Dátum: Sobota 01.10.2016 Dnes oslavuje: Arnold Zajtra: Levoslav

Práve číta: 22814

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Klamete? Nenarastie vám dlhý nos, ale dlhý rad nepriateľov

Zdroj: EMMA/ Naďa Uličná 07. november 2013, 10:00
Foto: profimedia.sk Viete odhaliť klamárku?

Keď nehovoríte pravdu, dlhý nos vám z toho nenarastie, no dlhý rad nepriateľov a problémov áno. Čo sa odohráva v hlave chorobným klamárkam?

Klameme všetci a často. A kto tvrdí, že nie, je ten najväčší Pinocchio. Klamstvá sú však rôzne „výživné“. Niektoré nevinné, ktoré nikomu neuškodia – keď sa napríklad tvárite, že tie vlasy po pás sú vaše a o predlžovaní hrivy ste v živote nepočuli a to ploché bruško máte od prírody, nie zo sťahovacích nohaviček z Tesca. Existujú aj vyslovene prospešné lži a je v záujme všetkých zúčastnených slastne sa zalizovať pri nedeľnom obede u svokry, aj keď by ste jej kulinárske výtvory najradšej hodili chudákovi psovi. Najčastejšie klameme na internete, kde zo seba pár ťukmi do klávesnice vyčarujeme úplne inú osobu.

Robia to všetci. A potom sú o čosi horšie klamstvá. Keď klamete, lebo podvádzate, alebo robíte zlé veci, o ktorých si pri plnom vedomí uvedomujete, že sú pekné prasacinky, ale aj tak tutlete a zatĺkate ako barón Prášil... Ak sa to stane z času na čas, viete to a cítite aspoň malé výčitky svedomia, nie je to síce na pochvalu, ale ani na psychológa či psychiatra.

Medzi nami žijú však aj mnohé patologické, chorobné klamárky, pre ktoré sa stalo klamanie pravidelným rituálom. a rozdiel medzi realitou a vlastnými bájkami už nedokážu rozoznať. A ak predsa, nevedia s tým nič robiť. Myslíte, že sú to na pohľad pomätené ženské, ktorým patologické klamárstvo kričí z očí? Omyl. Možno je to práve vaša nenápadná a decentná kolegyňa, ktorej báchorky žeriete aj s navijakom. Celé roky. A pritom je celý jej život len jedna veľká a poriadne nafúknutá farebná lož.

Živím si imaginárneho frajera

Martina pracuje v PR agentúre, vždy je nahodená do značkových handier, usmiata, podľa okolia dokonale šťastná. Keby bolo keby a keby to, čo prezentuje, bola realita. „Našťastie, v robote mám kolegyne, ktoré sú zároveň mojimi kamoškami. A smola je, že u nás v kancelárii sa rozoberá všetko, od frajerových intímnych rozmerov až po podrobný víkendový program od a po zet. Kolegyne sú šťastne zadané, zamilované a ja si pri nich pripadám ako nudná hlupaňa. Tak som si začala trochu vymýšľať. Aby som zapadla do partie a nevyzerala čudne.“

Pripomína vám to časy v základnej škole, keď ste si vymysleli imaginárneho frajera, len aby ste neboli outsiderka? Ibaže Martina má tridsaťosem a školské lavice drala už poriadne dávno. „Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo, ako decko som neklamala nijako extrémne. Mala som v živote aj dlhé vzťahy, no po tridsiatke sa mi akosi nedarí a už ma prestalo baviť niekoho si hľadať. Keď prídem z roboty domov, som rada, že si môžem vyložiť nohy a dať pohár vína. A víkendy trávim tiež sama.“ Keď má Martina chuť na sex, prichádza na rad jej bohatá zbierka erotických hračiek.

