Dátum: Utorok 27.09.2016 Dnes oslavuje: Cyprián Zajtra: Václav

Práve číta: 24099

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Rodáčka z Afganistanu: Radšej byť mŕtva než živá

Zdroj: ŠARM/ Galina Lišháková 13. február 2012, 14:00
Foto: MICHAL ŠEBEŇA Alka Sadatová: „V niektorých častiach Afganistanu je, žiaľ, žena menej ako zviera.“

Režisérka Alka Sadatová (25) pochádza z Afganistanu, kde sa ženám žije najhoršie na svete...

Alka Sadatová pricestovala na Slovensko v rámci projektu Twin School, ktorý približuje deťom v slovenských školách život Afgancov. V Bratislave, Dolnom Kubíne aj v Košiciach prezentovala svoj dokumentárny film Polovičný život. Je o Maryi Basherovej, prvej Afganke v pozícii hlavnej vyšetrovateľky, ktorá rieši prípady domáceho násilia na dievčatách a ženách. Hoci s ním povyhrávala ceny na viacerých filmových festivaloch v zahraničí, v Afganistane z neho neboli nadšení.

Presvedčenia, že žena je menejcenná bytosť, sa tamojšia spoločnosť zbavuje len ťažko. I keď Alka je odvážna, veď svojimi filmami bojuje za rovnoprávnejšie postavenie žien v afganskej spoločnosti, je očividné, že aj ona sa cíti ohrozená. Keď sme sa rozprávali, sňala si síce z hlavy šatku, ale keď sme ju išli fotiť, povedala, že ju musí mať na hlave. Ak by sa jej portrét bez šatky objavil na internete, mohli by ju doma obviniť z porušenia morálky.

Ako sa vám podarilo vyštudovať pre ženu v Afganistane také nezvyčajné povolanie, ako je režisérka?

Nápad študovať film dostala moja staršia sestra Roya, ale moja rodina spočiatku vôbec nemala pochopenie, hlavne otec bol zásadproti. V Afganistane je to tak, že ak rodičia povedia nie, nepomôžete si. Sestra pre to celú noc nespala, len chodila po dome. Otec ju napokon pochopil a aj mne dovolil nasledovať ju.

Sú vaši rodičia natoľko otvorení, že by vám dovolili, aby ste si sama vybrali manžela?

U nás je tradícia, že ženícha vyberá otec. Nie je jednoduché urobiť rodičom napriek. Ak sa nejakí mladí ľudia zaľúbia, udržujú svoj vzťah v tajnosti. Aj v tomto smere však našich presvedčila Roya, ktorá si snúbenca vybrala sama. Samozrejme, že najprv boli nahnevaní, ale napokon to akceptovali a teraz sú s ním spokojní.

Vďaka čomu je vaša rodina taká pokroková?

Moja mama má veľmi otvorenú myseľ, pretože mala ťažký život. Rodičia ju vydali, keď chodila do ôsmej triedy, a bola veľmi smutná, že môj otec jej po svadbe školu zakázal. Stávala pri okne, pozorovala spolužiakov, ako idú do školy a plakala. Postupne otca presvedčila, aby aspoň nám povolil vzdelanie. No svoju úlohu zohralo aj to, že otec dlho márne túžil po synovi, takže nás so sestrou vychovával ako chlapcov. Hovoril nám dokonca, že sme lepšie ako chlapci, hoci v iných afganských rodinách dievčatám od narodenia vštepujú, že sú menej než muži.

Nedávno britský denník Guardian zverejnil výskum, z ktorého vyšlo, že Afganistan je pre ženy najhorším miestom na zemeguli. Súhlasíte?

Precestovala som viacero krajín a môžem potvrdiť, že v Ázii alebo v Amerike sa ženy majú lepšie. V niektorých častiach Afganistanu je, žiaľ, žena menej ako zviera. Niektoré si to uvedomujú, ale iné to berú ako nemennú realitu.

Nakrútili ste film o prvej žene v Afganistane v pozícii hlavnej vyšetrovateľky, ktorá sa venuje prípadom žien a dievčat, čo trpeli domáce násilie. Nemali obete strach rozprávať pred kamerou?

