Manželka Martina Mňahončáka Katka: Manžel je lepší tanečník

„Martina zatiaľ trénovanie na Let’s Dance veľmi baví. Už mal aj svalovú horúčku,“ hovorí hercova manželka Katka Mňahončáková (30).

Ako miesto stretnutia navrhla bratislavský Palác Motešických. V aristokratickej, takmer dvestoročnej budove, ktorú nákladne rekonštruovali sedem rokov, už nie je kasíno magnátov ani pánsky jazdecký klub pre šľachtu, ale luxusné apartmány a sympatická reštaurácia. Jej interiér navrhla architektka Katarína Mňahončáková (30) a jej kolegyne tak, aby aspoň trochu oživili ducha stredovekého hostinca, ktorý kedysi na tomto mieste stál.

Čo vás na práci najväčšmi teší?

Vyžívam sa v tom, keď sa mi podarí u klienta presadiť vlastnú myšlienku, niečo atypické, a nie len vyskladať veci z katalógu. Rada sa hrám aj s farbami, ale nie klasickými. Kombináciu oranžovej so zelenou priam nenávidím (smiech). Dávam prednosť chladným farbám a veľmi sa mi páči severský dizajn. Bez problémov by som mohla žiť vo Fínsku, v Nórsku alebo vo Švédsku. Ale iba keby tam nemali také počasie, nemám rada zimu.

Mali ste hlavné slovo aj pri zariaďovaní spoločnej domácnosti?

S Martinom máme kompletne zrekonštruovaný dvojizbový byt. Spolu sme dokúpili nábytok a veľa doplnkov. On má tiež jasný názor na to, čo sa mu páči a čo nie. Teraz ma už musí krotiť, pretože by som kupovala nejakú dekoráciu aj každý deň.

Chce to väčší byt...

Radi by sme sa raz presťahovali do domu, niekde za mesto. Mám rada záhradu, kvety, pokojne by som sa vŕtala v zemi. Zatiaľ nám však vyhovuje náš byt, aj z neho máme blízko do prírody. Takmer každý večer vybehneme na opekačku, chodíme na prechádzky, zabehať si alebo von so psom. Naša Jack Russel teriérka je síce tvrdohlavá, ale zároveň aj najväčší „prítulníček“ s povolením vstupu do našej postele.

Kto je potom vlastne vodca vašej svorky?

Samozrejme, Martin. Je aj tvrdohlavý, zásadový a hrozný puntičkár v práci. Vážim si to na ňom. Aj mňa vedie k väčšej zodpovednosti za všetko. A keď ho už chválim, musím povedať, že je poriadkumilovný, vie navariť a určite bude úžasný otec. Hovorí sa, že pes je taká príprava a on sa oňho dokáže bez reptania postarať a ísť s ním ráno na prechádzku. Je pravda, že občas vstaneme pred obedom (smiech)...

Koľko plánujete detí?

Martin je zo štyroch detí, ja mám jednu sestru. Tak by mohli byť tri...

O mesiac to bude rok, čo ste sa netradične v utorok zosobášili na Zvolenskom zámku. Zmenili sa za ten čas vaše očakávania a predstavy o spoločnom živote?

Nie. Skôr by som povedala, že sa to každým dňom zlepšuje. No a čo sa týka netradičného dňa sobáša... Bolo to preto, že sme si chceli povedať áno v deň našich spoločných narodenín. Narodili sme sa v rovnaký deň, len Martin o dva roky skôr. Ale tradícií bolo na svadbe dosť – rozbíjali sa taniere pre šťastie a prišlo aj na čepčenie, jednu z najkrajších vecí. Len kyticu som netradične hádzala až o štvrtej nadránom. Chytil ju kamarát...

Relatívne nedávno, pred sobášom, Martin hovoril, že jeho súkromný život je na nule. Pre svadbu ste sa rozhodli po siedmich mesiacoch randenia. Nebolo to rýchle?

Poznáme sa už skoro pätnásť rokov. Zoznámili sme sa v internáte a v kontakte sme zostali vďaka jeho bratovi, ktorý študoval tiež architektúru a býval na tej istej internátnej chodbe ako ja. Keď sme sa potom po rokoch stretli, Martin mi zo žartu povedal, že v septembri si ma vezme. Smiala som sa z toho, ale akosi to vyústilo do naozajstnej svadby. Žiadosť o ruku bola spontánna a milá, v súkromí nášho privátu. Neskôr som dostala aj prsteň, ktorý stále nosím.

Po obrade na vás nahádzali hostia veľa ryže. Musí sa vám dariť...

Naozaj? Ja som bola v takom ošiali a pozitívnom strese, že si z obradu pomaly nič nepamätám. Celý čas som sledovala ukončenie sokla na stole, za ktorým rečnila sobášiaca (smiech).

