Dátum: Štvrtok 29.09.2016 Dnes oslavuje: Michal, Michaela Zajtra: Jarolím

Práve číta: 13105

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Dokumentarista Rasťo: Ťažší život ako v Bangladéši som nezažil

Zdroj: ŠARM/ Ján Dzúr 10. máj 2012, 10:00

„Nič ťažšie som nezažil,“ tvrdí o Bangladéši dokumentarista Rasťo Hatiar (40). V dvadsaťmiliónovej Dháke filmoval život v primitívnych manufaktúrach na spracovanie usní.

Máte na pleci drahú šagrénovú kabelku, v nej módne kožené puzdro na iPod, alebo vám na poličke svietia desiatky luxusných topánok a čižiem? Je viac ako pravdepodobné, že surovinu na ne spracovali v Bangladéši, krajine, ktorá patrí k ekonomicky najbiednejším na svete, no súčasne je významným spracovateľom kože. Kým väčšina slovenských cestovateľov mieri do Južnej Ázie za poznaním iných kultúr, dokumentarista Rasťo Hatiar z Liptovského Mikuláša v Dháke snímal rodiny, ktorých život sa točí okolo práce v malých, primitívnych manufaktúrach na jej spracovanie.

Tvrdí, že nič náročnejšie nefilmoval. „Bol som na ťažkých expedíciách na Aljaške a Kaukaze, rovnako v Argentíne a vo Venezuele. A kým som neprišiel do Bangladéša, navrával som si, že najhoršie je filmovanie v zasnežených horách, kde trpíte extrémnymi výkyvmi počasia, zimou a nepohodlím. Teraz viem, že to nie je pravda. V Bangladéši nie sú hory ani zima, ale rovina a ukrutné, vlhké teplo. No nič boľavejšie než pohľad na špinavú štvrť Hazaribagh som v tej horúčave nezažil,“ tvrdí.

Len rikší je v metropole vraj viac ako osemstotisíc.

Slovensko sa vyparilo

Rovinatá krajina s dažďovými pralesmi leží na pobreží Bengálskeho zálivu. Na ploche, ktorá je len trikrát väčšia než Slovensko, sa tiesni asi stopäťdesiat miliónov ľudí. Tešiť sa nemajú z čoho. V tabuľke chudoby patrí Bangladéšu druhé miesto na svete, hneď po pirátmi preslávenom Somálsku. Kraj sužuje obrovská nezamestnanosť, negramotnosť a každý rok aj katastrofické riečne záplavy, ktoré pochovajú desiatky ľudí. Na Rasťa Hatiara však hneď po pristátí v hlavnom meste Dháke čakali iné problémy. V zozname krajín, ktoré mal úradník na letisku pred sebou, Slovensko neexistovalo!

„Darmo som vysvetľoval, že pochádzam zo Slovenskej republiky, ktorá je v Európe medzi Maďarskom, Poľskom a Českom. Všetci tam boli, len my nie. Jednoducho sme sa vyparili. V štyridsaťstupňovom teple s vlhkosťou vzduchu deväťdesiatdva percent ma dookola oblieval pot, no napokon ma z letiska pustili,“ hovorí Rasťo. Šok pre človeka, ktorý na bangladéšsku pôdu vstúpil po prvý raz, pokračoval.

Na jednom štvorcovom kilometri sa tiesni vyše tisíc ľudí. Takto to vyzeralo, keď sa Lipták ukázal na ulici vo štvrti Hazazibagh.

Krajina bez turistov

„Vnímal som chaos, ktorý sa miešal s vôňami aj s rôznymi pachmi tejto časti sveta. Kontrasty doslova bili do očí. Nad ulicou plnou neuveriteľnej chudoby sa týčil obchodný dom s luxusným tovarom, na aký sa nezmôže ani európske veľkomesto. Doprava síce fungovala, ale nemala žiadne pravidlá. Autobusy boli prepchaté ľuďmi až po strechu, no najviac ju zhoršovali majitelia rikší, ktorých je tu vraj až osemstotisíc. Pre tých neplatia žiadne predpisy,“ dopĺňa. Bangladéš nie je krajina, kde sa na vás z každého kúta usmieva Budha.

Noviny sú plné násilia a nešťastí. Nečudo, že turisti sem takmer nechodia. A keď áno, musia zabudnúť na akýkoľvek pocit súkromia. „Dvojročné deti nás po rušných tepnách kvôli bakšišu neváhali sledovať aj pol kilometra a prechádzku nočným mestom som hneď v zárodku zapudil,“ hovorí filmár, ktorý sa ubytoval v malom, klimatizovanom hoteli v lepšej štvrti. A keď sa pozrel z okien, nevedel si predstaviť, ako vyzerá horšia časť mesta. Zbadal to až v centre bengálskeho kožiarstva Hazaribaghu, kde sú stovky malých manufaktúr.