Bolo ťažké nájsť niekoho, kto by sa nebál, ale podarilo sa nám to. Veľmi sa ma dotkol príbeh utýraného desaťročného dievčatka. Malo oči podliate krvou, ruky posiate hnisajúcimi ranami po popáleninách, ktoré jej spôsobili manželovi príbuzní. Veľmi ju bili, jednu ruku jej aj zlomili. Správali sa k nej hrozne možno aj preto, že boli závislí od ópia, ktoré pestovali. Dievčatko objavila nejaká organizácia pre ľudské práva a snažila sa pomôcť. Priviedli ju z vidieka do mesta, kde som sa s ňou stretla, ale bola tam len asi dva či tri týždne, potom si ju vyzdvihol jej otec a obávam sa, že ju znovu odovzdal manželovi. V Afganistane je veľký problém, že chýba zákon, ktorý by jasne určoval, ako sa má muž, ktorý ubližuje žene, potrestať.

Dokument vyhral viacero ocenení na filmových festivaloch v zahraničí. Ako ho prijali v Afganistane?

Reakcie naň boli rozporuplné. Niektorí ľudia obdivovali šikovnosť vyšetrovateľky, niektorí sa pohoršovali nad tým, že používa rúž, aj nado mnou, že som o takejto žene nakrútila fi lm.

Prečo ste spracovali práve jej príbeh?

Pretože ľudia, ktorí prichádzajú do Afganistanu, nemajú o našich ženách reálnu predstavu. Často si na ne vytvoria názor len z povrchného dojmu, napríklad, keď vidia žobráčky. Uvažovala som o filme o silnej žene, ktorá je sama sebou, a zrazu som ju stretla. Bolo to pred viac ako desiatimi rokmi, vtedy ešte nebola vyšetrovateľkou, ale už bola jedinou ženou medzi mužmi v kancelárii.

Súčasne ste nakrúcali o ženách, ktoré sa pokúsili spáchať samovraždu. Čo ich k tomu viedlo?

Mnohé chceli len upozorniť na to, že nie sú šťastné, ľúbené, že im niekto ubližuje. Ale pri samopoškodzovaní, zväčša ohňom, neodhadli mieru a nakoniec zahynuli. Stretla som však aj ženy, ktoré sa skutočne chceli zabiť. Pamätám sa na jednu, bola veľmi krásna, ale manžel ju opustil a oženil sa s inou. Od nešťastia sa upálila, ale nezomrela ihneď, až o niekoľko dní v nemocnici. Keď mi v jedno ráno lekár povedal, že prežíva svoj posledný deň, rozhodla som sa ostať pri nej až do konca. Nikoho blízkeho totiž pri sebe nemala a napriek tomu, čo jej manžel urobil, bola smutná, že zomrie bez toho, aby ho ešte naposledy videla. A zomrieť chcelo aj sedemnásťročné dievča, ktoré otec vydal za sedemdesiatnika. Mal ďalšie štyri manželky a nútil ju veľmi tvrdo pracovať na poli. Ak sa mu niečím znepáčila, bil ju. Utiecť nemohla, lebo nevedela, ako by sa z dediny, v ktorej s manželom žila, dostala domov.

Dosiahnu niečo ženy samopoškodzovaním?

Nemyslím si. Ak sa im aj podarí uniknúť spod manželovej nadvlády, vracajú sa s dieťaťom k chudobným rodičom a už sa ani nemôžu znova vydať. Nie je im ľahko, ibaže riešia iný druh problémov. No najhoršie je, že väčšina z nich si ublíži tak veľmi, že zomrie. Osem mesiacov som za ženami, ktoré si ublížili, chodila do nemocnice a každý deň som videla niektorú zomierať.

Ako ste zvládali takéto stretnutia?

Mala som z toho také stavy, že už aj sama som chcela zomrieť.

Malo to význam?

Dokument videlo v Afganistane mnoho ľudí. Stretla som sa s mužmi, ktorí z neho boli veľmi smutní, dvaja pri ňom dokonca plakali a mnohí vraveli, že ani netušili, koľko žien u nás takto trpí. Po niekoľkých premietaniach som získala aj sponzora, ktorý mi dal peniaze, aby som sa tejto téme ďalej venovala.

Máte pocit, že odkedy svet hovorí o utrpení afganských žien a snaží sa im pomôcť, ich situácia sa zlepšuje?

Áno. Dnes študuje, pracuje a pôsobí v parlamente oveľa viac žien ako pred desiatimi rokmi. Ich situácia sa zlepšuje najmä v mestách.

Vás osobne neodrádza život v Afganistane?

Mám veľmi rada svoju rodinu a chcem jej ostať nablízku. Navyše, stále tam mám čo robiť. Aj keď je to pre mňa samu často ťažké, mám dobrý pocit, že prispievam k lepšiemu životu v Afganistane.


 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!