Dátum: Nedeľa 04.12.2016 Dnes oslavuje:

Barbora Zajtra: Oto

 

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Ženy, ktoré porodia anonymne, netreba odsudzovať. Spoznajte ich príbehy

Zdroj: ŠARM/ Barbora Dvořáková 24. apríla 2012, 07:00
Foto: Profimedia.sk Ilustračná fotografia

Motto: Mamy, čo sa rozhodnú pre utajený pôrod, teda hneď po pôrode súhlasia s adopciou, sa nesmú dozvedieť ani len to, či sa ich dieťa narodilo živé...

Nejdú na potrat. Neodložia dieťa ako anonymnú bytosť v hniezde záchrany. Neujdú po pôrode z nemocnice. Celé tehotenstvo poctivo chodia ku gynekológovi, mnohé aj k psychológovi. Porodia v pôrodnici, do zdravotnej karty sa napíše ich anamnéza, aby budúci adoptívni rodičia aj pediatri vedeli o bábätku čo najviac. Potom sa odhodlajú na najťažší krok. Podpísať papiere, že sa dieťaťa, čo bolo deväť mesiacov ich súčasťou, vzdávajú. Väčšina to robí z racionálnych pohnútok – nedokázali by dieťaťu dať to, čo potrebuje. Takto má šancu na dobrý život v adoptívnej rodine. Napriek tomu sa mnoho ľudí vrátane zdravotníkov na ne díva ako na krkavčie mamy.

Rozhodnutie

Jedna zo žien, čo podstúpili utajený pôrod, nám porozprávala, čo prežila. Samozrejme, anonymne, veď o tom, že porodila, nevedia ani jej najbližší. Jana študovala prvý rok na vysokej škole, keď zistila, že je tehotná. Bola to krátka známosť, určite si nemienila zakladať rodinu. Cítila, že v osemnástich je na dieťa jednoducho nezrelá. Na rodinu sa nemohla spoliehať, bola jedináčik, rodičia boli starí a chorí. Na interrupciu nechcela ísť, preto sa rozhodla pre pomerne novú možnosť – utajený pôrod, ktorý je na Slovensku možný len od roku 2004.

Čo je lepšie? Psychologička Katarína Hatráková pracuje s takýmito ženami. Prichádzajú za ňou vo fáze, keď už sú rozhodnuté dieťa porodiť a dať na adopciu. „Sprevádzam ich tým, čo prežívajú. Vo veľkej miere sú to výčitky svedomia, pretože v spoločnosti je vžité, že dobrá matka sa vie o dieťa postarať. Ony vedia, že to nedokážu, na druhej strane chcú preň to najlepšie, veď za deväť mesiacov si k dieťatku vybudujú vzťah. Úplne inak hovoria dievčatá, ktoré prídu v tretom mesiaci, a tesne pred pôrodom. Vtedy nastúpi fáza paniky, pochybnosti o správnosti rozhodnutia. Je to veľký boj emócií a výčitiek svedomia s presvedčením, že toto bude pre dieťa najlepšie.“

Nie je však naozaj pre dieťa najlepšie, keď zostane pri mame? „Nie, dieťaťu je najlepšie u toho, kto ho bude ľúbiť, a to z rôznych dôvodov mama niekedy nie je! A vtedy je lepšie, keď mu práve z lásky poskytne možnosť byt s niekým, kto mu dá zázemie.“

Kruté pravidlá

Pre ženy, čo podstúpia utajený pôrod, je hlavným motívom, že o dieťa bude lepšie postarané než u nich. Problém je, že sa nikdy nedozvedia, či je to naozaj tak. Podľa zákona nesmú totiž dostať žiadne informácie, dokonca ani to, či sa vôbec narodilo živé a zdravé: „Je to kruté. Veď jediné, o čo žena po utajenom pôrode prosí, je – povedzte, že máte adoptívnu rodinu a ja vám tie papiere podpíšem! Lenže to sa nesmie a dôsledkom jej neistoty môže byť, že svoje rozhodnutie zvráti, čo vôbec nie je pre dobro dieťa.“

Podľa psychologičky by zákon nemal byť taký striktný: „Pre niektorú ženu nie je dobré, aby jej dieťa ukázali, iná sa s ním potrebuje rozlúčiť. Zažila som situáciu, keď rodička najprv podpísala, no vzápätí podpis zrušila. Podľa zákona má totiž šesť týždňov na to, aby zmenila svoje rozhodnutie. Táto však len počkala, kým jej dieťatko priniesli. Keď sa ubezpečila, že je v poriadku a rozlúčila sa s ním, podpísala znova a už bola pokojná.“ V zákone sú však aj ďalšie medzery. Napríklad nie je upravený vzťah so zamestnávateľom.

