Dátum: Nedeľa 04.12.2016 Dnes oslavuje:

Barbora Zajtra: Oto

 

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Samira ušla z Afganistanu na Slovensko, smrť na ňu číhala na každom rohu

Zdroj: Šarm/Milan Grejták 18. januára 2014, 07:00
Foto: Milan Grejták „V Afganistane nikdy neviete, kedy a kde vás zastihne smrť,“ hovorí Samira Paighamová (21). Po maturite opustila rodičov a domov a vybrala sa do cudzieho sveta.

„V Afganistane nikdy neviete, kedy a kde vás zastihne smrť,“ hovorí Samira Paighamová (21). Po maturite opustila rodičov a domov a vybrala sa do cudzieho sveta.

Samira nie je klasická utečenkyňa z Afganistanu. Neutekala pešo cez hory alebo v tajných úkrytoch kamiónov ako iní rodáci. Rodina sa jej zložila na letenku do Viedne. Tam má strýka, takže jej prvé kroky v neznámom prostredí boli jednoduchšie. U rodiny však pobudla len krátko. Už v Kábule totiž vedela, kde chce požiadať o azyl a začať študovať. Na Slovensku. Prečo?

Streľba a výbuchy

Pre dievča je život v Afganistane veľmi ťažký. Vyjsť si iba tak na ulicu? Kdeže! V prvom rade tam nemohla ísť sama, ale iba v sprievode otca alebo brata. Na hlave pritom musela mať neodmysliteľnú šatku.

„Najťažšie som sa vyrovnávala s tým, že ak sme šli mimo domu, nikdy som netušila, či sa vôbec vrátim. Vždy niekde niečo vybuchovalo alebo bolo počuť streľbu. Keď na Silvestra vybuchovali na košických uliciach petardy a svetlice, akoby ma to vrátilo späť do Kábulu. Pripomenulo mi to explózie a streľbu, ktoré som tam zažívala takmer denne,“ začne rozprávať Samira.

Párkrát nálože vybuchli len pár stovák metrov od nej: „Preľakla som sa a nevedela, čo skôr robiť. Z domov sa na ulicu zosypali sklá z okien, ľudia začali kričať, plakať a utekať. Ja som bežala s nimi... V Afganistane naozaj nikdy neviete, kedy a kde vás zastihne smrť. Lenže tam tú neistotu majú všetci v sebe akoby zakorenenú. Aj ja som to doma brala ako bežnú súčasť života, no snívala som aj o tom, že by to tak nemuselo byť.“

Útoky na študentky

Obaja Samirini rodičia sú lekári. „Patríme skôr k strednej vrstve. Máme štvorizbový byt neďaleko centra Kábulu, mohla som študovať,“ hodnotí situáciu rodiny. Ani slušný životný štandard však neprevyšuje chýbajúci pocit bezpečnosti. „Do školy som chodila s obavami. Niektorým Afgancom vadí, ak ženy študujú. Boli prípady, keď sa k dievčatám idúcim do školy prihnal niekto na motorke a postriekal im tváre kyselinou,“ vraví smutne. Rovnako ju trasie aj pri rozprávaní o prípadoch, keď dievčatá omámili a uniesli nevedno kam. „Už len pomyslenie na to, že by sa to mohlo stať aj mne, bolo strašné.“

Pre väčšinu stredoškoláčok v Afganistane je maturita študijný vrchol. Pragmaticky zhodnotia možnosti ďalšieho, prakticky nulového uplatnenia a radšej sa podvolia tradíciám – žena má byť doma podriadená mužovi. Samira sa s gymnáziom neuspokojila. Príklad mala aj vo vzdelaných rodičoch. Lenže v tamojšom školskom systéme sa pre svoj sen stať sa lekárkou slobodne rozhodnúť nemohla.

„Podľa výsledkov zo strednej školy študentovi jednoducho určia, čo môže študovať ďalej. Mňa smerovali na technickú školu, ale v Afganistane by som ako inžinierka nemala vôbec uplatnenie. To by nemalo zmysel,“ vysvetľuje.

