Dátum: Streda 07.12.2016 Dnes oslavuje:

Ambróz Zajtra: Marína

 

 

 
  • Poslať e-mailom
  • Vytlačiť článok
  • Facebook
  • Napíšte nám
  • Zdielať s ostatnými

Valentínska poviedka Tamary Heribanovej: Taký obyčajný víkend

Zdroj: EMMA 14. februára 2013, 10:00
Foto: Archív Tamara Heribanová sa vo voľnom čase venuje životu.

Tamara Heribanová debutovala ako sedemnásťročná poviedkou, ktorá bola ocenená a knižne uverejnená v susednom Rakúsku. Na svojom konte má romány Predavačky bublín (2010), Bola to len láska (2012) a knihu pre deti Misia Eva, prísne tajné (2012). Jej poviedky nájdete v knihách V dobrom, v zlom a v ešte horšom a Príbehy v znamení túžby. Vo voľnom čase sa venuje životu.

Ten dom, na ktorý ani len náhodou nemala, bol skolaudovaný presne pred osemdesiatimi rokmi, v tridsiatom treťom, navrhol ho pre istého bratislavského továrnika známy architekt Harminec a pre budúceho majiteľa mal predstavovať honosné rodinné sídlo. Ten dom, na ktorý ani len náhodou nemala, mal tri podlažia, vyše šesťsto štvorcových metrov, obrovskú knižnicu, salónik a ešte jeden a ešte jeden, priestranné izby, zariadené starožitným nábytkom, výhľad na Hrad a trochu zanedbanú, na takú lukratívnu lokalitu až priveľkú záhradu. Ten dom, na ktorý ani len náhodou nemala, sa týčil hrdo do výšin vo vilovej štvrti, ktorej mená ulíc tak rada vyťukávala do vyhľadávača webových stránok realitných kancelárií.

Pretože na také niečo nemala, pretože rada snívala, pretože rada chodila na obhliadky a ešte radšej si predstavovala, že by ju raz niekto na podobnom mieste čakal. Iba tak po večeroch, iba na ňu. Ona, krstným menom Linda, totiž čakala celý svoj život a už ju z toho čakania bolela hlava, niekedy srdce, niekedy ju dokonca bolela šija, zátylok, prsia, ktoré nevedeli uniesť ťarchu imaginárnych bozkov.

Sama bývala v petržalskej garsónke, ale to hľadanie bytov a domov na predaj a následné obhliadky cudzích príbytkov ju fascinovali. Čím drahší a v lepšej lokalite, tým vzrušenejšie si zapínala zips na obtiahnutých šatách, tým nedočkavejšie v zrkadle ťahala čiernu linku z vnútorného kútika oka až po koniec vonkajších mihalníc.

A teraz tam stojí v prijímacej hale, napravo dobový kozub, točité schodisko a muž, maklér, azda aj inžinier, usmieva sa na ňu a ona na neho. Jeho ústa sa otvárajú, vypúšťajú do honosného priestoru niečo o nadzemnom podlaží a jeho reprezentačnom charaktere. Prízemie domu bolo vraj v minulosti zriadené ako byt pre služobníctvo. Linda sa mu pozerá do očí, na pery, ruky, absentujúci prsteň, pohľadom leští jeho topánky a tie mužove ústa sa len otvárajú, otvárajú, vyprevádzajú zhluky slov a viet. Že vila má dve samostatné vykurovacie jednotky s možnosťou vykurovania spodnej a vrchnej časti, že pred dvoma rokmi prebehla kompletná výmena strešnej krytiny, že okrem dvojgaráže je k dispozícii parkovanie pre štyri autá s možnosťou dobudovania ďalších parkovacích miest. Linda sa usmieva, pretože chodí všade mestskou dopravou a nielenže nemá auto, nemá ani vodičský preukaz.

Keď sa jej ten vysoký tridsiatnik pýta, či by mala chuť na malú hru a celkom jednoznačne sa vpije pohľadom do jej zreničky, vôbec sa otázke nečuduje. Hrá sa rada, len v poslednom čase sa nemá s kým. Len v tomto živote niet sparingpartnerov na akékoľvek hry.

„Na akú hru?“ neisto sa okolo seba poobzerá a náhly pocit obnaženosti jej neprekáža.

„Hra na iné životy. Aj tak som si istý, že ma vôbec nepočúvate,“ povie muž a prstom prejde po tenkej vrstve prachu na bielom mramore vyrezávanej komody.

„A aké sú pravidlá tej hry?“ pýta sa nedočkavo Linda a naraz sa jej zdá, že ju muž pozná, akoby sa už stretli mnohokrát predtým. A možno sa aj stretli na ulici, koncerte, v podniku, veď toto mesto má len pár stoviek ulíc a ľudí je v nich niekedy až tragicky málo.

„Poviem vám, aké sú možnosti. Táto obhliadka je dnes moja posledná. Kľúče mám odovzdať až po víkende. Ak by ste nemali lepší program na piatkový večer, sobotu, nedeľu, mohli by ste sa počas týchto troch dní povedzme tak trochu zabývať. Povedzme, že máte o tento dom seriózny záujem, povedzme, že som dobrý maklér a spravím všetko pre to, aby ste si vedeli predstaviť, akoby sa vám tu žilo,“ hovorí muž a prejde k veľkému oknu, za ktorým bliká nočná Bratislava.

„Rozumieme si dobre, vravíte, že by som mohla cez víkend bývať v tomto dome? A čo vy?“ pýta sa Linda.

„Nemôžem vás tu nechať samu, to je jasné. Boli by sme majiteľmi domu, ktorý nám, a myslím, že ani vám, aj tak nebude nikdy patriť.

