Aňa Geislerová: Emigrovala by som

S českou herečkou Aňou Geislerovou (34) aj o tom, čo ju urážalo na modelingu, prečo nečíta noviny a čo ju vedie k tomu, aby urobila deťom hladový deň.

Oranžový krimplenový svetrík s krátkymi rukávmi, hnedá zástera, károvaná sukňa, žlté ponožky, papuče, v rukách modrá kuchynská utierka a šťastný úsmev gazdinky. Takto víta v týchto dňoch návštevníkov kín žena, ktorá navrhuje oblečenie pre známu módnu značku a v Česku ju označujú za módnu ikonu. Samozrejme, že len na reklamných kartónových pútačoch k filmu Občiansky preukaz. Dej trpkej komédie sa totiž odohráva v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, v časoch tvrdej normalizácie. „Ten kostým je príšerný,“ hovorí s úsmevom Aňa Geislerová, „okrem toho mám vypchaté prsia, zadok a hnedú parochňu. Je to strašné, ale tak to malo vyzerať. Taká bola doba.“

Ľudia väčšinou nemajú radi svoje fotky v občianskom preukaze. Vyzerajú na nich ako hľadaní väzni. Ako ste spokojná vy?
Fotka v občianskom mi neprekáža, ale je pravda, že väčšmi sa mi páči tá vo vodičáku. Je moja obľúbená, preto sa mi ho ani nechce meniť, aj keď by som už mala.

Riešite svoj výzor? Ste schopná ráno nahmatať prvú vec v skrini a vyjsť na ulicu?
Ráno chodím normálne s dcérou do škôlky, vtedy neriešim, v čom pôjdem. Vždy len dúfam, že mám na sebe niečo čisté... Ale keby mi niekto zakázal prehliadať si módne časopisy, chodiť do obchodov s oblečením, nakupovať látky a všetko, čo súvisí s módnym návrhárstvom, bola by som nešťastná. Módu vnímam ako jedlo, niečo, čo musíte riešiť denne. Som vždy šťastná, keď sa moje výtvory páčia. Navrhla som zimnú bundu, ktorú budem mať asi veľmi dlho, lebo je teplá a skvelo sa nosí. Keď som v nej bola v jednej pražskej kaviarni, prišla za mnou akási Angličanka a pýtala sa ma, odkiaľ ju mám. Nevedela pritom, že som nejaká pani, ktorá sa hrá na módnu návrhárku. S radosťou som ju odkázala na obchod na Národnej triede...

Hovoríte, že vzťah k móde je danosť. Odovzdali ste ju v génoch aj deťom?
Bruno už vyhlásil, že chce byť návrhár, a začal kresliť šaty. Dokonca teraz asi zrealizujem jeden jeho nápad. No a Stella má teraz ružové obdobie, dúfam, že z neho vyrastie. Dievčatká to majú asi zakódované. Aj keby ružovú nikdy nevidela, určite ju vymyslí. Moja dcéra je postihnutá ako ja, prezlieka sa päťkrát denne, je schopná zrútiť sa, keď nemá tie správne pančušky. Už teraz má svoje vrtochy, ale znášam to celkom dobre, lebo jej rozumiem.

Ako starostlivá mama v Občianskom preukaze, ktorý získal jedenásť nominácií na Českého leva. Foto: PubRes

Počas nakrúcania Občianskeho preukazu ste v umelých nepriedušných látkach doslova trpeli. Oblečenie, ktoré nepridávalo človeku na vnútornej pohode, však nebolo v rokoch husákovskej normalizácie to najhoršie. Pamätáte si vôbec atmosféru tej doby?
Keď režim padol, mala som štrnásť. Moje detstvo bolo normálne, nádherné, nijako zvlášť poznamenané. Pamätám si však, ako som sa sama seba pýtala, ako je možné, že sa niečo hovorí a niečo iné sa deje. Kládla som si aj otázku, ako v tom dokážem žiť.

