Dátum: Štvrtok 08.12.2016 Dnes oslavuje:

Marína Zajtra: Izabela

 

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Rozdielne názory vzťah nezničia, fanatizmus áno

Zdroj: EMMA/Broňa Duhanová 11. októbra 2013, 11:00
Foto: Profimedia.sk Rozdielne názory vzťah nezničia, fanatizmus áno.

Nemáš správny svetonázor ani politické tričko? Tak to radšej choďme od seba.

Bol koniec leta, sedela som v aute na parkovisku pred lokálnym supermarketom, po tvári mi stekali potôčiky potu – od vlhkosťou presýteného horúceho letného floridského vzduchu, nervozity. A od jedu. Na sedadle spolujazdca sedel môj dvojmetrový „on a off“ milý. Vysvetľovala som mu, že na to, aby sme mohli pokračovať vo vzťahu, fajčí príliš veľa trávy, príliš veľa pije, v živote má bordel a nespráva sa ku mne, ako si zaslúžim. Mohli by „sme“ (ale myslím tým ON) s tým niečo urobiť alebo sa rozlúčime? (JA sa rozlúčim s NÍM).

„O. k., tak choďme od seba,“ povedal po chvíľke uvažovania, ktorá sa mi zdala podozrivo krátka. Čakala som nejaký príhovor v zmysle, že som preňho príliš dobrá a on si ma nezaslúži. Čo v preklade znamená, že ma nemiluje. Pripravila som sa na to najhoršie. Nepripravila som sa, že sa namiesto lásky dostaneme do politicko-náboženskej roviny.

Kritériá lásky

„Hľadám partnerku do života, nie ďalší milostný románik. Chápeš?“ Super, ale nechápem. „My dvaja nemáme budúcnosť.“ Nemáme, pritakávala som v duchu. Rozhodne nie, ak budeš naďalej huliť marihuanu a žúrovať každú noc. „Na svoju budúcu partnerku mám určité požiadavky,“ pokračoval. Nemám dosť pevné kozy? Mala by som byť o nejaký ten rôčik mladšia?

„Nie si veriaca. A tie tvoje politické názory...“ V tej chvíli som nadobudla pocit, že si zo mňa iba strieľa. Že o chvíľu sa budeme nahlas smiať a vášnivo udobrovať. Ale on pokračoval so smrteľne vážnym pátosom: „Si skrátka príliš liberálna. Nechcem, aby moje deti vychovávala žena ako ty.“

Aha! Toto predsa nemôže myslieť vážne. Hlavou mi prebehlo, že zrejme ide o urazenú pýchu. Potrebuje namieriť kritiku mojím smerom, vrátiť mi to. Dokonca vyronil slzu. Nie teatrálne, úprimne. Zapínalo mi, že toto nie je ani žart, ani urazená pýcha. On to myslí vážne. Všetky tie naše nočné dialógy o pravosti Biblie a vojne v Iraku neboli intelektuálnym duelom dvoch spriaznených duší ani súťažou, kto vie lepšie argumentovať. Chlapec ma testoval. Bola som pod lupou a nevedomky vyplňovala vstupný dotazník do jeho života. Dotazník, v ktorom som každú otázku úplne pohnojila.

Kde sa vidíš o desať rokov?

„Vypadni z môjho auta!“ Zasyčala som hysterickou fistulou a potom som dupla na plyn. Jediná adekvátna reakcia, čo mi zišla na um, bola zraziť ho. Bývaš so štyrmi spolubývajúcimi, čo sú od teba o desať rokov mladší, na rok ti odobrali vodičák a pred pár dňami si dostal v práci padáka. O akých deťoch točíš, ty pako? Vrrr, plnou parou doňho napálim svojím rozheganým autom. Aby tie deti radšej ani nikdy nikomu nespravil. Ja, na rozdiel od teba, už jedno dieťa vychovávam. Ja, na rozdiel od teba, mám vlastný byt a práce mám hneď tri! Žena ako ja ti nie je dosť dobrá? Vrrr, prejdem mu všetkými štyrmi kolesami po ksichte a potom doňho ešte zacúvam, kým nebude ako palacinka.

