondelok 26.09.2016 Dnes oslavuje: Edita Zajtra: Cyprián

Práve číta: 26272

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Príbeh čitateľky Evy: Počúvala som, čo som to za matku

Zdroj: Báječná žena 21. máj 2013, 09:00
Foto: Profimedia.sk Život tak rýchlo plynie, že sa nestačíme ani čudovať, ako nám odrastajú deti...

Život tak rýchlo plynie, že sa nestačíme ani čudovať, ako nám odrastajú deti...

S akou ľahkosťou sme ich večer kládli do napustenej vane, aby boli po celom tom ufúľanom dni na dvore v posteli čistučké a voňavé, mohli sme im prečítať rozprávku a tešiť sa z pohľadu klipkajúcich unavených očí, ktoré si ukradol spánok...

Vysnívaný rytier?

A zrazu z tých malých žabiek boli pätnásť- a sedemnásťročné baby. Začali čítať zaľúbené romány a snívať o neznámych rytieroch svojho srdca. Aj moja staršia dcéra snívala, až dosnívala... Mala nádherných sedemnásť, keď je svet taký ružový a sladučký, všetko nepoznané sa bezprostredne ponúka a nástojčivo otvára... A ani nemusela chodiť ďaleko. Zamilovala sa rovno cez plot, do susedovho chalana. Žeby práve on bol ten vysnívaný rytier?

Jedného dňa, ani neviem, ktorý to už bol, len zaklopal a vstúpil dnu s veľkou bielou kyticou. Veľmi som sa jej potešila, veď kvety mi už dávno nikto nedaroval. Vzápätí som sa zháčila – ale veď nemám ani meniny, ani narodeniny. Žiadny sviatok. Na to mladí vyšli s pravdou von: Musí byť svadba!

Dieťa je na ceste...

Bože môj, dcéra ešte nie je ani dospelá a už je „bábo“ na ceste. Dieťa bude mať dieťa. Bývame na dedine, viete si predstaviť tie kárajúce pohľady a nekonečné reči: Čo si to za matku, keď si ju neustrážila? Všetko sa mi motalo v hlave, cítila som sa ako na kolotoči, ktorý niekto zabudol vypnúť...

Plakala som. Slzy mi padali na tie biele ruže, až som ich po chvíli už ani nevidela, rozkladali sa na nejasné machule. Vzala som kyticu a odniesla ju do kostola. V duchu som prosila Pannu Máriu: „Prosím ťa, pomáhaj!“

Naše živé striebro

Narodila sa mi vnučka. Zdravá, krásna, vážila štyri kilogramy. V tridsiatich deviatich rokoch som bola najšťastnejšia stará mama. Keď som išla pyšná s malou na prechádzku, niektorí sa ma pýtali, kedy som porodila, že si nič nevšimli. Dobrosrdečne som odvetila: „Veď to ja som už starká.“

Dnes má Zuzanka jedenásť rokov. A je to baba ako remeň. Také žihadlo – jazdí na koni, lyžuje, bicykluje, do vody skáče rybičky lepšie než chalani. Na nohy si obuje kolieskové korčule, cez plece prehodí tenisovú raketu, na ňu zavesí igelitku so šupkami zo zemiakov a kričí: „Idem nakŕmiť zajace.“ Len sa smejem a hovorím jej: „Ej, budeš ty do voza aj do koča.“

Zuzanka je naše živé striebro, som šťastná, že ju mám. Chcem povedať matkám, ktoré sa dostanú do podobnej situácie ako ja, nech nezúfajú. Všetko sa dá zvládnuť a prežiť. Keď mi bolo aj ťažko alebo veci začali prerastať cez hlavu, vždy som si povedala: „Hore hlavu a zhlboka dýchaj – moje nervy!“

Po rokoch sa nad tým všetkým už len pousmejem, ale priznávam, také šoky dajú človeku aj poriadne zabrať...

Eva


 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!