Tvrdí, že nie je nešťastná, že tento život jej vyhovuje, no keby to vraj o nej vedeli baby, mali by ju za riadnu čudáčku. A tak si milá Maťa vymyslela frajera Andreja. Vybájila mu celý charakter, prácu, rodinu, výzor dostal od nejakého nič netušiaceho Kanaďana, ktorému ukradla fotky cez sociálnu sieť. „Najprv som to brala len ako zábavku, keď bolo pred sviatkom zamilovaných a baby točili o tom, akú úžasnú romantiku zažívajú. Nechcela som im povedať, že ja budem na Valentína sama doma s knižkou. A tak vznikol Andrej. Myslela som, že sa s ním hneď ‚rozídem‘, no už som sa do toho zaplietla tak, že to spolu ťaháme dva roky.“

A nielen pred kolegyňami, ale aj pred rodinou a známymi, ktorí by si klopkali na čelo, keby vedeli, že nemá žiadneho frajera. Keby sa tento čudný scenár udial v nejakej americkej komédii, Martina by si splašila na reprezentatívne účely po a) dohodnutého gigola, do ktorého sa bezhlavo zamiluje a on do nej, po b) kamaráta gaya, z ktorého sa vykľuje heterák a love story je tiež na obzore, po c) kolegu. Podriadeného, s ktorým sa najprv neznášajú a potom sa z neho stane jej životný partner. Martina však žije v hlavnom meste a nie v hollywoodskej komédii, a tak sa podobný šťastný scenár nekoná.

„Najhoršie je, že keď raz začnete klamať, nabaľuje sa to. Naposledy som si s hrôzou uvedomila, že už babám v robote nehovorím nič, čo by bola pravda, ale všetko si vymýšľam. Utešujem sa len tým, že na tom nie som tak zle, lebo si uvedomujem, že je to celé jedna veľká lož...“

Z boháčky najväčšia chuderka

Odborníci tvrdia, že najčastejšie klameme, aby sme sa spravili krajšie, lepšie, zaujímavejšie. Keď považujeme svoj život za príliš nudný a vymyslené historky sa nám len tak sypú z úst. Lucia si nikdy nepotrebovala vymýšľať frajerov ani sa robiť krajšou. Klamať začala z iných dôvodov. Lebo jej rodičia boli poriadne zazobaní podnikatelia, ktorí mali kopu peňazí. „V škole som sa medzi spolužiakmi cítila ako čierna ovca. Ohováračky, aká som snobka z prachatej rodiny, som mala denne na tanieri. Aj na strednej a na výške.“

A tak sa Lucia rozhodla robiť zo seba chuderku. Začalo sa to pomerne nevinne. Keď si našla robotu a videla, že kolegovia žijú z výplaty do výplaty, začala sa tváriť, že je na tom takisto. „Postupne som pridávala historky, že som na tom ešte horšie. Tvrdila som im, že bývam v prenajatej garsónke a pritom som sa rozvaľovala vo veľkom baráku.“ Lucii ľutovanie okolia zachutilo, a tak začala klamať vo veľkom. „Nariekala som nad vymyslenými dlhmi. Neskôr som si vymyslela, že ma vykradli. Čím viac ma ľutovali, tým viac som fabulovala. Vymyslela som si pokus o znásilnenie, ublíženie na zdraví, prepadnutie na ulici, sadistického priateľa a zašla som tak ďaleko, že som kolegyniam tvrdila, že ma otec v detstve zneužíval. Bolo mi zo samej seba zle, najmä, keď môj otec, dobráčisko, prišiel za mnou do roboty a všetci na neho pozerali ako na totálneho vyvrheľa. Vtedy som sa za seba hanbila, no už to nešlo zastaviť.“

Jej klamstvá dostali stopku, keď jedna známa náhodou odhalila, že Lucia nežije až v takej chudobe, ako sa tvári, v živote ju nikto netýral a tá vuittonka, o ktorej tvrdila, že je fejková, je z najnovšej kolekcie. „Keď sa to prevalilo, bola to poriadna hanba. V živote mi nikto tak vulgárne nenadával ako ľudia, ktorí sa mi snažili pomáhať, počúvali ma a ja som ich takto sprosto oklamala.“

Aj keď Lucia dostala po nose, klamať neprestala, a keď sa s niekým zoznámi, stále sa hrá na chudinku. „Jednoducho si myslím, že budem ľuďom sympatickejšia, lebo keby som im povedala, že doživotne nemusím ani pohnúť prstom, pretože ma rodičia zabezpečili, brali by ma ako rozmaznané decko. Ale stále sa bojím, že ma skôr či neskôr odhalia a potom si v duchu nadávam. Že neviem byť sama sebou.“