„Utajený pôrod nie je dôvod na PN. Žena môže nastúpiť na materskú dovolenku, ktorá sa končí pôrodom. Na materskú však ženy pochopiteľne nechcú, takže si berú dovolenky. Dve moje klientky vyhodili z práce, lebo nemali toľko voľna.“

Realita

Jana počas tehotenstva chodila normálne ku gynekológovi, no neriešila s ním, čo bude s dieťaťom. Pôrodník v pôrodnej sále to vedel, no nezaujal k tomu žiadny postoj. Profesionálne odviedol pôrod. Horšie bolo, že ju potom dali do izby medzi matky s bábätkami. „Hoci išlo o utajený pôrod, v špitáli sa nič neutají. Najmä keď sa sestričky ku mne správali, ako sa správali. Spoluležiacim hneď bolo jasné, prečo mi nenosia dieťa na dojčenie.“ „Ďalšia vec, čo nie je doriešená,“ prikyvuje Katarína Hatráková.

„Zákon hovorí, ako má nemocnica postupovať, druhá vec je, že personál na to nie je vyškolený. Žena má po pôrode nárok zostať štyri dni v nemocnici, no logicky by nemala ležať na novorodeneckom, ale na gynekológii. To sa však nedeje, zo všetkých mojich prípadov to pochopila jediná nemocnica. Pritom sú na to síce špeciálne vyškolené sociálne sestry, ktoré by mali prevziať starostlivosť o takúto ženu. Ale v praxi to vyzerá tak, že sa postarajú len o administratívne záležitosti.“

Pohŕdanie

Psychologička dokonca pozná prípad, ako mame po utajenom pôrode priniesli dieťa na dojčenie. „Sestrička sa pomýlila. Našťastie, tá žena to zvládla, sama ju upozornila, že ho nemá vidieť. V izbe to však spôsobilo poplach, nakoniec predčasne odišla z pôrodnice. Keď mi o tom neskôr hovorila, vnímala to ako neodpustiteľnú chybu a moment, ako dieťa dáva sestre, sa jej stále vracia. Ju to nespochybnilo, no pre mnohé ženy by to bol zlom, aby si adopciu rozmysleli, hoci pre ich deti by to určite nebolo dobré.“

Zarážajúce je, že predsudky sa týkajú nielen matiek, ale aj bábätiek. „Raz som si na novorodeneckom oddelení všimla, že dve deti mali postieľky odsunuté bokom. Tie sú na adopciu, vysvetlila mi ľahostajne sestra. Keď som videla jej pohŕdavý postoj, napadlo mi, či sa vôbec na oddelení nájde niekto, kto si ich pritúli...“

Spravila som dobre

Ďalší ťažký moment po utajenom pôrode je návrat do života. „Jednak vždy je niekto, kto to vie alebo aspoň tuší. Alebo si ženy samy nahovárajú, že okolie sa na ne díva nejako čudne. Najmä keď skoro všetky si vďaka predsudkom prinášajú negatívnu skúsenosť. Moment, že urobili pre dieťa najlepšie, čo mohli, v tom akosi zaniká. Preto je dobré, ak ešte pokračujú v psychoterapii. Urobí to však len malá časť, najčastejšie sa snažia zabudnúť.“

Janin príbeh má však šťastný koniec. Doštudovala, žije v harmonickom vzťahu a pomýšľa na dieťa. Ku Katke ešte chodí, ale to, že dala dieťa na adopciu, už nerozoberá: „Vyše pol roka som mala tendencie pozorovať deti v rovnakom veku. Strašne som chcela vedieť, či sa to moje má dobre. To bolo jediné, z čoho som mala zlý pocit, inak som presvedčená, že som spravila správnu vec, lebo vtedy som dieťatku nedokázala dať, čo potrebovalo.“ Upokojila sa, až keď sa dozvedela, že dieťa žije v úplnej rodine. „Áno, povedala som jej to,“ usmieva sa Katarína. „Nič viac, aj tak som viac nevedela. No jej to stačilo. Viem, že som vlastne porušila zákon, ale neviem si predstaviť, prečo by som jej túto informáciu mala odoprieť.“



 

Naj z glancu

Sexuálna kalkulačka

Ako vám to ide v posteli?

Z mena a dátumu sa dá kadečo vyčítať. Ako si užívate sex so svojím partnerom?
 
 

Príbehy

Pre mňa si mŕtva, ty pobehlica: Kruté slová adresoval Jaro svojej manželke

S Jarom sme sa brali asi po ročnej známosti. Obaja sme mali už čo-to odžité...
 

Ste ohrození aj vy? Mária sa nakazila hepatitídou pri krvnej transfúzii!

Nie je narkomanka ani nestriedala partnerov. Dokonca sa nepamätá, že by...
 

Súperke som zlomila ruku: Rebeka je juniorskou majsterkou sveta vo armwrestlingu

Vďaka športu precestovala takmer celý svet. Môže si merať silu s nejedným...
 

Trpezlivo vyčkával: Júlia zistila, že od nenávisti k láske je iba krôčik

Po skončení strednej školy som sa usilovala nájsť slušnú prácu. Keď som...
 

Môj slivkový princ: Po Heleninom boku je tento muž už krásnych 35 rokov!

V časoch mojej mladosti sme vždy na konci leta mali v záhrade u mojej babky...