Pred dvoma rokmi, krátko po maturite, sa preto rozhodla odísť do  Európy. „O inej krajine ako o Slovensku som ani nerozmýšľala. Raz dávno som totiž čítala knihu o afganských inžinieroch, čo vyštudovali v bývalom Československu, a odvtedy som v sebe nosila predstavu, že tu je kvalitné školstvo. Aj rodičia súhlasili. Vedeli sme, že tu je život žien omnoho bezpečnejší a že tu sa skôr dostanem aj do školy, po akej túžim.“

Foto: Profimedia.sk

Ovláda šesť jazykov

Jej predstavy o lepšom živote na Slovensku sa čoskoro zmenili. „Ešte sa vylepšili. Ak by niekto zo Slovenska prišiel do Afganistanu, zvykal by si tam aj niekoľko rokov. Tu som síce po príchode prežívala stres z neznáma, no privykla som si za pár týždňov. Hlavne na pokoj, aký tu vládne,“ hovorí s optimizmom napriek tomu, že jej chýba rodina, na všetko je sama a pri štúdiu musí vynakladať omnoho väčšie úsilie ako jej rovesníci zo Slovenska.

„Ovládam šesť jazykov, no slovenčina je z nich najťažšia. Prvé dva mesiace mi pripomínala jedno nekonečne dlhé slovo, z ktorého som nedokázala nič vyselektovať,“ smeje sa Samira, keď spomína na prvý rok pobytu na Slovensku. Spoznávala tunajší systém, pripravovala sa na skúšky a hlavne sa učila jazyk.

Na košickej lekárskej fakulte je však v skupine, ktorá študuje v angličtine. „Som tu jediná žena z Afganistanu. Ostatní spolužiaci sú z Európy. Oni to majú jednoduchšie, minimálne v tom, že poznajú systém. Ja ešte stále veľa objavujem, v hlave si neustále prekladám angličtinu do rodného jazyka dari, na uliciach zasa hľadám slovenské slovíčka, k tomu pribudli lekárske výrazy v latinčine,“ s úsmevom pripomína lingvistický zmätok vo svojej hlave.

Zo Slovenska zatiaľ pozná len Košice a Humenné, kde strávila obdobie čakania na azyl a počas uplynulého leta tam pracovala ako tlmočníčka. „Ja vlastne nepoznám ani Afganistan. Tam som necestovala, lebo som sa bála o život, tu som na cestovanie nemala čas. Iba som sa učila. Každý deň osem i desať hodín. Pred sebou som mala jediný cieľ – spraviť prijímačky.“

Vyplatilo sa to, lebo testy sa jej napokon zdali ľahké. Z osemsto možných bodov získala sedemstodvadsať. V rovnakom tempe pokračovala aj počas prvého semestra na vysnívanej škole. Úspešne ho už má za sebou. I napriek ťažkým momentom, ktoré prežívala na hodinách anatómie. „Mŕtvoly mi opäť pripomenuli Afganistan a momenty po útokoch. Chcelo sa mi plakať, bála som sa ich dotýkať. Napokon som si povedala, že ak to neprekonám, nič sa nenaučím.“ Samira všetky doterajšie skúšky spravila na áčka.

Vo vojne

Samirine slová o ťažkej bezpečnostnej situácii v Afganistane sa pár dní po našom stretnutí naplno potvrdili, keď sa bytostne dotkli aj Slovenska. Pri ďalšom teroristickom útoku v Kábule zahynuli dvaja slovenskí vojaci, keď v blízkosti presúvajúceho sa vojenského konvoja samovražedný atentátnik odpálil civilné vozidlo naložené výbušninami. Okrem vojakov bolo zranených osem civilistov, z toho jedna žena.

K útoku sa prihlásilo radikálne náboženské hnutie Taliban. V krajine má aj dvanásť rokov po svojej porážke stále veľké slovo. Aj preto je Afganistan ostatných vyše tridsať rokov stále vojnová krajina.



 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!