Dátum: Nedeľa 11.12.2016 Dnes oslavuje:

Hilda Zajtra: Otília

 

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Expertka na partnerské problémy: Táto žena má rady na šťastné manželstvo

Zdroj: EMMA/ Danka Vilhanová 06. júna 2013, 08:00
Foto: Peter Šimončík Laura Janáčková

Len im nedávame šancu, aby pri nás boli mužmi, tvrdí skúsená česká psychologička a sexuologička Laura Janáčková (47). Ako expertka na partnerské problémy pridáva aj zopár rád na šťastné manželstvo.

V ambulancii radíte párom, ktoré majú problémy, a sama ste tretíkrát vydatá. To u vás platí pravidlo o kováčovej kobyle alebo iným viete poradiť lepšie?

Ani ja nemám patent na šťastie, no tým, že som aj sama prešla problémami, viem klientov lepšie pochopiť. Aj preto sa mi často stáva, že ženy mi v poradni povedia – vy to asi poznáte, pani doktorka, a majú pravdu.

Kde bol pes zakopaný, že vám manželstvo vyšlo až na tretí pokus?

Vybrala som si nesprávneho partnera. Môj prvý manžel mal predstavu, že zostanem doma, budem sa starať o dieťa a domácnosť, kým on sa bude starať o nás aj rozhodovať. Lenže mňa práca bavila, a tak od nás odišiel, keď mal syn štyri roky a ja som ďalšie tri čakala, že sa k nám vráti. Druhýkrát som sa vydala do Rakúska, ale neodhadla som, že moje dieťa si nebude vedieť zvyknúť na cudzie prostredie.

Takže až tretí partner bol ten pravý a asi ste si už vyberali dôkladnejšie, však?

Áno, a vďaka vlastným skúsenostiam som zostavila teóriu, ako si partnera vybrať správne. Učím ju aj klientov. Možno keby som ju poznala skôr, nemusela som mať za sebou dva neúspešné pokusy.

Ako tá teória funguje?

Urobiť si zoznam. Spísať všetky dôležité vlastnosti, ktoré čakáte od vysnívaného princa, a zoradiť ich podľa dôležitosti. Prvých päť musí mať partner na sto percent, nasledujúcich päť by mal spĺňať na 75 percent a ďalšie vlastnosti sú už len príjemný bonus. A potom by si žena mala uvedomiť, či naozaj môže mať vedľa seba muža, ako si vysnívala. Nie v tom zmysle, či by on chcel ju, skôr či by si ním dokázala žiť. Napríklad dominantná žena si myslí, že potrebuje tiež dominantného partnera, aby si ho mohla vážiť. Lenže potom hrozí, že ich manželstvo bude dvojkariérové a obidvaja medzi sebou začnú súperiť. No pri submisívom chlapovi by vraj trpela, lebo by si ho nevážila. Tak z jej zoznamu vyplynie, že vedľa seba potrebuje dominantného flegmatika, lebo ten s ňou bojovať nebude, ale v rozhodujúcej chvíli ukáže, kto doma nosí nohavice.

Pripusťme, že zoznam som si už napísala. Presne viem, aký typ hľadať, ale kde ho, dopekla, nájsť? Moje slobodné kamarátky totiž tvrdia, že normálni chlapi nie sú. Že došli....

Nedošli, je ich stále dosť, ale my ženy ich svojou prehnanou emancipáciou ničíme. Sme sebestačné a dávame im signál, že ich vlastne nepotrebujeme. Tvárime sa, že si všetko dokážeme urobiť samy, dokonca aj zarábame viac, ale kde zostal priestor na to, aby muži pri nás boli mužmi? Aby sa o nás starali a rozmaznávali? Pretože jedna vec sa vo vzťahu po storočia nezmenila, oni chcú vedľa seba partnerku, ktorá im vytvorí pokojný domov.

My ženy si myslíme, že mužov si vyberáme samy, ale vy tvrdíte, že oni si vyberajú nás...

My ich a oni nás. Chlap si hľadá partnerku intuitívne, podľa výzoru. Všíma si pomer bokov a pásu, teda tvar presýpacích hodín na tele, čo je signál, že nie je tehotná a má vhodný vek. Nie je náhoda, že ženy v prechode, ktoré už strácajú pás, nie sú pre mužov také zaujímavé ako mladé dievčatá. Aj pravidlá evolučnej teórie tvrdia, že pre mužov sú najatraktívnejšie ženy od 16 do 22 rokov a potom ich príťažlivosť postupne klesá. To potvrdzujú aj sexuálne fantázie mužov. Našťastie, my ženy vieme predstierať mladší vek tým, ako sa obliekame alebo líčime.

Tak moment, ženy sa nemaľujú len preto, aby sa páčili mužom, napríklad ja si dávam mejkap, aby som sa cítila lepšie, prípadne zamaskovala nedostatok spánku...

