Dátum: Piatok 30.09.2016 Dnes oslavuje: Jarolím Zajtra: Arnold

Práve číta: 29354

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Alžběta fotí najnebezpečnejšie miesta sveta: Sadnem si na schody a plačem aj pol dňa

Zdroj: ŠARM/ Galina Lišháková 05. október 2012, 17:00
Foto: Michal Šebeňa/ Alžběta Jungrová K afgansko-pakistanskej narkomafii sa Alžběta dala prepašovať.

Priniesla fotoreportáže o narkomafii z hraníc Afganistanu a Palestíny, z pásma Gazy či z nemocnice vo Vietname, kde sa umiera na AIDS... Češka Alžběta Jungrová (34) fotí na najnebezpečnejších miestach sveta.

Kým stláčala spúšť, okolo sa strieľalo, krv jej striekala na tenisky a umierajúci rodičia ju prosili, nech si adoptuje ich dieťa... Čo ju vedie k nasadeniu vlastného života, keď by v pokoji mohla fotiť módu či celebrity?

Fotenie kengury

Paradoxne, k dokumentárnej fotografii ju priviedla polročná prax u renomovaných módnych a reklamných fotografov v Londýne. „Žila som v mylnej predstave, že budeme tvoriť, no v skutočnosti sme fotky vyrábali podľa detailných návrhov reklamných agentúr. Napríklad, dostali sme náhľad, na ktorom bola púšť a fľaša od piva s kapsičkou na etikete, v ktorej sedela kengura. Postavili sme teda v atliéri púšť, ale vzápätí ju ľudia z reklamky prikázali zbúrať, lebo piesok mal trochu iný odtieň, ako si predstavovali… Potom nám doviezli kenguru a dva dni sme čakali, kým si sadne tak ako na predlohe,“ smeje sa Alžběta. „Teraz už fotím reklamy, módu aj portréty. Ale v dvadsiatich dvoch rokoch mi prekážalo, že mi niekto diktuje, čo mám robiť. Myslela som si, že to viem najlepšie sama.“

Tretie oko

K dokumentovaniu svetového diania ju však nenásilne tlačilo aj pokrvné dedičstvo. Novinárkou bola jej mama aj pradedko, známy Ferdinand Peroutka, ktorý pracoval v rádiu Slobodná Európa. Jeho dcéra, Alžbětina babička, vyštudovala fotografiu na tej istej umeleckej škole ako neskôr jej vnučka. Nesúhlas so socialistickým režimom si však sedem rokov odpykala za mrežami a fotiť už nesmela, pre zákaz styku s verejnosťou. „Prvý foťák mi kúpila práve babička. Vyprosila som si ho od nej za vysvedčenie v prvej triede,“ priznáva Alžběta, pre ktorú sa objektív vzápätí stal akýmsi tretím okom. Možno ho tak vnímajú aj ľudia, ktorých fotí, a možno má skrátka šťastie, pretože o zábery neprišla ani v najnapínavejších pracovných momentoch. Na Kube, kde potajomky zaznamenala nehumánne podmienky v nemocniciach, stihla nafotený film na záchode vytiahnuť a schovať tesne predtým, ako ju odtiaľ vyviedli vojaci. Vďaka tejto reportáži získala angažmán fotoreportérky v nemeckom vydavateľstve, pre ktoré robí dodnes, a neskôr aj v anglickej tlačovej agentúre.

V požičanej veste

Zvyčajne jej však nejde len o zábery, ale aj o život. „V pásme Gazy mi kolegovia zabudli priniesť nepriestrelnú vestu a prilbu. Anglický reportér, ktorý sa rozhodol radšej zostať v nepriestrelnom aute, mi ich však požičal. Správne predpokladal, že vonku nastane prestrelka. Keď sa začala, schovala som sa za najbližší betónový múr, na mňa naskákalo ďalších päť ľudí a vtom mi ten Angličan telefonuje a chce vrátiť vestu: ,Je to masaker, ale keby ťa postrelili, tú vestu v redakcii nevysvetlím...“ Nakričala som naňho, či sa zbláznil, ale napokon som cez kritický úsek prebehla, aby som mu ju dala a fotila som ďalej bez nej.“

Kde sú pri podobných udalostiach hranice, za ktoré už nejde? A čo jej pomáha ich odhadnúť? „Každá situácia je iná a neexistuje na ne jeden kľúč. Samozrejme, snažím sa neriskovať, ale spolieham sa najmä na inštinkt. Prežité nebezpečenstvo mi dôjde, až keď je po všetkom. Vtedy sa mi roztrasú ruky aj kolená.“

