Terénna lukostreľba je šport vhodný aj pre ženy. „Nie je náročný na vybavenie a navyše s ním možno začať kedykoľvek,“ tvrdí Igor Zajac (48), ktorý sa za štyri roky vypracoval medzi slovenskú špičku.
Luk do ruky beriem aj vtedy, keď som v strese či unavený od počítača. Vystrelím si dvadsať, tridsať šípov do terča a som ako znovuzrodený – natešene rozpráva o jednej z výhod lukostreľby Bratislavčan Igor Zajac. Lukostrelecký terč má v kancelárii aj v byte. „Trénovať môžem naozaj hocikde,“ smeje sa pokojom sršiaci chlapík, ktorý sa len pred štyrmi rokmi začal venovať terénnej lukostreľbe. Odvtedy je nadšeným propagátorom tohto ešte stále málo známeho športu, kde terče majú podobu rôznych reálnych zvierat a strelnicou je príroda.
Terénna lukostreľba je vlastne niekoľkokilometrová prechádzka prírodou. V súťažnej podobe je na vytýčenej trase rozložených 28 makiet zvierat – od malých vtákov až po srnce, kamzíky či medvede – pričom je treba trafiť šípom do terča, ktorého stred je na životne dôležitých orgánoch. Prirovnanie ku golfu však Igor Zajac odmieta: „Golf je viac noblesný, strojený, navyše afektovaný a omnoho drahší šport.“ Odmietavo krúti hlavou aj pri náznaku, že by takto mohol poľovať: „Loviť zver lukom je u nás zakázané.“
Vyprázdňuje hlavu
Lukostreľba je podľa Igora Zajaca nenáročná disciplína, ktorú môže robiť naozaj hocikto a hocikde. Stačí na to iba luk, šíp a trochu bezpečného miesta. „Učí to človeka sústrediť sa, vyprázdňuje mu to hlavu. Navyše je to relaxácia už tým, že ste v prírode a medzi ľuďmi s rovnakým záujmom. Okrem toho je to aj istá forma telocviku, pri ktorej si človek posilňuje ruky či chrbát,“ vyťahuje tromfy, ktoré ho držia pri lukostreľbe.
„Navyše, s týmto športom možno začať v ktoromkoľvek veku a rýchlo sa vypracovať medzi špičku,“ dodáva. Vie, o čom hovorí. On sa k luku dostal vlastne až v štyridsiatich štyroch rokoch. Za štyri roky sa stal niekoľkonásobným víťazom rôznych súťaží, majstrom Slovenska i víťazom Grand Prix. Stupne víťazov obsadzuje aj v Európskom pohári.
Súťaženie je pritom pre týchto lukostrelcov často len sekundárnou záležitosťou popri zážitkoch zo spoznávania prírody či zo stretnutí s priateľmi. „Na pretekoch je to ako pri rodinných stretnutiach. Porozprávame sa, zasmejeme, zahráme si na gitare, zaspievame a popritom si aj zastrieľame,“ opisuje Igor Zajac atmosféru na súťažiach, kde je to viac o nadšení ako o drahých cenách. Na preteky sa terénni lukostrelci skladajú formou štartovného a občas majú okrem diplomov a medailí aj nejakú motivačnú cenu. „Štartovné je na pretekoch u nás zväčša pätnásť eur, v tom však už máme aj obedy,“ pousmeje sa. V susednom Rakúsku však zažil preteky, kde bola motivačná prémia tisíc eur. „Neuživil by som sa tým,“ dodáva chlapík, ktorého zamestnaním je navrhovanie interiérových schodísk a bytová architektúra.
Pubertálny zážitok
Zaujímavé je, že Igor Zajac sa prvý raz stretol s lukom už pred vyše tridsiatimi rokmi. „Mal som šestnásť rokov. Boli sme s rodičmi v Taliansku a jeden z chalanov, s ktorými som sa tam zoznámil, ma zobral na žúr, kde sa strieľalo z luku. Pre mňa to bol neskutočný zážitok, ktorý mi zostal v hlave ako vypálené znamenie. Doteraz počujem to svišťanie šípu zakončené prudkým úderom do terča a následný jemný bzukot jeho chvenia. Bolo to niečo famózne, nové, nepoznané a zároveň vzrušujúce,“ spomína na moment, ktorý sa mu vryl do hlavy tak, že si ho chcel ešte zopakovať. Zostalo to však zahádzané školami, prácou a rodinou... Až kým si pred štyrmi rokmi neprečítal článok o bratislavskom klube Villa Diana, kde sa venovali 3D lukostreľbe. Vtedy sa znovu ozvali spomienky a on ako vo sne vyhľadal ten klub, aby v štyridsiatich štyroch rokoch začal s pravidelným športovaním.
„Za tritisícšesťsto korún som si kúpil prvý luk a k tomu šesť šípov po dvestopäťdesiat korún,“ vyratúva svoju prvú investíciu. „Viac v podstate ani netreba, ale človek postupne začne tak či tak svoju výbavu zlepšovať o tulce, chrániče a ďalšie drobnosti,“ vysvetľuje. Trénoval nielen v telocvični klubu, ale aj doma – na koniec chodby si postavil terč a triafal. „Neodhadol som však, že terč môžem aj prestreliť. Zostala za ním poškodená stena.“ Pre lukostreľbu čoskoro nadchol aj svojich dvoch synov, ale už aj mnoho priateľov.
Zákerná zbraň
„Keď počujem zvuk letiaceho šípu, stuhne vo mne krv,“ vyznáva sa Igor Zajac. Luk je totiž pomerne zákerná zbraň. Vystrelený šíp je tichý a na krátku vzdialenosť účinný rovnako ako guľka z pištole. „Pri výstrele má šíp rýchlosť guľky. Skúšal som raz prestreliť trojmilimetrový plech. Podarilo sa to,“ zdvíha varovne prst Igor Zajac, no hneď pripomenie: „Ak sa zachovajú pravidlá, je to bezpečný šport.“ Len raz bol menej opatrný a náhodne vystreleným šípom prestrelil dvere kamarátovho auta. „Bolo nepríjemné vysvetľovať, čo sa stalo,“ usmeje sa.
Ak chce človek strieľať z luku, nemusí byť v žiadnom klube. „Spôsob, ako mieriť a strieľať, si musí v podstate nájsť každý sám, je však lepšie, ak mu hlavne v začiatkoch niekto poradí, ako luk správne chytiť a natiahnuť, ako zaseknúť ruku do chrbta a vypustiť šíp tak, aby si tetivou nespôsobil zranenia.
Dosť to bolí,“ rozosmeje sa pri spomienke na to, ako mu tetiva strhla časť obočia. Preto je lepšie stať sa členom niektorého z 25 klubov, ktoré sú dnes na Slovensku. „Alebo si môžete založiť vlastný klub, lebo tento šport je u nás ešte pole neorané,“ podotkne Igor Zajac, pre ktorého je terénna lukostreľba momentálne vrcholom naplnenia snov.
Tým ďalším, ktorý v podvedomí nosí už dlho, je Škótsko. „Tak ako som roky nosil v hlave luk a šíp, tak sa mi objavuje aj Škótsko. Niečo ma tam ťahá, akoby som tam patril,“ vraví zamyslene. Ktovie, možno je Igor Zajac prevtelením škótskeho národného hrdinu Williama Wallacea. Ak netušíte, kto to je, spomeňte si na film Statočné srdce, kde Mel Gibson ako William vychrlil na svojich protivníkov z luku stovky šípov.
