Dátum: Sobota 24.09.2016 Dnes oslavuje: Ľuboš, Ľubor Zajtra: Vladislav

Práve číta: 25348

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Spoveď bulimičky: Zachránili ma v hodine dvanástej!

Zdroj: EMMA/ Katarína Brunovská 14. február 2012, 12:00
Foto: Profimedia.sk Ilustračná fotografia

Tie tony jedla, čo som do seba hádzala, stáli neskutočné peniaze, spomína na svoje boľavé obdobie čašníčka Adriana z Bratislavy, ktorá vychudla na hrozných 44 kíl.

Viem o nej, že je už stabilizovaná bulimička. Keď ku mne kráča cez poloprázdnu kaviareň, nechce sa mi veriť, že bola nedávno kosť a koža, a preto skončila na psychiatrii. Mätie ma jej pekná, súmerná postava. Okrem toho má vyslovene krásnu, zdravú pleť – nepotrebuje žiaden mejkap. Od začiatku ma šokuje otvorenosťou, vraj mi povie úplne všetko, lebo chce pomôcť iným ženám s rovnakým problémom. „Sama som odišla do nemocnice na druhý deň po tom, ako som si v noci prečítala na internete článok o jednej bulimičke. Až vtedy som si uvedomila, že je so mnou naozaj zle. Bolo to pred štyrmi rokmi, vážila som už iba štyridsaťštyri kíl. Nemohlo to byť inak – v tom období som totiž vracala až štyrikrát denne, takže mi v žalúdku neostalo nikdy nič. Psychiatrička, ktorá ma prijímala, mi na rovinu povedala, že som prišla v hodine dvanástej.“

Na konci jej spovede sa dozviete, že dvadsaťštyriročná Adriana musela ostať v nemocnici tri a pol mesiaca a hneď po tom nastúpiť na ambulantnú liečbu. Aj to, že na ňu chodí pre istotu dodnes. Tak teda prečo sa jej život zvrtol práve týmto smerom?

Všetci boli na mňa zlí

Mala som asi štrnásť rokov, keď som si pod svojou fotkou na triednej nástenke našla načmáranú poznámku: Si tučná a šušleš! Samozrejme, viem, že takéto veci sú medzi pubertiakmi bežné a väčšina detí ich nakoniec prežije, no mne sa v ten deň prvýkrát zrútil svet. Odvtedy som začala o svojom tele premýšľať dvadsaťštyri hodín denne, napriek tomu, že „tučná“ som určite nebola. Skôr bucľatá, vo vývine. Hoci som v tom čase ešte nevracala, myslím si, že ten odkaz bol prvý vážny spúšťač mojej bulímie.

Druhý, už oveľa intenzívnejší, prišiel o tri roky neskôr, keď sa moji rodičia začali hádať a nakoniec sa aj rozviedli. Nespoznávala som ich! Urobili si zo mňa hromozvod, mierotvorcu, ktorý mal udržať rodinu pokope. Bolo mi z toho zle! No stačilo jedenkrát odísť na záchod a hneď som zistila, že s jedlom dokážem zo seba vyvrátiť aj všetok stres. Neuveriteľne mi odľahlo! A keď som vďaka tejto novoobjavenej metóde, ako to s našimi prežiť, začala konečne aj chudnúť, nevedela som s tým prestať. Tri strašné, vyčerpávajúce roky.

Vracala som perfektne

Vypracovala som si dokonalý systém. Pred rodičmi, neskôr aj pred frajerom, som sa vždy dosýta najedla, prípadne som klamala, že som sa navečerala v meste. Bola som rozlietaná, veď po strednej škole som si robila štátnicu z francúzštiny a aj vodičák, navyše som do noci pracovala v bare. Nemali šancu ma kontrolovať! Naopak, chválili ma, koľko toho zjem a aká som napriek tomu štíhla. Smiešne a smutné zároveň! A ja som sa len vždy vytratila na toaletu.

Vedela som vracať tak, že som si nemusela pomáhať prstami, pre to mám dnes zdravé hánky – väčšina bulimičiek ich má zodraté od žalúdočných kyselín. Dávenie som si vyvolávala psychicky, len som sa naklonila a bolo. Postupne som prišla na to, aké potraviny idú zo mňa ľahšie. Preto som úplne prestala jesť zemiaky, zeleninu, jednoducho všetko, čo bolo tvrdé a dráždilo mi hltan. Ideálna bola ryža, polievky, mäkké mäso. A kilá tak šli dolu bez bolesti.

Sex som len pretrpela

Nechápete, ako toto moje časté vracanie nik neprekukol? Ani ľudia, ktorí žili so mnou v jednej domácnosti? Odpoveď je jednoduchá – ak idete na záchod po bulimičke, necítite žiaden zápach. Je to iné, ako keď vraciate, lebo máte pokazený žalúdok. Naopak, nestrávené jedlo, ktoré je vo vás len pár minút, nijako nepáchne. No frajerovi som začala byť predsa len podozrivá. Nielen tým, že ma sem-tam pristihol v nevhodnej chvíli, bola som aj stále unavená, bledá, nič ma nebavilo.

Pár týždňov som ho ešte dokázala vodiť za nos výhovorkami typu: Len som toho veľa zjedla, láska. Alebo: Mám úplne stiahnutý žalúdok, veď vieš, je toho na mňa v poslednom čase veľa. No keď som zrazu odmietala aj sex, začínalo mu to byť jasné. Keďže som neznášala svoje telo a to, že sa ho dotýkal, mi bolo odpornejšie ako hocičo iné. Aby som to s ním nemusela riešiť, radšej som si našla iného. A ten bol z môjho vychudnutého tela úplne hotový! Stále ma zasypával komplimentmi, takže som zvládala aj rolu milenky. Navyše, nebýval často doma a ja som sa s jedlom nemusela pred nikým schovávať ani vracať potichu.

