Dátum: Piatok 30.09.2016 Dnes oslavuje: Jarolím Zajtra: Arnold

Práve číta: 29557

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Tento chlapček má v troch rokoch už tri mená: Ako je to možné?

Zdroj: Šarm/Rasťo Michalko 10. máj 2013, 09:00
Foto: Michal Šebeňa Už v troch rokoch má tri mená – Daniel Tancer je pre náhradných rodičov, Michal Šťastný pre súd a Samuel Haring pre biologickú matku.

Keď sa definitívne uzavrie súdna bitka Miškových biologických a náhradných rodičov, najviac bude plakať malý trojročný chlapček.

Človek by si myslel, že čím viac ľudí dieťatko ľúbi, tým je to preň lepšie. Ale pre chlapčeka s tromi menami je to presne opačne. Súd nedávno už definitívne rozhodol, že chlapčeka musia dať náhradní rodičia jeho biologickým, aj keď ich nepozná a na náhradných rodičov je odmalička zvyknutý. „Ako potvrdili konajúce súdy, biolologickí rodičia majú právo na výkon rodičovských práv k maloletému synovi. Biologickí rodičia môžu od náhradnej rodiny žiadať odovzdanie svojho syna,“ vysvetlila štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Monika Jankovská.

Ak sa biologickí rodičia s náhradnými nedohodnú na postupe, môže byť z toho doslova neľudské predanie z rúk do rúk. A to je pre chlapčeka ten najhorší variant. Dokonca tak môžu biologickí rodičia urobiť aj so sprievodom polície. Je to šokujúce, ale aj to je dnes vďaka rýchlosti slovenských súdov možné. Ako sa to vlastne celé začalo?

Nádej na rodinu

Júlia (42) a Daniel (39) Tancerovci sú manželmi už pätnásť rokov. Desať rokov sa neúspešne snažili o vlastné dieťatko. Vyskúšali všetky metódy pomoci, ale po potrate dvojičiek v štvrtom mesiaci sa nádeje na vlastného potomka vzdali. „Keďže sme stále túžili po dieťatku, v roku 2007 sme podali žiadosť o adopciu. Po dvoch rokoch čakania nám zavolali, že v Partizánskom sa pri utajenom pôrode narodil zdravý chlapček, či máme záujem,“ začne opisovať emotívny príbeh Júlia Tancerová.

Chlapček sa narodil mladej mamičke, ktorá sa ešte pred pôrodom rozhodla, že sa takýmto spôsobom chlapca vzdá. Z nemocnice si trinásťdňového chlapca zobrali priamo domov. Keďže nemali kúpené nič pre dojča, hneď v ten deň nechali v obchode tisícštyristo eur na kočík, oblečenie a iné nevyhnutné veci.

„Tu už nastal prvý problém, o ktorom sme sa však dozvedeli až spätne. V nemocnici nám jednoducho zabudli oznámiť, že existuje nejaká šesťtýždňová lehota, keď si môže biologická matka utajený pôrod rozmyslieť a svoje dieťa žiadať späť. Aj to, že tak urobila, sme sa dozvedeli, až keď mal malý Danielko tri mesiace,“ plače utrápená žena.

Nemožno sa jej čudovať, že sa dieťaťa hneď nevzdala. Dieťa predsa nie je peňaženka, ktorú vrátite, ak poznáte majiteľa. „Už bolo medzi nami vytvorené puto. Jednoducho, materinské city sú v srdci a tie som ja mala k malému Danielkovi od začiatku.“

Hoci zo zákona sa má o maloletých deťoch rozhodnúť v čo najkratšom čase, do polroka, prvé pojednávanie manželom Tancerovcom k návrhu na predosvojenie vytýčili, až keď mal chlapček desať mesiacov. A puto sa zväčšovalo... Neskôr sa už manželia svojho chlapca nechceli vzdať a skúšali všetky právne dostupné spôsoby.

Návrh na predosvojenie, potom návrh na zverenie do náhradnej osobnej starostlivosti z dôvodu citovej väzby, napokon nové predbežné opatrovníctvo, aby chlapček neutrpel šok zo zmeny prostredia. Všetky im súdy zamietli, ale proces o právo na malého modrookého chlapca sa ťahal až tri a pol roka. A za taký čas je citová väzba medzi matkou a dieťaťom už definitívne vybudovaná.

Mami, ale neopusť ma

„Sme jeho najbližšími osobami a vníma nás ako jediných rodičov. Nesmierne nás miluje a sme s manželom zúfalí z predstavy, čo pravdepodobne príde. Len ja ako jeho mama viem, čo prežíva a ako je nesmierne citovo naviazaný na mňa, ako reaguje na situácie okolo seba. Doteraz sme sa snažili ho od všetkého toho ochrániť. Telefonujeme v druhej izbe, ale už niečo tuší. Stačí, že idem do kuchyne, a kričí na mňa – Mami, ale neopusť ma, neodíď. Biologických rodičov nikdy nevidel a nebol s nimi v kontakte,“ tlačia sa žene znovu od očí slzy.