To si len zdôvodňujete, no ak je žena cez víkend doma, nikam nejde a nemá pri sebe manžela, len málokedy sa nalíči. No keď si na pery nanesie lesk alebo rúž, predstiera tým vzrušenie, na ktoré láka muža, hoci si to možno neuvedomuje. V prírode to funguje tak, že ak sú samičky vzrušené, zväčšia sa im ústa a keď ovulujú, zhnednú im viečka. Muži tieto signály na ženách podvedome vnímajú, aj preto si my ženy maľujeme pery alebo oči.

Takže ženy po tridsiatke majú problém nájsť si niekoho aj preto, lebo klesá ich atraktivita? To nie sú dobré správy...

Asi sa to nepočúva ľahko a máme to o to horšie, že v Česku je o dvestotísíc žien viac než mužov. Aj na Slovensku je to podobné a v Amerike dokonca pripadá na jedného muža až päť žien, takže štatisticky naozaj chlapov ubúda. Ženy by preto mali robiť všetko, aby rodinu udržali pokope. Namieste nie je ani hrdosť podvedených žen, ktoré mužovi urazene povedia – len si za tou svojou milenkou choď. Partnera by sa nemali ľahko vzdávať, lebo takto zadarmo, doslova pekne zabaleného, dali milenke človeka, ktorého možno mali rady a ktorý bol možno dobrý otec. Veď každý chlap má niečo, čo si na ňom žena môže vážiť a ak ho urazene posunie inej, bude spomínať len na tie príjemné chvíle, ktoré s ním prežila. A môže sa stať, že zostane sama, len so svojimi spomienkami.

Vy teda podvedeným ženám radíte, aby o toho svojho bojovali a prehryzli aj neveru?

Skôr im hovorím, aby sa na takýchto chlapov pozerali ako na chorých. Zamilovaní muži sú ako intoxikovaní, prežívajú stav ako pri užití drogy. Ale nechcem ich tým ospravedlňovať, veď pri nevere nie sú v bezvedomí. Je rozumnejšie porozmýšľať, prečo k nevere prišlo, lebo ak je muž doma spokojný, až tak sa mu nechce páliť mosty. A ak cíti, že žena má snahu manželstvo zachrániť, je pohodlný na to, aby opustil deti, ktoré má rád, a majetok, ktorý nazhromaždil. V mojej poradni často sedia muži, ktorí majú manželku aj milenku a keďže sa jedna o druhej dozvedeli, dostali nôž na krk. Kým to neprasklo, takáto situácia im vyhovovala, no zrazu sa musia rozhodnúť.

Čo takémuto neverníkovi odporučíte?

Opäť zoznam, na ktorý si má spísať plusy aj mínusy manželky a milenky. A veľa mužov sa prizná, že manželka z toho súboja vyšla lepšie. To síce neznamená, že jej zrazu prestane byť neverný, ale uvedomí si jej hodnoty a najmä to, čo by odchodom od rodiny stratil. A možno pochopí, že dnes má síce krásnu mladú milenku, no skôr či neskôr sa ocitne v rovnakej situácii, akú má pri terajšej partnerke. Len to bude v bledomodrom.

Vy ste síce dvakrát rozvedená, ale nie ste zástancom rozvodov, prečo?

Lebo na to vždy doplatia deti. Ak v manželstve nie sú vážne problémy ako alkoholizmus či násilie, je vždy lepšie skúsiť vzťah napraviť. Asi to súvisí s tým, že ako onkopsychologička pracujem s ťažko chorými pacientmi, ktorým pomáham prejsť ich poslednú cestu. Lebo keď sa človek blíži ku koncu, zdajú sa mu dôležité úplne iné veci a viac si uvedomuje hodnotu partnerského vzťahu a manželstva.

Máte v zálohe aj rady, ako na to, aby manželstvo nepotrebovalo žiadnu opravu a vydržalo?

To je jednoduchá matematika – treba na to päť základných kameňov. Tolerancia, úcta, láska, komunikácia a porozumenie. Stačí, ak jeden z kamienkov chýba a vzťah prestáva fungovať.

Lenže o láske sa hovorí, že po dvoch-troch rokoch vyprchá, tak čo potom?

Obdobie zamilovanosti naozaj trvá tri- -štyri roky. Aby si žena našla partnera, otehotnela a aby s ňou zostal, kým dieťa trochu vyrastie. Ibaže dnes neumierame v tridsiatke, preto by sme sa nemali riadiť iba zamilovanosťou, ale budovať aj ostatné kamienky vo vzťahu. Nedávno za mnou prišla klientka, ktorá si našla iného a chcela odísť od manžela, lebo vraj ho už nemiluje. No keby manželstvo vybudovala aj na tých štyroch zvyšných kameňoch, pochopila by, že jej muž je možno aj dobrý otec, ktorý sa stará o rodinu a že vzťah nie je iba o láske. Veď aj jej zamilovanosť vo vzťahu k milencovi časom vyprchá a ona by odchodom ublížila manželovi aj deťom.

Jedným z tých kamienkov je porozumenie, no môžu muži ženám vôbec rozumieť?

