Dátum: Nedeľa 25.09.2016 Dnes oslavuje: Vladislav Zajtra: Edita

Práve číta: 5842

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Halina Pawlowska prezradila svoj recept na lásku

Zdroj: EMMA/Katarína Rosinová 23. marec 2014, 08:00
Foto: Branislav Šimončík Po smrti svojho manžela sa namiesto trúchlenia vrhla do práce. Celú svoju lásku, smútok aj radosť vložila do románu Pravda o mojom mužovi. Lenže to by nebola Halina Pawlowská, keby to všetko nebolo trochu inak.

Po smrti svojho manžela sa namiesto trúchlenia vrhla do práce. Celú svoju lásku, smútok aj radosť vložila do románu Pravda o mojom mužovi. Lenže to by nebola Halina Pawlowská, keby to všetko nebolo trochu inak.

Koncom augusta vám choroba vzala manžela Zdeňka, s ktorým ste prežili tridsaťsedem rokov života. Ako ste dokázali normálne fungovať?

Už v priebehu manželovej choroby mi lekári ponúkali antidepresíva. Odmietla som. Chcela som byť bdelá a ostražitá, aby som mohla bojovať s ním proti chorobe. Čulá a pri zmysloch, aby sme si užili všetky okamihy, kým sme ešte spolu. Keď odišiel, vrhla som sa do práce. Úplne som sa ňou zavalila, aby som nemusela premýšľať a spomínať. Bola som taká unavená, že som mala silu akurát si ľahnúť do postele a spať. Tak to asi robí väčšina ľudí. Čo iné im ostáva, keď majú v zamestnaní nárok na tri dni voľna na trúchlenie.

Nie ste stratená bez mužskej opory?

Bývame spolu s mamou, dcérou, jej manželom, so svokrou a synom. Je nás veľa. Ale problém je v pocite samoty. Prišla som o svoju istotu, zázemie, o kotvu, ktorá ma držala v prístave manželskej lásky.

Manželovi ste venovali svoju dvadsiatu tretiu a doteraz asi najosobnejšiu knižku. Bolo ťažké vracať sa do spomienok?

Písanie mi pomáha. Keď Zdeněk umrel, nechcela som sa s tým zmieriť. Začala som si úplne za čerstva zapisovať pocity, spomienky, zážitky, aby mi neunikli. Napriek smútku som bola rozhodnutá písať veselo, lebo to s ním bolo krásne. Prežili sme spolu veľa pekných a spokojných rokov.

Nikdy ste nemali krízu?

Asi áno. Každé dlhoročné manželstvo musí nutne prejsť mnohými fázami. Nikdy sme sa však na seba nehnevali dlho a posledné roky už skoro vôbec. Hovorili sme o tom, ako sa v starobe odsťahujeme na chalupu, budeme sa pozerať na hory a budeme mať svätý pokoj.

Knižka sa volá Pravda o mojom mužovi, no hovoríte, že to nie je biografia.

Je to literatúra. Každé slovo má svoj význam a svoje miesto. Bulvár veľmi často moje stĺpčeky a poviedky vydáva za realitu a láka na ne naivných čitateľov. Nezačala som si písať denník, chorobopis ani kroniku, ale román. Preto v knihe nevystupujú reálne postavy, ale oživila som hrdinku z môjho prvého románu Díky za každé nové ráno Olgu Hakunděkovú, ktorá celý príbeh rozpráva.

Čo z toho je teda skutočné?

Pocity – ako som videla a vnímala svojho manžela. Kniha je pravdivá vnútri, ale jej vonkajšia podoba je román. Od manželovej smrti ma novinári bombardujú otázkami, ale ja mlčím. Bola by som blázon, keby som dobrovoľne povedala všetkým celú pravdu.

Keď chce Oľgin muž zdupkať za inou, kričí naňho: „Neodchádzaj, milujem ťa!“ Aj vy ste o manželstvo museli bojovať?

Samozrejme, o lásku treba bojovať každú sekundu. Láska neexistuje sama od seba. Keď ju chcete, musíte do nej vložiť energiu a veľa trpezlivosti. Môj muž však, našťastie, nechcel nikdy utiecť za inou.

Vydávali ste sa veľmi mladá po pártýždňovej známosti. Nikdy ste sa nezamýšľali, ako by sa mohol vyvíjať váš život, keby ste nespoznali manžela?

So Zdeňkom sme sa stretli na pochode Praha – Prčice a mne sa okamžite zapáčil. Vysoký štíhly blondiak a to mi v tej chvíli stačilo. Vzali sme sa, aby sme sa mali kde stretávať. Rodičov sme postavili pred hotovú vec a oni nás prichýlili. Bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote. Mala som obrovské šťastie, zažila som vášnivú lásku a dlho som žila v spokojnom manželstve.