Tancerovci tvrdia, že okrem právnych krokov žiadny iný záujem zo strany biologickej matky nebol. Chlapčeka nikdy nevidela a nikdy mu nič neposlala. Údajne ho len jedenkrát videl v kočíku jeho biologický otec, ktorý prišiel neohlásene pred dom Tancerovcov. „My ako náhradní rodičia sme požiadali nášho právneho zástupcu, aby ako prvý kontaktoval advokáta protistrany koncom februára 2010, keďže sme mali záujem situáciu riešiť. Naopak, od advokáta protistrany ani od biologických rodičov sme sa nedočkali nijakej odpovede. Neskôr to odôvodnil tým, že nevidel dôvod, aby sa dvaja advokáti bavili o tretích osobách. Aké zarážajúce, veď sme si predsa najali advokátov, aby konali v našom najlepšom záujme,“ vysvetľuje Júlia Tancerová.

Tancerovci však ťahajú za tej najkratší možný koniec. Zákon hovorí jasne. „Dieťa má predovšetkým právo vyrastať v biologickej rodine a má právo byť vychovávané vlastnými rodičmi. Tieto práva rodičov sú priamo zakotvené v dohovore o právach dieťaťa, ako aj v zákone o rodine. Z nich vyplýva, že každé dieťa má právo poznať vlastných rodičov a byť v ich opatere," vysvetlila štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti Monika Jankovská.

Preto súd rozhodol, že na chlapčeka majú právo biologickí rodičia. A to aj napriek tomu, že v tomto prípade sa môže výklad zákona zdať až veľmi krutý a triapolročnému chlapčekovi, ktorého nasilu oddelia od mamy, psychicky ublížiť. Pod petíciu za to, aby chlapec zostal u náhradných rodičov, sa už podpísalo vyše päťtisíc ľudí.

pribeh

Foto: Michal Šebeňa

Bude trpieť?

„Vôbec nám teraz nejde o nás, ale o práva dieťaťa na spokojný, šťastný život bez stresu. Právom dieťaťa nie je len to, že má vyrastať v biologickej rodine, ale má aj iné práva, ktoré v súdnom konaní nikto nezohľadňuje,“ už po niekoľký raz sa počas rozhovoru rozplače bezradná žena, ktorá však dodá, že keby vedela vrátiť čas späť, do adopcie by šla znova. „Ten čas strávený s Danielkom za to stál,“ takmer cez slzy nedokáže hovoriť.

Na súde sa pri návrhu na zverenie do náhradnej osobitnej starostlivosti z dôvodu silnej citovej väzby snažili Tancerovci argumentovať aj posudkom od psychológa, že ak chlapčeka zoberú z dôverne známeho prostredia a dajú ho do úplne cudzieho prostredia pre neho, bude trpieť posttraumatickým stresovým syndrómom, pocitmi desivého strachu, poruchami správania. „No ani to na súde neakceptovali,“ trasie sa hlas adoptívnej matke.

„Prečo nikto neberie ohľad na to nevinné dieťa? Súd ho berie asi len ako nejakú vec – dnes si tu a zajtra tam, ako kus nábytku! Vždy sme konali a konáme len v jeho najlepšom záujme, aby mu nebolo ublížené. Nespravodlivosť, s akou sme sa stretli v súvislosti s naším prípadom, nám spôsobila, že náš život sa zmenil na jednu nočnú moru. Nechceli sme od života nič iné, len byť rodičmi, a teraz prežívame takéto peklo,“ krúti hlavou.

Zastala sa jej aj Anna Ghannamová prezidentka Občianskeho združenia Šanca, ktoré má pod palcom aj hniezda záchrany. „Podľa mňa prvá chyba je už tá, že zákon o utajenom pôrode nie je dobre vysvetlený. Nie všetci pracovníci pôrodníc potom konajú zákonne. Ako je možné, že sa dieťa z utajeného pôrodu dostalo do adoptívnej rodiny ešte pred skončením šesťtýždňovej lehoty, keď si to môže biologická matka ešte rozmyslieť? Automaticky na toto obdobie malo ísť dieťatko buď do dojčenského ústavu, alebo do profesionálnej rodiny, ktorá by si za ten čas k nemu nevytvárala väzbu. Až po tomto čase, ak by sa matka neozvala, mali dať dieťatko do adoptívnej rodiny,“ tvrdí.

Navyše, podľa nej nie je správne, aby sa súdne konanie preťahovalo taký dlhý čas a teraz trojročný chlapček z jedného dňa na druhý prešiel z jednej rodiny do druhej. „Ako mohol sudca rozhodnúť o takom drastickom prerušení citovej väzby? Však mohol určiť nejaké časové obdobie, kedy by obe rodiny fungovali v spoločnom režime a dieťa si postupne zvykalo na biologických rodičov...“ dodá Ghanamová.

Každý má svoj podiel na tom, že sa Danielov osud tak zamotal. Matka, ktorá svoje dieťa najskôr odvrhla, no teraz ho chce späť, hoci za tri roky ho ani raz nenavštívila. Náhradní rodičia, ktorí sa tak zúfalo nechceli vzdať dieťaťa, že súdu posielali nové a nové návrhy dúfajúc, že rozhodne v ich prospech. A napokon nečinné súdy. Ak sa však biologickí a adoptívni rodičia nebudú schopní rozumne dohodnúť, tento príbeh bude mať najsmutnejší koniec pre trojročného chlapčeka. Pre pokoj jeho detskej duše dúfajme, že nedopustia, aby zmenil detskú izbu zo dňa na deň.


 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!