Bulímia ma stála veľa!

Čím viac sa moje ruky podobali na ruky dvanásťročného dievčatka a čím viac mi vytŕčali rebrá a bedrové kosti, tým radšej a častejšie som vracala. Okrem toho som chodila päťkrát do týždňa cvičiť. Párkrát som vo fitnescentre aj odpadla. Buď som si naložila viac, ako je únosné, alebo som bola práve „v hladovke“. Striedala som totiž dni absolútneho pôstu so žraním, doslova. Buď som teda do seba nedala tri-štyri dni vôbec nič okrem ľadového čaju, ktorý som milovala, a zásobil ma aspoň nejakým cukrom, alebo som sa napchávala jedlom od výmyslu sveta.

Vyzeralo to presne takto: Celý deň som vydržala na nohách len o vode alebo o čaji, stále som však myslela na jedlo, no z roboty som zamierila rovno do potravín. Nakúpila som za plný košík a cestou domov som si ešte objednávala pizzu, kebab, palacinky, tony jedla za strašné peniaze! A doma som ho sprášila v priebehu niekoľkých minút. No eufória z jedla trvala len pár sekúnd a po nej prišli hrozné výčitky. V hlave mi hučalo: Si neschopná! Pozri sa na seba, ako vyzeráš! To plné brucho je nechutné! Vyriešila som to za chvíľu. A opäť som zaspávala s prázdnym žalúdkom. Ten pocit som zbožňovala!

Zachránili ma aj vlasy

Nikdy som nemala žiadne kamarátky a moja rodina mala veľa vlastných problémov. Myslela som si, že jediný, komu na mne naozaj záleží, bol môj priateľ – bol to ten, od ktorého som ušla, no po pár mesiacoch som sa k nemu predsa len vrátila. Ani on ma však nedokázal presvedčiť, aby som svoj veľký problém začala konečne riešiť. Až som natrafila na ten spomínaný článok a k tomu som už nejaký čas plakávala pre vlasy. Vypadávali mi celé chumáče!

Moje telo bilo na poplach už oveľa dlhšie, bola som predsa vychudnutá na kosť, no v mojej hlave stále nie tak, aby som ho konečne prijala za svoje. Miesto toho som sa trápila pre vlasy! Od maturity si ich nechávam narásť, túžim ich mať až po pás. A keď mi zrazu ostávali v rukách, prípadne vo vani, na vankúši, chcelo sa mi zomrieť! Všetko to na mňa doľahlo. Už som viac nechcela vracať, chcela som byť normálna ako ostatní ľudia. A tak som nastúpila na psychiatriu. Vtedy som si ešte nevedela predstaviť, že si raz v reštaurácii objednám obrovský steak a dovolím mu, aby vo mne ostal. Alebo budem jesť niekoľkokrát za deň a ani raz nepôjdem dáviť. Neuveriteľné, no dnes fungujem presne takto!

Utorky sme sa vážili. Fuj!

Na oddelení porúch s prijímaním potravy som bola spolu s anorektičkami. Ich tam vykrmovali ešte viac ako nás bulimičky! To znamená, že sme mali všetky raňajky, desiatu, obed, olovrant, večeru a druhú večeru a ony, chuderky, dostali ku každému povinnému menu ešte nejaký bonus navyše. Tanier musel ostať vždy prázdny! Nikoho nezaujímalo, že neznášam pečienky a šunku, ak som chcela telefonovať, prijímať návštevy, prípadne ísť na vychádzku, nemala som inú možnosť, len všetko pekne zjesť. A to som sa za tri a pol mesiaca vyvracala iba raz, práve počas vychádzky.

Na vizite som sa však priznala, za čo som dostala miernejší trest. Pochopila som, aké dôležité bolo začať s liečbou, až keď som o nej bola naozaj presvedčená. Naopak, dievčatá, ktoré tam priviezli nasilu, stále vymýšľali. No priberali aj tak! A ešte jedno sme mali všetky spoločné: nenávideli sme utorky. Vždy ráno, nalačno, sme sa vážili. Pohľad na váhu bol krutý, aj pre mňa, hoci som bola jedna z mála, ktorá chcela byť znovu v poriadku. Dokopy som pribrala slušných dvanásť kíl.

Odvtedy sa nevážim!

Poradila mi to psychiatrička, ktorej sa chodím ukázať raz do mesiaca. Aj vďaka nej sa dá povedať, že som sa so svojím telom konečne stotožnila. Prvýkrát v živote sa napríklad dokážem pozerať na svoje brucho a ako-tak už znesiem aj to, keď sa ho dotýka môj priateľ. Čo je najdôležitejšie, vôbec nevraciam! Vlastne len pomyslenie na to, čo som vtedy stvárala, je mi odporné! Naopak, snažím sa jesť zdravo a pravidelne, ako ma vycvičili v nemocnici. Veľkú zásluhu na mojom stabilizovanom stave však majú aj moji rodičia, ktorí ma veľmi podporujú vo všetkom, čo robím, a aj antidepresíva. Beriem ich, odkedy som sa vrátila z nemocnice. Bulímia a depresia sú totiž veľmi dobré kamarátky. To ste možno nevedeli...


 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!