Foto: Branislav Šimončík

Rodičia neodpadli?

Boli prekvapení, mala som pred vysokou školou, ale chceli, aby som bola šťastná. Šla som za hlasom svojho srdca a tak by to malo byť. Hoci sme boli obaja úplne rozdielni, spájal nás zmysel pre humor. Boli sme veľmi mladí a navzájom sme sa mohli formovať.

Čo by ste poradili ženám, ktoré si chcú manželstvo udržať?

Žena sa zamiluje a potom vyhlási, že s ním nedokáže žiť. Ak niekoho naozaj milujete, nemali by ste to hneď zabaliť. A keď vás ten človek zraní, čo sa skôr či neskôr stane, musíte sa zamyslieť, či je tá rana príliš hlboká a má cenu ošetrovať ju alebo nie. Niekto raz povedal, že dnes je doba, keď sa veci neopravujú, ale kupujú sa nové. Vo vzťahoch to platí tiež. Ja si myslím, že má cenu veci opravovať.

A čo sloboda vo vzťahu, aká je dôležitá?

Som dosť slobodomyseľná. Nepáči sa mi, ak niekto vstupuje do môjho teritória. Potrebujem svoje zázemie a občas utiecť za svojimi záujmami. V základných veciach som mužovi nikdy neklamala, ale otázky typu: kde si, kedy prídeš, čo si robila a koľko to stálo – v tých som bola úprimná len málokedy.

A čo sloboda v zmysle tolerovania „bokoviek“, nezáväzných vzťahov, pri ktorých sa muž alebo žena vybúria a vrátia sa naspäť do manželskej postele?

Nie som oprávnená dávať recepty. Každý človek je iný, každý vzťah je iný, každá viera je iná, možno len láska v pravom zmysle slova je rovnaká. Najdôležitejšie vo vzťahu je neubližovať si. Vážiť si toho druhého, milovať ho. Keď nie ako milenca, tak aspoň ako človeka.

Dcéra Natália je už dospelá, miešali ste sa jej do nápadníkov?

Rozhodne nie. Nikdy nikomu nevidíte do hlavy ani do srdca. To sú dva moje základné poznatky. Keď si niekto niekoho vyberie, určite má na to dôvod. Starať sa mu do toho môžete len vtedy, keď zistíte, že je to zločinec a ten druhý to o ňom nevie.

Ste ctižiadostivá a predstavovali by ste si pre dcéru niekoho vyššieho alebo bohatšieho?

To nie je dôležité. Mohla som prikázať dcére, aby si nebrala alkoholika ani násilníka, ale myslím, že ona by nič také neurobila.

Je podľa vás každý muž iný alebo sú si v niečom všetci podobní?

Sú rovnakí najmä v tých otravných veciach. Vysedávajú dlho na záchode, sú schopní vnímať iba jednu vec a často sú mrzutí a ufrflaní. Ale aj my sme vo veľa veciach rovnaké. Je škoda, ak sa snažíme vyrovnať mužom. Boh nás stvoril tak, aby sme zvládli uniesť menej vecí ako muži. Mali by sme svoju ženskosť využívať a neustále zdôrazňovať. Potom sa nám bude ľahšie žiť.

Viete si predstaviť, že stretnete ešte niekoho, s kým vám bude dobre?

Všetko je možné, nikdy nehovorím nikdy, ale ešte je príliš skoro. Momentálne si to neviem predstaviť a zatiaľ som ani nikoho takého nestretla. Na druhej strane, moja mama má 94 rokov, som ešte veľmi mladá, ešte sa môže všeličo stať.

Myslíte na to, že vám osud ešte niekoho prihrá do cesty?

Nemám vôbec náladu niekoho stretnúť. Chcem svojho muža. Chýba mi, plačem každú noc a nesníva sa mi o žiadnom novom princovi.

Dlhovekosť máte v rodine, máte pred sebou veľký kus života. Čo by ste chceli ešte vyskúšať?

To práve neviem. Baví ma cestovať, ale na to treba dostatok financií, ktoré si treba obstarať prácou a pre ňu zase nemám voľný čas. Všetko má svoje keby. Ale hypoteticky – rada by som sa zobrala a rok len tak cestovala, kam sa mi bude chcieť. Ideálne by bolo, keby mi dal na to niekto financie a povedal, že mám o tom cestovaní napísať knihu. Tak to by ma bavilo.

Vaša dcéra je mamičkou malého Huga. Aká ste babička?

Huga milujem a denne sa teším, ako budeme spolu raňajkovať či obedovať. Vždy, keď ho vidím, úplne sa nadchnem jeho čistou energiou, láskou a úprimnosťou. To mi dodáva silu, aby som mohla žiť ďalej. Nie som však babička na stráženie.


 

Naj z glancu

Pluska video

Koniec nudy v saune!