Čas sa v nich akoby zastavil, hovorí sa, že okolie mnohých je pre používanie chémie kontaminované. Aby Lipták videl, ako vyzerá zeleň, musel na chvíľu vycestovať loďou na vidiek. „Jedával som najmä ryžu a ryby, pil vodu z továrensky uzatvorených fliaš. Raz som prijal pozvanie jedného z miestnych ľudí. Žil s rodinou v malom betónovom domčeku s dvomi miestnosťami. Nachystal pre mňa hostinu, na ktorej som ochutnal zo všetkého. Ďalšie dva dni som mal veľké žalúdočné problémy,“ varuje Rasťo, ktorého do Ázie vyslala organizácia pre rozvoj priemyslu pri Organizácii spojených národov. Jeho úlohou bolo vyrobiť štyri krátke filmy o tom, že výroba koží môže prebiehať aj ohľaduplnejším spôsobom, než sa to deje v Bangladéši.

Čím väčšia chudoba, tým viac detí. Ekológia je to posledné, čo ich zaujíma.

Po kolená vo vode

Bezpečnosť pri práci, vlastné zdravie a ekológia sú pri spracovaní usní v Bangladéši to posledné, čo miestnych zaujíma. „V stovkách malých kožiarskych manufaktúr stoja stovky starých, nebezpečných, drevených bubnov, v ktorých sa spracúvajú kože. Pri nich je pár moderných zariadení od Organizácie spojených národov. Robotníkom majú ukázať, že výroba usní môže byť k prírode aj ľuďom šetrnejšia. Dá sa pri nej využívať solárna energia, míňať menej vody, nemusí sa znečisťovať chémiou. Bangladéšanov to však pramálo zaujíma,“ zamýšľa sa filmár.

Mnohí robotníci, ktorých snímal, mali na sebe len bedrový pás. Stáli bosí, po kolená ponorení v tekutine plnej chemikálií. Umývali sa vodou z fabriky. „Niektorí muži, s ktorými som robil rozhovor, nemali ruku, iní nohu. Ďalší boli chorí alebo zranení. Najstarší sotva dovŕšili štyridsiatku, pretože pri ťažkej práci nikto dlho nevydrží. V manufaktúrach, kde visia kože na drahé kabelky a hneď vedľa nich zdevastovaná elektroinštalácia, robia aj deti a ženy. Ani ony počas ramadánu pri práci po celý deň nepijú a nejedia,“ opisuje Rasťo Hatiar. Bonusom pri jeho robote bol ustavičný nepríjemný zápach a pohľad na úzke uličky polmiliónovej kolónie kožiarskych robotníkov.

Riešenia existujú

„Medzi rozbitými domami, nad ktorými visia drôty, chodia rikše. Nad porciami čerstvých rýb poletujú stovky múch, v betónových uličkách sa pasú domáce zvieratá. Po okrajoch cestičiek vedú naoko neškodne vyzerajúce otvorené kanály, v ktorých však opäť tečie farbami hýriaca a zapáchajúca tekutina. Po daždi sa ulice premenia na stoky, v ktorých plávajú odpadky,“ dopĺňa Slovák, ktorý Bangladéš považuje za ekologickú časovanú bombu. „Raz sme viezli v aute z práce do hotela malé dievčatko, dcéru jedného zo zamestnancov garbiarní. Mala asi desať rokov. Dopila nápoj v plastovej fľaši, otvorila okno a fľašu vyšmarila na rušnej ceste von. Takto to, žiaľ, robia všetci,“ tvrdí.

Robotníci, stáli bosí, po kolená ponorení v tekutine plnej chemikálií.


 

Naj z glancu

Horoskop

Voľný čas

Záhrada

Kedy zrezať divý citrus v záhrade?

Mám prosbu. Kúpili sme rodinný dom s malým pozemkom - na fotke je takmer celá...
 

Vysádzanie malín a černíc bez chýb: Aby sa kríčky rýchlo ujali

Maliny aj černice prinášajú bohatú úrodu aj z malého priestoru - vyšplhajú...
 

VIDEO zber tekvicových semienok: Radšej si budete chcieť dopestovať vlastné

Veľkopestovatelia sa so zberom tekvíc nehrajú. Pozrite, ako končia krásavice,...
 

Rozchodníky patria k jeseni: Skombinujte ich tak, až sa vám zatají dych

Rozchodníky sú nenápadné, nenáročné... Ale ak ich správne skombinujete,...
 

Úroda patrí do čistej pivnice: Čo treba zabezpečiť?

Úroda sa hromadí, zeleninová, aj tá ovocná. Aby nevyšlo všetko nazmar,...