Dátum: Sobota 10.12.2016 Dnes oslavuje:

Radúz Zajtra: Hilda

 

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Trenčianka Anna vybudovala v Afrike knižnicu s tonou kníh

Zdroj: ŠARM/ Rasťo Michalko 12. augusta 2013, 09:00
Foto: Archív A.Ď. Slovenka bola v Afrike aj pri pôrode bez akejkoľvek anestézie.

„Deti v Burundi chceli od nás okrem peňazí a jedla hlavne knihy. Vedia, že to je cesta z chudoby,“ tvrdí Trenčianka Anna Ďurigová, ktorá v chudobnej africkej krajine vybudovala knižnicu takmer s tonou kníh!

Slovenka študujúca medicínu túžila navštíviť Afriku už ako malé dievča. Rodičom vravela, že sa vydá za černocha, bude mať malých mulatov a bude žiť ďaleko od domova. A túžbu ísť do Afriky si splnila minulý rok. „Do Burundi som sa dostala na tri mesiace ako dobrovoľníčka za Univerzitu sv. Alžbety. Keďže študujem medicínu, pomáhala som na jednej z tamojších zdravotníckych misií v mestečku Buraniro. Pri výbere dobrovoľníkov ma uprednostnili vďaka znalosti francúzštiny,“ vysvetľuje a prekvapená je hlavne z toho, ako tunajší ľudia reagujú na Európanov.

„Chcú vám potriasť rukou. Všade za vami pobehujú deti, nechtiac sa vždy stanete stredobodom pozornosti a predmetom neskrývaného údivu. Bielu pokožku vidia radi. Aj preto, že pre nich znamená šancu finančného zisku. Neskôr, keď sa snažíte osvojiť si ich kultúru a prestanú vás vnímať ako cudzincov, stanete sa váženým a cteným hosťom.“ Anna si krajinu rýchlo zamilovala. „Je to totálne iný svet. Šokoval ma však kontrast medzi tým, čo som o krajine počula a čo som reálne zažila. Na internete som sa dočítala, že Burundi je nebezpečná krajina, kde sa ešte stále bežne pohybujú skupiny rebelov – pozostatok etnických bojov ukončených len pred niekoľkými rokmi. Išla som tam teda plná strachu o svoj život. Odniesla som si však odtiaľ pokoj, väčšiu radosť a vďačnosť za život. Bude to znieť ako klišé, ale naozaj sa mi zdalo, že napriek obrovskej chudobe sú tam ľudia spokojnejší a životaschopnejší než u nás,“ hovorí s údivom.

Veľa chorôb a málo vzdelania

Nemocnica, kde pracovala, bola holou stavbou, hoci prevyšovala miestne pomery, keďže bola z pálených tehál. Zariadenie tvorili hlavne postele. „Mali tam síce sono a EKG, ale prúd išiel málokedy, takže väčšinou si lekári museli vystačiť s vlastnými vedomosťami. Liekov síce bolo dosť, lenže občas sme doslova strieľali, tam človek nemá šancu určiť diagnózu na sto percent. A, samozrejme, hygiena je na omnoho nižšej úrovni.“ Vzrušujúci bol podľa nej každý jeden deň. „Najviac mi utkveli v pamäti smutné príhody, ale väčšinu času sme sa s kolegami a pacientmi len smiali. Zvlášť naše pacientky si k nám chodili často len oddýchnuť a pri vykresľovaní svojich zdravotných problémov a bolestí nám zacvičili celkom slušnú gymnastickú zostavu. Vtipné bolo aj snažiť sa pacientom vysvetliť, že je dôležité, aby ležali a pili vodu. Oni skrátka nedokázali vydržať odpočívať. Z príbuzného alebo zo spolupacienta si urobili stojan na infúzie a už sa išlo malária- nemalária. Zaujímavé je zisťovanie veku. Zvlášť starší svoj vek vôbec nepoznali a odhadovali ho, ako sa im v daný moment zdalo vhodné.“

Veľký problém videla aj vo vzdelaní. Školská dochádzka je síce povinná, ale ak musia deti namiesto školy chodiť pomáhať na pole, nikto to nerieši. V jednej triede je od sto do dvesto detí, na ktoré pripadajú maximálne tri učebnice. Po desiatich rokoch štúdia vo francúzštine nie je vraj študent schopný dať pri vyšetrení v nemocnici dokopy čo i len jednu vetu. Ťažké vraj pre ne boli aj naše hry. Staršie deti si nevedeli poradiť s pexesom, puzzle, maľovankami. „Prvá vec, čo od nás bielych decká chceli, boli knižky. Vedia, že to je cesta preč z chudoby. Je však obdivuhodné, ako si napriek tomuto všetkému vzdelanie vážia a bažia po ňom,“ vysvetlila, pričom dodala, že aj ju často popri peniazoch, bonbónoch a tričkách prosili práve o knihy.

Unikátna knižnica

Anne preto skrsla v hlavne obdivuhodná myšlienka. S dvomi dievčatami, ktoré v Burundi stretla, začali uvažovať, že zriadia miestnu knižnicu a úspešne sa im ju podarilo otvoriť teraz 23. júna. „Stálo nás to veľa námahy, pretože je to financované z príspevkov našich príbuzných, známych alebo náhodných ľudí, ktorých oslovili naše prednášky. Od začiatku sme chceli Burunďanom pomôcť, no videli sme, že rozdávanie vecí zadarmo ich skôr kazí, než aby im pomáhalo. Chceli sme zanechať niečo trvalejšie,“ vysvetľuje. O knižnicu sa teraz začal starať tamojší učiteľ.

Knihy sú prevažne vo francúzštine a v angličtine. „Podporili nás frankofónne gymnáziá, jazykové školy, náhodní ľudia i české knižnice. Celý projekt sme nazvali Knihomoľ, môj brat s priateľom vytvorili internetovú stránku o projekte. Nedávno sa knižnica rozrástla o škôlku, ktorá bude v jej priestoroch fungovať každé dopoludnie. Uvidíme, kam to ešte porastie,“ dúfa v úspech Anna.

Verí v návrat

Hoci dnes je ambiciózna mladá žena už doma, verí, že sa do Burundi ešte vráti. V hlave má totiž kopu plánov. Verí, že by sa im mohol podariť vytvoriť výukový program v oblasti poľnohospodárstva. Krajina je síce na rovníku, no je tam množstvo zelene. „Úrodu majú trikrát do roka, ale nevedia ju konzervovať. Napriek tomu, že je tam hojnosť, strieda sa s obdobím hladu a nemuselo by to tak byť. Nepoužívajú pluh, zem obrábajú motykami, pritom majú kravy,“ uvažuje.

Anna rozmýšľa aj nad obchodom s ich vecami. Miestne ženy vyrábajú nádherné košíky a doplnky, ktoré by chcela predávať u nás doma. „Plánov mám ešte veľa. Verím, že sa mi podarí uskutočniť aspoň časť z nich a pomôžem miestnym ľuďom,“ hovorí optimisticky na záver.



 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!