Povedali vám niekedy rodičia: O tomto v škole nehovor, lebo budeš mať problémy?
Nie. Otec, novinár, mi dokonca raz povedal: Odkáž pani učiteľke, že je krava. Naša rodina mala v zásade problematický vzťah s autoritami, boli sme takí exoti so zameraním na umenie, literatúru a témy, ktoré sa inde neriešili. Rodičia nás pustili do knižnice, ktorá obsahovala aj knihy, ktoré režim nepodporoval. Do svojho čitateľského denníka na základnej škole som si robila výpisky zo zakázaných Havlových divadelných hier. Cítila som to ako provokáciu režimu. No a rodičia nás v tom podporovali. Keď začala revolúcia, doma som aktívne vyrábala transparenty do školy a chodili sme so sestrou na demonštrácie. Sedemnásteho novembra ma volala tiež na námestie, lenže povolená demonštrácia bola pre mňa nudou. Keby bola zakázaná, to by bol ten správny odboj!

Bol váš odchod do Milána v pätnástich takisto svojským odbojom?
Robiť modelku v Miláne ma lákalo, pretože som chcela byť sama, s vlastným kľúčikom od bytu a užívať si slobodu a samostatnosť. Robila som si, čo som chcela, a bolo to skvelé.

Prečo ste s tým teda skončili?
Nebavilo ma robiť modelku, to prostredie nie je ani veľmi príjemné. Mala som dobrú prácu, stretla som zaujímavých ľudí, ale prekážalo mi, že ma niekto posudzuje len podľa toho, ako vyzerám. Prídete, ukážete sa, žiadne rozhovory, žiaden osobný prístup. Svojím spôsobom ma to ponižovalo a urážalo.

Máte predstavu, čo by ste robili, keby komunizmus nepadol?
Neviem. Možno by som bola uvedomelá rebelka proti režimu, ale možnože by som bola predsedkyňa zväzu KSČM a organizovala divadelné vystúpenia pre delegácie z Číny. Ale skôr by som protestovala... A asi aj emigrovala.

Za minulého režimu by vám asi beztrestne neprešlo trebárs kúpanie v rieke so šampusom v ruke uprostred Karlových Varov... Tak vás spolu s inými hercami zachytili fotografi na oslave narodením Jirku Macháčka.
Chvalabohu, že moja kariéra sa začala v čase, keď neexistoval bulvár. Bolo by to hrozné. Neurobila som v živote nič hrozné, ale pri niektorých veciach fotografi nemajú byť. Aj tie fotky z Karlových Varov... Bol to nádherný žúr a tie fotky nám to pokazili. Vykreslili nás ako partiu nejakých ožratých hercov. Keby som bola mníška, mohol by mať niekto výhrady. Ale kto si môže dovoliť niekoho súdiť len za to, že sa baví ako deväťdesiatdeväť percent ľudí na svete?! Inak, vstup do rieky bol len začiatok a pokračovali sme ďalej. A to nám už nikto nevezme. Bola to najkrajšia párty, akú som kedy zažila.

Oslávite vo veľkom štýle aj svoje narodeniny o dva mesiace?
Bude to moja prvá tridsaťpäťka. Od tohto roku budem oslavovať už len tridsaťpäťku. No a tú prvú si predstavujem ako veľký žúr.

Patríte k hercom, ktorí dovidia ďalej ako po koniec filmovej klapky, zaujímajú vás veci verejné, ku ktorým nemáte problém zaujať postoj. Držali ste hladovku proti výstavbe amerického radaru, minulý rok ste vyzývali na výmenu politikov...
Bojovala som proti nezáujmu ľudí podieľať sa aktívne na politike. Chcela som, aby si uvedomili, že politika je služba a politici nás majú zastupovať v našich požiadavkách na štát, ktorý budujeme zo svojich peňazí. Lenže dopracovala som sa k úplnej apatii. Od volieb nepozerám správy, nečítam noviny, nezaujíma ma to. Je mi z tých všetkých ľudí zle, zachovali sa tak, aby neprišli o svoje korýtka. Už dlho som nepodpísala nijakú petíciu a je mi to jedno (smiech).

Dali ste si pohov aj od problémov sveta za hranicami? Napríklad taký Egypt je blízko.
Nie som úplný ignorant, vnímam a počúvam. Niekedy si však hovorím, že sme preinformovaní a tie informácie devalvujú emócie. Neviem, ako dlho nás bude Egypt zaujímať, časom to však prejde. Ale tí chudáci v tom budú žiť ďalej. Načo mi je dobré vedieť, že pri zosuve pôdy v Amerike zahynulo ďalších tisíc ľudí? Súcitím s nimi, ale nemôžem im pomôcť. Myslím, že občas nečítať noviny je ozdravný a očisťujúci proces.