Treba s nimi o tom hovoriť. Priznať sa im, čo cítime, čo nás trápi a čo by sme chceli od nich. Posledné roky ku mne často chodia ženy, ktoré psychológia volá zelené vdovy. Žijú vo veľkom dome, nechodia do práce, lebo sa starajú o rodinu a cítia sa nepochopené. Majú pocit, že sú na všetko samy a sú nešťastné. Napríklad preto, že keď mali choré deti, partner nebol pri nich a nemohli sa na neho spoľahnúť. Lenže zabúdajú, že ich muž vtedy pracoval a tým sa staral o rodinu. To nie je o porozumení, ale o tom, že stratili úctu k mužovi a k jeho práci.

A čo tolerancia? Myslíme si, že sme tolerantné, lebo nemáme problém pustiť muža s kamarátmi na pivo alebo na futbal...

Už tu je problém, veď ak žena čosi také povie, dáva tým najavo, kto rozhoduje a vlastne sa správa ako rodič, ktorý prikazuje. Ibaže vo vzťahu je každý z nás dobrovoľne a nemal by potrebovať povolenie, ak chce ísť na pivo.

Ak sa bavíme o komunikácii, každý pár predsa sa spolu musí rozprávať, či chce, alebo nechce...

Rozdiel je v tom, ako sa rozprávame. Táto schopnosť sa dá naučiť. Jedna z teórií hovorí, že každý z nás má v sebe tri stavy – rodič, dospelý a dieťa. Rodič prikazuje, zakazuje, trestá, stará sa alebo poúča. Dospelý problémy rieši podľa svojich skúseností a dieťa manipuluje, klame, plače, bojí sa alebo je spontánne. Tieto tri stavy sa v nás miešajú a keď napríklad žena manželovi povie – nepi toľko, skončíš ako alkoholik, hovorí to ako rodič dieťaťu. A výsledok? Sústavné zákazy vedú muža k tomu, že ako dieťa aj reaguje – začne klamať či podvádzať. No časté je aj kríženie rolí, manžel sa napríklad ponáhľa do práce a spýta sa partnerky – nevieš, kde mám kľúče? Očakáva odpoveď na úrovni dospelého, ibaže žena mu odpovie z pozície rodiča, čosi v duchu – tie kľúče máš tam, kde si si ich odložil. Ja ti predsa nemôžem na všetko dávať pozor.

A je z toho poriadna hádka...

Presne tak, aj preto sa treba naučiť správne komunikovať. Ale ak sa bavíme o vzťahu, musíme sa rozprávať aj o sexe.V poradni sa partnerov často pýtam, ako to majú so sexom, či si v ňom rozumejú. A zdá sa mi smutné, že manželia, ktorí sú spolu 15 rokov, nevedia ani to, či ten druhý s ním prežíva orgazmus. Aj nedávno som klientovi položila otázku, či má jeho žena klitoriálny alebo vaginálny orgazmus, a zostal zaskočený. Vraj asi ten prvý. Jeho manželka sa mi potom priznala, že ten druhý, a jej partner o tom celé roky nevedel, lebo orgazmus pred ním hrala. A keďže zo sexu nič nemala, chcela ho mať rýchlo za sebou. Lenže keby to jeden o druhom vedeli, užili by si sex obidvaja. Pri milovaní by sa vylúčil oxytocín a ďalšie hormóny šťastia, ktoré navodzujú príjemnú náladu, takže manželka by to nabudúce chcela opäť.

Máte ako sexuologička aj radu pre tie ženy, ktoré chcú byť dobré milenky? Len nehovorte, že si majú kúpiť peknú spodnú bielizeň a sviečky do spálne...

Spodná bielizeň a sviečky sú len čerešnička na torte, ale na tej vôbec nezáleží. Pre muža je skvelou milenkou tá žena, ktorú dokáže doviesť k orgazmu, pretože si vtedy povie – aký som dobrý, keď som to dokázal. Každý chlap má v sebe zakódovanú túžbu po tom, aby partnerku sexuálne uspokojil a je úlohou ženy, aby ho to naučila. Keď pozná svoje telo, vie, čo jej je príjemné a v posteli to partnerovi raz-dvakrát naznačí, on si to zapamätá a nabudúce si na tom dá záležať. Aj preto môže byť dobrou milenkou každá žena a vôbec to nie je len o technike. No keď to partnerom neklape v sexe, majú problém a nebude im fungovať ani vzťah.

Kto je Laura Janáčková?

  • Docentka klinickej psychológie a riaditeľka Inštitútu partnerských vzťahov v Prahe. Má doktorát zo sexuológie, no vo Všeobecnej fakultnej nemocnici v Prahe pracuje aj ako onkopsychologička.
  • Prednáša na univerzitách a vydala niekoľko kníh, napríklad Manuál partnerského života či Praktická komunikácia pre každý deň.
  • Žije v Prahe so svojím tretím manželom, má tri deti.



 

Naj z glancu

Pluska video

Koniec nudy v saune!