Samozrejme, nechala som ho – živého a celého – na parkovisku, nech si za posledné neprepité drobné v peňaženke zavolá taxík. Teda, ak mu naň vôbec vyjde. Prekračujúc všetky rýchlostné limity som sa dorútila domov, otvorila si fľašu whisky a utopila v nej žiaľ. Alebo zúrivosť? Po pár hodinách milostivého opitého spánku som sa zobudila s príšernou bolesťou hlavy a odhodlaním nájsť v tom, čo sa uplynulú noc odohralo, nejaký zmysel. Možno poučenie?

Prvé rande prebieha v Amerike podľa určitého opakujúceho sa scenára. Po obligátnych otázkach, kde pracuješ, aké máš koníčky, nasleduje vypočúvanie: „Aké máš ciele? Kde sa vidíš o desať rokov?“ Že sa pri tom cítite ako na pracovnom pohovore alebo na prijímacom rituáli do scientologickej cirkvi? Tomu verte. Vždy ma v týchto situáciách svrbel jazyk s odpoveďou: „Kde sa vidím o desať rokov, netuším. Zato viem celkom presne, kde sa vidím zajtra ráno. V tvojej posteli.“ Kde je spontánnosť? Nekontrolovateľná a slepá príťažlivosť, túžba? Zrazu mi napadlo, že mi ako cudzinke zrejme ušlo niečo podstatné. Že som dodnes celkom nepochopila americkú mentalitu.

Nestrácať zbytočne čas

Potvrdzuje mi to kamarát Josh, tridsaťpäťročný grafický dizajnér, ktorý je zarytý ateista. „Jasné, že chceš už na prvom rande vedieť, aké má ten druhý zmýšľanie. Nebudeš predsa zbytočne strácať čas s niekým, s kým ti to z dlhodobého hľadiska nikdy nevyjde. Plytvať energiou a citmi na niekoho, s kým by si nedokázala žiť. Nie?“

Ale čo má náboženské cítenie a to, kde sa vidím o desať rokov, spoločné s tým, či by som s niekým dokázala žiť, alebo chcela žiť? „Všetko,“ odpovedá Josh, akoby mi čítal myšlienky. „Nikdy by som nechcel kresťansky založené dievča. Netvrdím, že by som ju nedokázal milovať, ale ak by sme sa vzali, bola by to zaručená katastrofa. Ako môžeš žiť s niekým, kto kategoricky nesúhlasí s tým, ako žiješ ty?“ Spomeniem si na svoju vlastnú domovinu, kde ešte pred pár desiatkami rokov spôsobovali problémy sobáše katolíkov a evanjelikov. Hoci obe viery sú čisto kresťanské, na túto tému sa rozhádali celé rodiny. Ale žijeme predsa v dvadsiatom prvom storočí.

Dnes si partnerov už dávno nevyberáme na základe náboženskej príslušnosti. A už vôbec nie podľa toho, na akej strane politického spektra sa pohybuje. Josh na mňa pozerá, akoby mi uleteli včely. „Ty by si dokázala byť s nejakým konzervatívnym južanským idiotom? So sedliakom, čo volil Busha? Od dievčaťa ako ty som čakal niečo viac.“ Josh položil na stôl dvadsaťdolárovku a znechutene sa zdvihol. „Prosím ťa, daj si ešte dve pivá a spamätaj sa.“

Spoločné hodnoty

Prebehlo pár týždňov. Pomaly som prestávala rozčúlene funieť vždy, keď som si na svojho ex, pardon, mučeníka Armády spásy, spomenula a postupne sa zmierovala so svojím statusom single. Čo si budeme vravieť, v rebríčku dôvtipu a rozhľadu národov Američanom prvé priečky nepatria a asi by som sa mala vážne zamyslieť, či sa v otázkach lásky predsa len radšej nezverím do rúk starému kontinentu.