Zasypaným ľuďom na konci sveta nepomôžete, ale túžbu pomáhať v sebe máte. Zrejme preto organizujete s Táňou Vilhelmovou vianočné bazáre, nie?
Je to jedna z vecí, ktorá má absolútne jasný zmysel, viem, že robíme dobrú vec, a je to fajn pocit. Výťažok z predaja vecí vždy venujeme nejakej organizácii. Raz nám aj napadlo, či nedávame málo, ale v konečnom dôsledku nejde o sumu, ale o vôľu pomôcť. Dobro sa nabaľuje, my len akoby ťukneme do pomyselnej guľôčky a spustíme nejaký proces. Ľudia sa aspoň dozvedia, kto potrebuje pomoc.

Pozeráte sa na utrpenie inak odvtedy, ako ste sa stali mamou?
Keď sme boli malí a pozerali sme s babičkou včielku Maju, nariekala, keď Vilko spadol zo stebla a udrel sa: Deti, ako sa na to môžete pozerať, svet hmyzu je taký krutý! Smiali sme sa, ako to prežíva. Lenže už som tam tiež. Nedokážem sa pozerať na film, v ktorom má dieťa problémy, hoci aj v romantickej komédii. Ani predtým som nebola schopná ísť do nemocnice alebo na onkológiu, to sú veci, z ktorých sa rúcam. Chorých detí mi je ľúto a nie som taká silná, aby som ich dokázala potešiť. Som proti tomu bezmocná. No a teraz, keď mám svoje deti, je to všetko oveľa horšie.

Myslíte, že vaše deti sú spokojné so svojím svetom?
Sú zábavní. Bruno (6) je zúfalý, že nie je už dospelý, a Stela (3) sa mne aj mužovi vyhrážala: „Až vy budete malinkí a ja veľká, budem šoférovať a vás dám dozadu.“ Alebo: „Až budem veľká, dám vás spať a pôjdem si niekam dať sviečkovicu.“

V Občianskom preukaze ste pre svoje filmové deti najskôr ako starostlivá mama stáli v rade na rifle a potom doma na ne zažehlili puky... Ste pripravená na to, že keď tie vaše prídu do puberty, môžete byť odrazu nemoderná a nemožná matka?
Jasné, že áno. Fáza odklonu od rodičov je nevyhnutná, nedá sa obísť a svedčí o zdravom vývoji človeka. Od mamy a otca sa treba odtrhnúť, aby mohol človek vyraziť do sveta. Ale dúfam, že potom sa to vráti a vznikne medzi nami priateľstvo. Nesnažím sa byť autorita. Skôr ich chcem len informovať o svete, ukázať im všetky úskalia, pozitíva aj triky. Bez príkras, ale aj zbytočného deprimovania. Pamätám si, že som sa občas čudovala, prečo mi toto alebo tamto doma nepovedali a nevysvetlili. Aj keď u nás nič nebolo tabu, chýbala otvorená komunikácia, v mnohom sme boli ponechané na seba.

Ste rada, že svoje deti vychovávate vo svete odlišnom od toho, v akom ste sa starali o synov v Občianskom preukaze?
Som rada, že mám odžitý aj kus socializmu. Viem, že možnosť cestovať je výsada, že je úžasné mať v zime jahody alebo že existuje nonstop benzínová pumpa. Keď som mala osem rokov, dostali sme povolenie cestovať do Holandska. Pamätám si ako dnes na to ovocie, ktoré som nikdy nevidela. Moje deti majú všetko – my ich rozmaznávame, spoločnosť ich rozmaznáva. Človek, ktorý vyrastá v dostatku, uvažuje inak a má to svoje pozitíva. Ale svojim deťom by som chcela dopriať aj nedostatok, aby vedeli, že niečo získali. Plánujem im urobiť hladový víkend. Dostali by len misku ryže na celý deň a hrali by sme sa, že sme chudobná čínska rodina. Bude to dôležitá skúsenosť. A ešte čosi. Keď sme vyberali synovi školu, našla som takú, ktorá organizuje pre deti z posledného ročníka výlet do Osvienčimu. Takýto zážitok je pre ich rozmaznanosť a pubertu dôležitý. Nech si uvedomia, v akom luxuse rastú. Treba im ukázať, čomu všetkému v živote unikli a aké majú šťastie, že žijú v tomto čase, na tomto mieste Európy a sveta.