Stánkari s heroínom

Pri prezeraní fotografií z prostredia afgansko-pakistanskej narkomafie ma prekvapilo, ako blízko sa k nej Alžběta dostala. Zábery zachytávajú ozbrojencov, izbu plnú feťákov aj moment, keď si drogu vpichujú... „Fotenie nebolo až také problematické, i keď som zažila pár vyhrotených situácií, napríklad, keď sa strieľalo, našťastie len výstražne do vzduchu. Feťákom je vo finále už všetko jedno, to je to najmenej, že ich niekto fotí. A predavači drog sú v podstate stánkari, iba nepredávajú zeleninu, ale heroín. K všetkým sa snažím byť milá, usmievam sa a zdravím v ich jazyku. A zaberá asi aj to, že som žena. Muži majú ochranársky syndróm, takže vždy sa mi snažia pomôcť.“ V tomto prípade bolo najťažšie dostať sa na miesto, kde narkomafia žije, lebo ide o územie, kam cudzincov nepúšťajú. „Ovládajú ho rodinné kmene, ktoré majú vlastné armády. Najväčším rizikom bolo, že by ma zastrelil nejaký vojak. Takže som sa musela dať cez hranice prepašovať. Týždeň mi trvalo, kým som našla prevádzača. Našťastie, v Pakistane existujú v každom väčšom meste presskluby, kde sa schádzajú novinári. To oni mi pomohli skontaktovať sa s ním.“

Sviatok farieb v Indii, foto: Alžběta Jungrová

Vrakovisko v Bangladéši

Omnoho ťažšie ako dostať sa k priekupníkom drog bolo preniknúť na ilegálne vrakovisko lodí v Bangladéši. „Dospelí, ale aj deti tam ručne rozoberajú lode, ktoré prevážali toxický odpad alebo ropu. Preto umierajú priemerne v tridsiatke. Jediný raz ich nafotil nejaký reportér v osemdesiatych rokoch a odvtedy je pobrežie uzavreté nepreniknuteľnými bránami a ochrankármi zvonku aj zvnútra.“ Alžběta si týždeň márne pokúšala nájsť v ohrade medzeru, až ju napadlo dostať sa tam zvnútra, teda po mori. „Keď som vystúpila na breh s tlmočníkom, okamžite sa okolo nás zbehla ochranka a robotníci. Kričali, že musíme odísť, ale ja som rátala s tým, že sa ma ako belošky nemôžu dotknúť, a teda ani ma vyviesť. Okrem toho som sa vyhrážala, že zavolám políciu, čo nechceli. Stála som tam v päťdesiatstupňovej horúčave štyri hodiny, až kým pochopili, že to nikam nevedie a len im stojí robota. Nechali ma teda fotiť.“ Rituál s vynorením v nebezpečnom prístave sa odohrával ešte ďalších šesť dní. „Má totiž osemnásť kilometrov, sídli na ňom asi dvadsať firiem a ja som sa postupne takto skontaktovala s ďalšou a ďalšou.“ Za ten čas Alžběta schudla osem kilogramov. „Ale nie zo stresu, skôr preto, že tam nebolo čo jesť. Bangladéš je jedna z najchudobnejších krajín sveta. My ani nevieme, ako je nám dobre.“

Rozhoduje o živote

Nie hlad, vojaci či guľky, ale utrpenie detí a ľudská bezmocnosť emočne Alžbětu najväčšmi vyčerpávajú. „Pri každej podobnej ceste mám pocit, že si z nej priveziem pätnásť detí. Keď som fotila v nemocnici v Kambodži, kde dožívajú HIV a TBC pozitívni, zažila som hroznú scénu. Boli tam aj umierajúci manželia s ročným dieťaťom. Jeho otec ma na kolenách prosil, aby som si ich dieťa vzala. Hoci mi bolo jasné, že to je legálne nemožné, v tej chvíli som bojovala sama so sebou, lebo som vedela, že rozhodujem o živote.“ Alžběta v podobných prípadoch dáva emóciám voľný priechod. „Sadnem si na nemocničné schody a plačem aj pol dňa, kým som schopná vrátiť sa a fotografovať.“ Veď práve svojimi fotografiami trpiacim pomáha. Fotoreportáže vystavuje pri kampaniach Človeka v ohrození, Unicef-u a iných humanitárnych organizácií, ktoré sú aj ich prostredníctvom schopné problémy riešiť.

Súbor šťastia

Popri temnej stránke života však Alžběta zachytáva aj tú opačnú, svetlú, keď sa ľudia tešia. Vzniká tak jej osobný fotografický projekt s pracovným názvom Súbor šťastia. „Šťastie má často bizarné podoby. Pre niekoho je šťastím miska ryže, pre iného kabelka Louis Vuitton.“ A čo je Alžbětiným šťastím? „To, že môžem byť sama sebou a že sa každé ráno zobúdzam s radosťou z nového dňa a z práce, ktorá ma čaká.“


 

Naj z glancu

Horoskop

Voľný čas

Záhrada

Urodilo sa vám v záhrade niečo výnimočné? Pošlite FOTO a vyhrajte

Hľadáme tie najčudnejšie tvary ovocia a zeleniny, ktoré sa urodili v našich...
 

Všestranný rakytník: Odolá mrazu, spevní svahy, posilní imunitu

Popri cestách sa už medzi striebristými listami vynímajú žiarivé oranžové...
 

Keď sa nedarí dopestovať koreňovú zeleninu: Kde môže byť chyba?

Nedarí sa mi dopestovať mrkvu a petržlen. Skúsil som hroble, dokúpil piesok...
 

Vychutnajte si chren z vlastnej úrody: Aké korene sa zberajú?

Chren nie je náročný a porastie vám prakticky kdekoľvek. Tú najlepšiu chuť...
 

Poponáhľajte sa, aby ste si stihli nazbierať drienky

V závislosti od oblasti dozrievajú drienky od konca augusta až do októbra....