Uvažovala som nahlas v ďalšej pivárni. Tentoraz v Bratislave, v spoločnosti slovenského kamoša, ďalšieho ateistu Dana. „Pamätáš si, keď som sa rozchádzal s Karolínou? Tiež išlo o náboženstvo.“ Pamätala som si. Karolína chcela ostať až do svadby panna, Dano nie. Išlo teda o sex. „Pripúšťam, že aj o ten. Ale to bol len vrchol ľadovca. Podstata je, že by to medzi nami nefungovalo. A nefungovalo by to ani medzi tebou a tým tvojím zhuleným Ježišom. Na svet sa pozeráte z dvoch opačných pologúľ a nemyslím pologule geografické. Má pravdu, ako by ste asi vychovávali spoločné deti?“

Dano mi nasadil chrobáka do hlavy. Či náboženské a politické nezhody môžu pokaziť partnerstvo. Očividne môžu. Podľa toho, čo som si prečítala na desiatkach blogov a v online diskusiách, som zrejme poslednou naivkou na zemeguli, čo si myslí, že vo vzťahu ide predovšetkým o lásku. Napokon, len pred pár mesiacmi som vo svojom vlastnom článku na tému manželstvá z rozumu citovala istú renomovanú psychologičku: „To, čo partnerov v konečnom dôsledku udrží pohromade, nie sú city ani sex, ale spoločné hodnoty.“ A pokiaľ ide o hodnoty, k otázkam náboženstva a politických názorov je už iba krôčik.

Foto: Profimedia.sk

Rozvod pre politiku? Áno

„Ná a né?“ Uzatvára domovníčka z maminho paneláka, pani Darinka. „S mojou sestrou sa pred desiatimi rokmi rozviedol muž, lebo bola mečiarovka. Povedal, že on teda nebude s nejakou ‚babkou demokratkou‘, podal to na súd a bolo. Nó, šak sa nakoniec dali zase dokopy, kvôli deťom a tak, ale len za podmienky, že sa u nich doma už nikdy nebude vyprávať o politike. Do čerta aj s takým manželstvom, kde si ani nemóžem od srdca zanadávať na tých kreténov v parlamente.“

Zdá sa, že pani Darinka trafila klinček po hlavičke. Zrazu sa mi pred očami mihne desivá predstava. Zhulený Ježiš s pivom v ruke vnucuje môjmu synovi kresťanské princípy. Alebo ešte horšie, vyvíja na mňa nátlak, aby som volila republikánov. Ježišu Kriste, Panenka Skákavá, to by som sa vážne radšej nechala upáliť ako Johanka z Arku.

„Ja sa ti čudujem, Broňa, že sa nad tým stále rozčuľuješ,“ povie moja o desať rokov mladšia americká kolegyňa Jessica. „Možno sa na prvom rande vzájomne lustrujeme ako CIA, ale nie všetci Američania spadli z višne a ostali mentálne zakonzervovaní v Deklarácii nezávislosti. Aj my sa vieme dohodnúť a tolerovať.“ Jessica, dcéra vietnamských prisťahovalcov, bola vychovaná ako budhistka. Jej priateľ Aaron je južanský baptista. „Máme dohodu, že ak sa niekedy vezmeme a budeme mať spolu deti, predstavíme im obe viery a necháme ich, aby si vybrali samy. A vysvetlíme im aj to, že žiť sa dá aj bez vierovyznania.“

Spoločné hodnoty sú bezpochyby kľúčové. Viac než o náboženstvo, politiku a svetonázor však ide o jediné – toleranciu. Ži a nechaj žiť. O hľadanie prienikov, nie hraníc. Partner, čo vás nedokáže ľúbiť, aká ste, vážiť si vás za to, kým ste, za čím stojíte a kam kráčate – a ak je k tomu navyše aj pokrytec –, jednoducho nestojí za to. Ani za to, aby ste ho prešli autom.

Názorové rozdiely partnerstvo nepoložia, fanatizmus áno.

Dr. Eva Šoporová, vzťahová poradkyňa:

„Netvrdím, že partneri rôzneho náboženského vierovyznania alebo rozdielnych politických názorov nedokážu spolu žiť, ale vo väčšine prípadov sa skôr či neskôr snaží dominantnejší partner získať svoju polovičku aj pre svoje náboženstvo alebo politické presvedčenie. Spolužitie môže bez väčších problémov fungovať len v prípade, že pre partnerov nie sú tieto oblasti života až také dôležité a dokážu odlišné názory toho druhého tolerovať. Ak sú to však ortodoxne veriaci alebo fanatici, pre ktorých je politika a náboženstvo v živote prioritou, takýto vzťah je viac než rizikový.“



 

Naj z glancu

Pluska video

Koniec nudy v saune!