Ivana Surovcová: Z New Yorku rovno do nemocnice

Svadobné šaty jej pristanú. Hoci po tom, ako zažiarila v New Yorku, skončila v nemocnici. Ivana Surovcová (25) ma na tele zase o jednu jazvu viac, ale na bolesť je zvyknutá.

Z New Yorku ste leteli takmer priamo do nemocnice. Čo sa stalo?

V noci po prílete ma začalo pobolievať brucho. Na druhý deň to bolo horšie, zvýšila sa mi aj teplota. Večer už bolo jasné, že to samo neprejde. Išla som na pohotovosť, absolvovala som rôzne vyšetrenia, ultrazvuk, röntgen. A rovno si ma tam nechali.

Ešte v noci vás operovali. Prišli ste na poslednú chvíľu?

Netušila som, že je to také vážne. Na oddelenie za mnou prišiel lekár. Vraj bude lepšie, keď mi to slepé črevo vyberú.

Bola to vaša prvá operácia. Nebáli ste sa?

Nestihla som. Z postele som ešte volala s maminou, ocinom, bratom. Musela som zrušiť natáčanie reklamy, ktoré som mala naplánované na druhý deň, tlačovku… Potom mi lekár vzal telefón. A vtedy mi to došlo!

Na operačke ste sa však usmievali.

Snažila som sa samu seba upokojovať, presvedčiť sa o tom, že je všetko v poriadku. Navonok som sa radovala z toho, že ma idú operovať, chválila som operačnú sálu, ako dobre vyzerá, bavila som sa so sestričkami… Ale nohy sa mi mimovoľne triasli ako osiky. Nedalo sa to zastaviť, ani keď mi ich sestričky obväzovali, aby som nedostala trombózu. Skutočný stres však prišiel až po operácii.

Bolo vám zle, keď ste sa prebrali z narkózy?

Poprosila som pána doktora, aby už išli operovať, lebo ma to naozaj veľmi bolí. Asi som ho pobavila, lebo za odmenu som dostala injekciu proti bolesti. Škoda, že neúčinkovala ešte aj na druhý deň ráno. Nikdy som si neuvedomila, pri čom všetkom potrebujete brušné svaly. Nevedela som sa postaviť z postele a hlavne, nemohla som kýchať. Čo je pre alergika asi to najťažšie.

Preto vás prepustili už na tretí deň?

To bolo za dobré správanie. Lekárom som sľúbila, že budem celý víkend ležať doma v posteli. Ale pár krokov som musela spraviť, aby sa mi neurobili zrasty. Čím viac som o tom všetko čítala, tým som bola radšej, že som nič z toho nevedela pred operáciou.

Bolesť vám však nerobí problémy. Ste predsa zvyknutá?

Ako tanečnica mám posunutý prah bolesti. Odmalička trénujem v topánkach na vysokých opätkoch, takže bolesť nôh je pre mňa taká samozrejmá ako dýchynie. Chrbát to isté. A kolená... Keby ste počuli to praskanie pri podrepoch! Raz som dokonca fungovala so zlomenými kostičkami na priehlavku asi týždeň. Opuch neustupoval, preto som zašla za lekárom. Röntgen ukázal taký masaker, že som mesiac ani netancovala, ani nebehala.

K lekárovi zájdete, až keď je už najhoršie?

Len čo cítim, že to nezvládam sama, idem k lekárovi. Nebojím sa ani zubára. Každú bolesť, chorobu alebo zranenie beriem ako radu od svojho organizmu. Mám spomaliť, viac oddychovať, lepšie sa o seba starať.

Vyložíte si nohy na stôl a nerobíte nič?

Behám. To ma vždy dostane do pohody. Vypustím z hlavy všetky myšlienky a sústredím sa len na svoje dýchanie. Zrazu som plná energie, sily a nového života. Je to ako droga. Behám stále, od trinástich ako Forrest Gump. Pre operáciu som poľavila, ale pred pár týždňami som vybehla s kamarátkami na Železnú studničku a zase mi telo zaplavili endorfíny!

Partneri džentlmeni

Ivana má jasný mužský vzor. Brata Tomáša, ktorý je starší o päť rokov. „Baby mi často hovoria, aký je milý, elegantný a ako pekne vystupuje,“ chváli ho. „Ale má zlatú priateľku a je šťastne zamilovaný,“ dáva ranu pod pás obdivovateľkám. Súrodenci sa pri výbere partnerov rešpektujú. „Ale povieme si úprimne, čo si o nich myslíme. S tými mojimi bol Tomino viac-menej vždy spokojný. Boli to džentlmeni.“ Aké vlastnosti by mali mať muži v Ivaninom živote? „Priority sa menili vekom, ale teraz si vážim dôveru, porozumenie a úprimnosť. Potom su už len bonusové vlastnosti ako komunikatívnosť, cieľavedomosť a zodpovednosť.“

Foto: Michal Smrčok

Vybehávate aj kilá alebo sa na vás nelepia, lebo jete zásadne zdravo?