Klamstvá rovná sa nízke sebavedomie

Hoci prípady Martiny a Lucie sú na pohľad úplne iné, obe chcú to isté. Cítiť sa pred ostatnými lepšie, vzbudzovať záujem, dvíhať si sebavedomie. Klamstvá totiž úzko súvisia s tým, akú máte o sebe mienku. Čím nižšie sebavedomie, tým viac výmyslov a poloprávd. A možno vás neprekvapí, že muži a ženy neklamú z tých istých dôvodov. Mužom rastie pinocchiovský nos najmä preto, aby sa cítili lepšie pred ostatnými, kým ženám záleží viac na tom, aby sa cítila lepšie druhá osoba, a tak sú odborníčky na milosrdné lži.

Like na odreagovanie?

Chorobné klamárky si väčšinou myslia, že ich tajomstvo nikto nepozná. Pekne naivné. Napríklad Renáta. Vypracovala sa na ukážkovú patologickú klamárku, ktorá si nič nepotrebuje vymýšľať a klame každý deň. V drobnostiach, ale aj vo vážnych veciach a tak, že si to už ani neuvedomuje. „Až keď sa nad tým spätne zamyslím, uvedomím si, čo všetko som za deň narozprávala. Neviem, prečo to robím, tie výmysly idú zo mňa samy. Možno to vyzerá, že som na hlavu, no ťažko pracujem a tieto drobné lži mi pomáhajú trošku sa odreagovať.“

Ibaže Renátine výmysly nie sú až také malé, ako si sama myslí, a ani také tajné. O tom, že je klamárka prvej triedy, totiž všetci v jej okolí vedia a keď vyrukuje s nejakou novou historkou, kŕčovito sa usmievajú, tvária sa, že ju počúvajú, no vôbec ju neberú vážne. A to je problém klamárov. Keď klamár hovorí pravdu, nikto mu neverí – to povedal už Aristoteles. Toľko si vymýšľajú, že im potom nikto neskočí ani na stopercentnú pravdu, až nakoniec úplne stratia dôveru najbližších. Čo s tým? Najdôležitejšie je uvedomiť si, či len z času na čas nepoviete úplnú pravdu a kedy sa do vlastných lží čoraz viac zamotávate.

A možno ani nevnímate, že klamete vlastne stále. Pretože patologické klamárstvo je choroba ako každá iná. A rozhodne je menšia hanba zájsť za odborníkom, ako byť v očiach iných tá, o ktorej si budú potichu alebo aj nahlas šepkať – aha, ide klamárka. Ktovie, akými historkami nás tá zakomplexovaná chuderka dnes nakŕmi?

Odhaľte klamárku

Klamára pomerne ľahko odhaliť aj podľa mimiky a gest. Často sa vyhýbajú očnému kontaktu, veľa rozprávajú, „obkecávajú“, pri vymýšľaní klamstiev sa dotýkajú vlasov, nosa, stále sa škrabkajú, posúvajú okuliare, prehrabávajú si vlasy. Na hruškách ich nachytáte, keď sa ich spýtate na historku, ktorú rozprávali naposledy. Ak je vymyslená, nebudú si pamätať, čo vám všetko narozprávali.

Expertky si však svoje klamstvá zapisujú tak, ako to robila aj Lucia. „Uvedomila som si, že nemám prehľad, čo som komu narozprávala. Tak som si založila denník, kde som si to poctivo zaznamenávala. Až kým mi môj denníček klamstiev nenašiel bývalý priateľ. To opovrhnutie, ktoré som mu videla na tvári, bolo strašné.“

  • 55 % mužov tvrdí, že by už nikdy neverili človeku, ktorý ich oklamal. U žien je to až 67 %.
  • 70 % mužov a 82 % žien má výčitky po tom, čo klamali.
  • 45 % žien klame, čo sa týka počtu bývalých partnerov – toto číslo však znižujú kvôli svoje povesti.
  • Naopak, 20 % mužov si vymýšľa, že tých zárezov bolo viac ako v skutočnosti…


 

Naj z glancu

Pluska video

Koniec nudy v saune!