Kto je viac pracovne vyťažený – vy alebo váš muž?

S dvoma kolegyňami máme architektonický ateliér. Keďže treba myslieť na zadné vrátka a na to, že nás raz čakajú materské povinnosti, otvorili sme si ešte aj súkromnú školu interiérového dizajnu. Po víkendoch robíme kurzy pre malé skupinky nadšencov – laikov. Väčšinou sú to ženy, ale máme už aj pár mužských absolventov. Je to milý relax. No a Martin? Občas mi hovorí do výkresov, lebo im rozumie. Má totiž vyštudovanú stavebnú priemyslovku. Na herectvo išiel len pre stávku, momentálny nápad. Teraz v lete má síce viac času ako ja, ale keďže ešte stále hráva aj v divadle v Česku, sú dni, keď sa vidíme naozaj málo.

Prenáša svoju prácu domov? Keď sa učí texty, musí byť doma pokoj?

Vlastne ani neviem, kedy sa učí. Len mi oznámi: Idem si to prečítať. Vtedy si poviem, že mám dve hodiny času pre seba, ale on je už o desať minút pri mne. Má dobrú pamäť.

To niekedy nie je dobré. Neargumentuje pri konflikte vetami typu: Ale veď ty si vtedy povedala, ty si vtedy urobila?

Nemáme skutočné konflikty, ale len malé konštruktívne hádky, pri ktorých nevyťahujeme veci z minulosti, ale riešime prítomnosť. Dokonca mi Martin minule povedal, že si obľúbil hádanie so mnou. Patrí totiž k mužom, ktorí veci vedia predebatovať, neuzavrú sa do seba.

Nepoužije na vás občas svoje herecké umenie?

Sama sa ho z času na čas snažím zo žartu vyprovokovať, aby niečo predviedol. Vie sa napríklad v sekunde rozplakať. Ale doma hrať nepotrebuje. Stále si hovorím, že je až príliš normálny.

Prekáža Martinovi popularita?

Viem, že si doteraz nezvykol na to, že ho veľa ľudí zdraví, chce sa s ním odfotografovať, nečaká to. Zistila som, že nemôžeme chodiť na veľké podujatia typu korunovačných slávností. Ste v dave a zároveň mimo neho, lebo ľudia na vás pozerajú, drgajú sa a šuškajú si. Nakoniec sme skončili v kaviarni v bočnej uličke. Nebola to príjemná strkanica.

„Dav“ začal herca Martina Mňahončáka vnímať asi vďaka Ordinácii v ružovej záhrade. Nerozčuľovala vás jeho postava? Raz miluje jednu ženu, potom druhú a nevie sa rozhodnúť...

Nie, lebo na dejovú líniu Ordinácie som nikdy nenabehla. Nie je to z mojej strany ignorácia Martinovej práce, to len seriál beží v čase, keď radšej robíme niečo iné, sme vonku, športujeme alebo si cielene pozrieme nejaký film. Rada chodím na Martina do divadla, tam je úžasný. Odkedy sme spolu, videla som všetky jeho premiéry aj derniéry. Na niektoré predstavenia chodím aj viackrát. Veľakrát si totiž človek všimne niektoré detaily až neskôr. Viackrát som napríklad videla pardubické predstavenie Cigáni idú do neba, ktoré bolo naštudované pre exteriér aj pre interiér. V Česku hrá Martin aktuálne v Anne Kareninovej v pražskom divadle a v Olomouci obnovili predstavenie Obraz. Je dobrý. Musí síce cestovať, ale bolo by škoda, keby zabudol na češtinu. Má ju naozaj vydretú, veď roky chodil k logopedičke.

Keď je taký náročný na seba, teraz bude určite poctivo drieť aj v Let’s Dance. Aký je v skutočnosti tanečník?

Určite lepší než ja, lebo ja absolútne neviem tancovať štandardné tance. Keď sme mali v škole venček, nás dievčat bolo priveľa. Mne sa ušla úloha chalana a tancovala som so svojou spolužiačkou. Takže ja vykračujem zásadne dopredu :-).

Aký bol váš prvý spoločný tanečný zážitok s Martinom?

Na diskotéke na spoločnej dovolenke v Tunisku. Takže žiaden valčík...

Tanečné páry už trénujú. Chodí domov zničený?

Martin trénuje do Let’s Dance zhruba týždeň. Zatiaľ ho to veľmi baví, i keď už sa dostavila aj prvá svalová horúčka.

Povedal vám, pred ktorým žánrom má najväčší rešpekt?

Nie, pretože ešte neskúšali všetko. Ale hovorí, že štandardné tance sú zatiaľ náročnejšie než latinskoamerické.

Budete chodiť na všetky jeho tanečné vystúpenia a držať mu palce?

Určite ho budem podporovať