Dátum: Štvrtok 08.12.2016 Dnes oslavuje:

Marína Zajtra: Izabela

 

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Príbeh čitateľky: Na invalidný dôchodok ma dostala schizofrénia

Zdroj: Báječná žena 19. novembra 2012, 12:00
Foto: profimedia.sk Ilustračná fotografia

Už osemnásť rokov som na invalidnom dôchodku, a to ešte nemám ani šesťdesiatku. Dostala ma naň schizofrénia...

Odmalička som si toho užila naozaj dosť. Pamätám sa, ako sa otec tackával domov opitý, ako k nám chodili policajti alebo ako som lopatkou zbierala zrazenú krv z dlážky, keď sa otec prepichol nožom... Koľkokrát ľutujem, že mám takú dobrú pamäť...

Vybíjal si na mne zlosť

Vždy som sa snažila mame aj dvom mladším súrodencom pomáhať. Na dedine bolo okolo domu, záhrady a statku práce neúrekom. Dojila som kravy, v lete hrabala sená, aby som si našetrila na štúdium na pedagogickej škole.

A v sedemnástich rokoch som sa vydala, lebo som už čakala Janka. Vydávala som sa v jednej sukni, a to mi viacerí vyhadzovali na oči celý život. Nechcem sa sťažovať, čo bolo, to bolo, ale je pravda, že od bývalého manžela sa mi ušlo nemálo príkoria. Bitiek a šikanovania. Veď na kom inom si mal vybíjať zlosť ako na svojej manželke? Môže to byť po tom všetkom ešte láska?

Hrozivá diagnóza

Našťastie, pracovala som v materskej škole s deťmi a v tom som našla zmysel života. Deti, deti a znovu deti – samozrejme, aj tie dve moje –, popritom som žila ako iné dedinské ženy. Pracovala som v záhrade, chovala hydinu, zavárala, čo sa urodilo, no hlavne, robila som všetko možné až do úmoru, len aby sme si raz mohli postaviť dom a kúpiť auto.

A časom sme to všetko aj dosiahli. Lenže v tom aute som sa ani ja, ani moje deti už nevozili. Snažila som sa dlho, predlho, ale potom to prasklo. Ochorela som. Diagnóza lekárov znela – schizofrénia.

A veci nabrali zlý spád. Liečila som sa na psychiatrii, neskôr sa manžel so mnou po častých bitkách, urážkach a ponižovaní rozviedol. Odišli aj deti a ja som bola na tom čoraz horšie...

Odložená do domova

Po niekoľkých liečeniach ma deti odviezli do domova sociálnej starostlivosti. Povedali, že už sa nemôžu na mňa pozerať. Mala som tiky na tvári aj na celom tele. Nebolo im ani tak ľúto, aké vážne zdravotné ťažkosti má ich mama, ako sa za mňa hanbili. Uznala som im to, veď aj sama som mala zrkadlo a neraz som postrehla aj čudnú reakciu cudzích ľudí. Nakoniec som v zúfalstve vrazila do ambulancie neurológa v martinskej nemocnici. A tam mi pomohli. Nasadili mi injekcie, ktoré mi podávajú každých päť mesiacov. Do krku, do žíl aj do tváre. Úspešne sa liečim, no stratila som svoje deti. Synovi, u ktorého som po rozvode bývala a ktorému som dala doslova všetko, exekútori vzali dom aj auto.

No aby mal môj príbeh šťastný koniec, teraz som v tom sociálnom zariadení a cítim sa dobre. Žijem plnohodnotný život. Podali mi tam pomocnú ruku, skrátka, je to už môj domov...

Julka



 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!