Našťastie, narodila som sa do rodiny, ktorá sa prirodzene zdravo stravuje. V Nitre máme pri dome veľkú záhradu, kde si všetko dopestujeme. Sme biostravníci. Nejedávam často ani v reštauráciách. Rada varím a ešte radšej viem, čo jem.

 A predsa sa každý deň postavíte na váhu?

Už nie! Robila som to, keď som pretekársky tancovala. Ľahšie zhodíte kilo ako štyri, ktoré sa na vás nalepia za mesiac. Ale s mojím energetickým výdajom to nemajú ľahké. Našťastie.

Aj rodičia si s vašou nespútanou energiou svoje užili.

Bola som skôr chalan, ale pri dvoch bratoch to inak nešlo. Bábiky neboli v kurze. Skôr autíčka a naháňačky. Neraz som letela cez sklo. Na čele mám spomienku na roh stola, na koreni nosa na golfovú palicu. Tomino sa zahnal a ešteže ma netrafil o pár centimetrov vedľa. Jazvy na tvári mám ako pamiatky na bratov. Stále so sebou.

S oboma ste si takí blízki?

S Andrejom sa už toľko nestretávam, pretože žije s priateľkou. Ale keď sme tancovali a študovali, mala som s ním rovnako intenzívny vzťah ako s Tominom.

Prečo ste pri tanci neostali všetci?

Andrej tancoval asi desať rokov. Potom jeho partnerka Evka odišla na rok do Francúzska, a keď sa vrátila, išiel on na rok do USA… Nemal na tanec povahu, my s Tominom sme priebojnejší, cieľavedomejší. Veď sme Levi!

Vaše spolužitie, to musí byť boj!

Bol! Keď sme spolu tancovali, trénovali, cestovali na súťaže, bývali… Boli sme spolu nonstop, dvadsaťštyri hodín a sedem dní v týždni. Ale čím sme starší, tým si lepšie rozumieme.

Stále spolu bývate?

Ale veľmi sa nevídame, lebo Tomino je rozbehaný. Jeden deň v týždni si však ukradneme pre seba. Dáme si večeru, vínko, porozprávame sa… Som rada, že sme si takí blízki. Tomino je veľmi úprimný človek, snaživý, inteligentný, cieľavedomý a v neposlednom rade je to môj najstarší brat, je mojím vzorom.

Ale už spolu netancujete.

Tancujeme, ale inak. V Let’s Dance sme sa začali na tanec pozerať aj inak ako len na pohyb. Vnímame ho viac herecky, snažíme sa prežiť príbeh a podať ho ľuďom. Nemôžeme chýbať na majstrovstvách Slovenska v exhibičných tancoch. Je to naša srdcovka. Keď sme mali waltzovú exhibíciu „Návrat levích blížencov“, ľudia sa rozplakali. Bolo to úžasné!

Je ťažšie zahrať zamilovaný pár, keď ste súrodenci?

Herci zahrajú všetko a s kýmkoľvek, my zatancujeme. Je to pre nás práca, ktorú milujeme.

Vy ste mali ísť na to herectvo...

Chcela som, ale bála som sa, že sa neuplatním a neuživím. Rodičia vraveli, že treba mať zadné dvierka. Ekonomickú má otec, obaja bratia a mňa tiež matematika vždy bavila.

Ešteže si zahráte aspoň v reklame. Ako ste sa dostali k tej prvej?

Na to nikdy nezabudnem. Bola to reklama mobilného operátora na ememesky. Na našu strednú prišli ľudia z agentúry a pozvali ma na kasting. Boli tam samé blondíny! Ocino išiel preparkovať, a keď sa vrátil, nevedel ma spoznať! Ako by sme si z oka vypadli. Neviem, prečo si vybrali mňa, ale brala som to ako výzvu. Chcela som, aby boli všetci spokojní. A boli.

Ešte stále chodíte po kastingoch?

Kým som nebola známa, chodila som. Teraz ma chcú značky skôr ako svoju tvár. Nepredám sa však hocikomu. So športovou značkou som stotožnená, s kozmetickým salónom tiež. Ale odmietla som nejaké centrá estetickej dermatológie. So skrášľovacími zákrokmi sa nestotožňujem. Najmä keď ich podstupujú mladé baby, ktoré ich naozaj nepotrebujú. Vrásky sú na žene predsa krásne.

Máte v zmluve, že nemôžete pribrať, ostrihať si vlasy alebo nebodaj otehotnieť?

Niektoré zmluvy obsahovali aj takéto podmienky...

Lekári sú radi, keď otehotnejú ženy vo vašom veku. Nepotešíte ich?

Samozrejme, vek už na to mám, vlastnú rodinu určite chcem. Je to moje ženské poslanie. Ale musia sa stretnúť dvaja, ktorí to v rovnaký čas budú chcieť a cítiť rovnako.

Koľko chcete mať detí?

Jedno, dve, tri? Koľko sa podarí.

S vaším súčasným partnerom?

To je medzi mnou a ním... Súkromie si strážime. Aj preto, že sme známi a ľudia sa oveľa ochotnejšie rýpu v cudzom vzťahu, ako by si mali upratať ten svoj.