Dátum: Utorok 06.12.2016 Dnes oslavuje:

Mikuláš Zajtra: Ambróz

 

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Richard Stanke: Nezmysly, ktoré o mne píšu, nečítam

Zdroj: Báječná žena/ Anica Škodová 25. mája 2012, 08:00
Foto: Archív Richard Stanke

Štíhla postava, spontánny úsmev, neprehliadnuteľný hlas a nasadenie, s akým Richard Stanke (45) rozdáva divákom zážitky. Jednoducho, večný chalan!

Bohém Trigorin, ktorého stvárňuje v Čechovovej Čajke na javisku SND, v jednej replike hovorí, že keď je úspešný, chvália ho a je to príjemné. Naopak, kritika je nepríjemná. Richard si myslí, že každý herec, najmä ten divadelný, má v sebe istú dávku exhibicionizmu aj samoľúbosti. Samozrejme, že ho teší, keď pochvália prácu, ktorej venoval veľa času a energie. A kritika? „Tá závisí od toho, aká je a od koho je,“ zamýšľa sa. „Keď je len negatívna a nie konštruktívna, človeka dosť zamrzí. Som rád, že za roky, čo hrám, mám vytvorený okruh ľudí, ktorých kritiku prijmem, a snažím sa s tým aj niečo urobiť...“

Na Slovensku je to tak

Aj napriek tomu, že Richard Stanke je desaťročia doslova zárukou kvality a herecký chlebíček je ťažký, on to tak nevníma. Teší sa naplno, keď sa mu darí. Trápi ho, ak sa k nemu dostanú neodborné, až urážlivé slová na hereckú prácu. Hovorí: „Aj novinárov v ostatných rokoch zaujímajú viac klebety, škandály a pikantérie.“ O Stankem rozhodne neplatí, že by sa ako známa osobnosť rád pretŕčal v bulvári. Súkromie si prísne stráži, no aj tak nie raz zažil nepríjemné situácie. Bolo to pre neho, ale aj pre jeho najbližších zraňujúce, ako si ho „podali“, keď sa dozvedeli, že je hospitalizovaný pre vážne zdravotné problémy.

Prechodil nejaké chrípky a jeho organizmus dostal riadne zabrať. „Silné bolesti hlavy neustupovali a predbežná diagnóza lekárov nebola vôbec priaznivá. Išlo o zápal mozgovomiechového kanálika s podozrením na zápal mozgových blán," spomína. A šťastie mu zažiari v očiach pri konštatovaní, že sa napokon nepotvrdil. Zato v médiách sa vtedy objavili „zaručené“ informácie s najhoršími prognózami. Herec ani vtedy neporušil svoj zvyk, že také články o sebe nečíta. „Nečítam také noviny, ale vždy sa nájde niekto, kto mi o tom povie. Najhoršie je, keď práve ležíte v nemocnici čakajúc na vážne vyšetrenie. Zvláštny hyenizmus sa u nás stal módou...“

Najviac sa teší mama

Richardovo herectvo obdivuje už pár generácií divákov, ale asi najviac sa zo svojho syna teší jeho mama. Na premiéry mu pravidelne prichádza zatlieskať aj jeho brat s manželkou. „Najmä mamička to vždy prežíva,“ priznáva herec. A roky dodržiava malý rituál. S priateľkou napečú pagáče a prinesú ich Richardovým hereckým kolegom. Nemôže byť bez nich žiadna premiéra. Pred štyrmi rokmi Richardovi zomrel otec a stále mu chýba. „Aj keď sme dospelí, celý život potrebujeme svojich najbližších, ich strata je bolestná. Aj otec rád chodil do divadla. Bol Čech a keď som pracoval v Česku, neraz tam prišiel za mnou. Asi preto som zostal aj po rozdelení našich národov čechoslovakistom. Tak som vyrastal, taký zostanem.“

Ja na brata, brat na mňa

Detstvo chlapcov nebolo typicky bratské. Nekopali spolu do lopty ani sa nepreháňali po uliciach. Brat je od Richarda o päť rokov starší, a tak sa ich „chalanské“ záujmy rozchádzali. Venoval sa hudbe, mal svoju kapelu. Každý deň sa zavrel v izbe a spieval. Rišo sa doma zdržiaval málo, chodil do Detskej rozhlasovej družiny a už ako dieťa dosť nakrúcal i hrával. A veľmi ho to bavilo. Brat mu vraj nezávidel honoráre. Väčšinou ich aj tak minuli spolu. Rodiča sa tešili z ich úspechov, ale nešli sa z nich zblázniť. Otec bol stavebný inžinier, mama pracovala v zdravotníctve. „Pre mňa ako malého chlapca bolo doslova vzrušujúce byť medzi dospelými, robiť s nimi filmy. Vždy som sa tešil na ďalšie nakrúcanie. Spoznával som nových ľudí i prostredie a zostalo mi to dodnes...“

Nezvyčajné promócie

Richard končil štúdium herectva na VŠMU v búrlivom školskom roku 1989/90. Spomienky naň si bude nosiť v pamäti do konca svojho života. Bolo to šialené obdobie, ale aj neopakovateľné. Písal vtedy diplomovku zo svojho absolventského predstavenia, ktoré režíroval Miloš Pietor. Inscenácia sa volala Otecko, úbohý otecko, mamička ťa zavrela do skrine. Hrali ju v Štúdiu Novej scény, vo vtedajšej starej Astorke. Richard spomína: „Celé to bolo veľmi rýchle. Za ten rok sme zažili veci, ktoré niekto nezažije za celý život. Pán Pietor bol jednou z najdôležitejších osobností na mojej hereckej ceste. Viedol ma a formoval. Často na neho myslím.“

Pre Richarda je dôležité, že aj napriek bolestivým stratám mal stále pri sebe pár vzácnych ľudí. Okrem režiséra Miloša Pietora aj scénografa a výtvarníka Aleša Votavu. Teší sa z priazne rodiny a priateľov, ktorí ho vnímajú takého, aký je, obdivujú ho, milujú a potrebujú. „Ich okruh sa vykryštalizoval a dodávajú mi potrebnú energiu. Snažím sa nerobiť si hlavu z nepodstatných vecí a hlavne, nezabúdam si ju čistiť.“ A najradšej vraj šoférovaním. Nesmierne rád jazdí na aute, ale prednosť dáva rakúskym cestám. Akáže sláva za hranicami? Tam má pokoj a pohodu. Pustí si dobrú hudbu, vníma zrýchlenú krajinu a relaxuje..



 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!