„Už ste sa niekedy takto hrali?“

„Nie, to v žiadnom prípade,“ zašepká maklér a vyzlieka si kabát.

Linda súhlasne skláňa hlavu. Hra na iné životy, o tom by vedela rozprávať. Veď odjakživa žije iné životy. Len tie iné. Odjakživa.

Možno sa to všetko začalo už oveľa skôr, ako sa narodila. Jej mama totiž nikdy nechcela dcéru. Linda mala byť Oliver, chlapec, ktorého by jej mama ukazovala v kočíku kamarátkam a potom by mu štrikovala rukavičky na šnúrke, uhládzala krátke vlasy, ukladala angličáky do poličiek. Lenže miesto Olivera do modrej izbičky z pôrodnice priviezli dievča, jej mama plakala a nebyť otca, ktorý niečo vedel o popôrodnej depresii, možno by tu ani jedna, ani druhá neboli. Hra na iné životy? Pre Lindu naozaj nič nové. Ako malá túžila po psovi, dostala morské prasa. Chcela hrať na husliach, prihlásili ju na akordeón a namiesto baletu navštevovala počítačový krúžok. Keď si ako pätnásťročná prefarbila sivé vlasy na čokoládovú, s otlačenou fackou na ľavom líci sledovala padajúce vlasy na studených kachličkách v kuchyni. Už vtedy rozmýšľala o úteku a potom ešte veľa ráz. Z domu, z mesta, z krajiny, zo sveta. Mala chuť skočiť do vody, prstami sa dotknúť dna, preraziť hlavou hladinu vody, miesto toho dlhé minúty naprázdno splachovala vodu na toalete. A teraz už bola dospelá, o to viac ju trápilo, že jej už nikto nestál v ceste, aby žila ten naozajstný život. A tak hľadala po večeroch letenky, hotely, ulice v cudzích mestách. A ponuky práce, len čo by tam v tom Buenos Aires či v Kuala Lumpure robila? Zamestnala sa teda v Ikei v oddelení služieb zákazníkom a keď pri náhlych malicherných stavoch nepredýchateľnej samoty prechádzala zariadené spálne, kuchyne, detské izby, predstavovala si, že v nich žije. Že ju v nich niekto má aj rád.

„Ako sa to hrá?“ spýtala sa.

„Tak, ako sa hráči dohodnú.“

„Možno by sme si mohli na začiatok potykať.“

„To by sme mohli.“

„Tak ja som v normálnom živote Linda, ale mohol by si ma volať Saša. Vždy som chcela byť Saša.“

„Ja som Peter, pokojne to môže tak ostať. Alebo nie, hovor mi radšej Michal. “

„A čo budú Saša a Michal robiť v tomto veľkom dome?“

„Mohli by sa spoznávať... Vieš, chcel by som ťa spoznať, Saša. Zaujímaš ma.“

„Prečo práve ja?“

„Nemá to asi hlbšie dôvody. Predpokladám, že ani ty by si sa o mňa nezaujímala, nebyť toho, že nemáš lepší program.“

„Takže sa budeme rozprávať? spýta sa Linda a sadá si do starého kresla.

„To by ma s tebou bavilo. A nemusíme dokonca hovoriť ani pravdu.“

„Ako to myslíš?“

„Že aj tak nikdy nezistíme, čo bola pravda a čo nie.“

„A ešte?“

„A ešte by sme mali ísť nakúpiť nejaké jedlo, pitie, možno by som si zbehol ku mne po nejaké oblečenie. Ak sa chceš prezliecť z tých sexi šiat do niečoho pohodlnejšieho, hodím ťa domov, vyzdvihneme zubné kefky...“

„O. k.“

O dve hodiny sedia medzi sviečkami, vínom, rozjedenou pizzou a on hovorí, že je pekná. Povie to presne takto: „Rád sa na teba pozerám.“ Možno to nie je pravda, ale to nie je v tej chvíli podstatné. Ona sa smeje, pochlipkáva z krištáľového pohára suché a ružové Antinori Santa Cristina Cipresseto v lososovej farbe, cukríkovosladkastá chuť sa mieša s jemnou trpkosťou pominuteľnosti spoločných minút. Peter či Michal je skvelý spoločník, vonia jej intenzívnejšie ako to víno, dokonca ho chce ochutnať, ale ak by sa tak stalo, čo by robili na druhý deň a čo v nedeľu? Jeho pery zacíti na ťažkých viečkach, keď vchádza do spálne. Nechce sa jej v posteli ležať samej, ale nie je si zrazu istá, či by chcela s ním.

Netreba rozhodovať, v ten večer končia pod jednou prikrývkou, v objatí a bez bozkov. On ju drží za ruku a ráno jej prinesie kávu do postele.

„Mohlo by ťa zraniť, ak by som ťa pomiloval?“ pýta sa hrajúc sa s jej prstami.

„Mohlo by ma zraniť, ak by som sa do teba zamilovala.“

„Nemyslím, že sa do mňa zamiluješ, keď ťa pomilujem.“

„Nemyslím, že to dokážeš garantovať,“ odpíja si z kávy a nohou objíme paplón.

A tak sa len rozprávajú. Od rána do noci a v nedeľu ráno majú tých nevypovedaných viet ešte viac ako kedykoľvek predtým. Keďže v nich každou vetou rastie nutkanie povedať ďalšie a ďalšie, končia v spoločnom tichu a pomaly, mdlo, malátne sa milujú. Tvrdiť, že sa medzi nimi deje niečo iné, by bolo klamstvo. Jej vzdychy počuje, len keď priloží hlavu celkom blízko na jej chvejúce sa pery. Niekedy sa mu zdá, že je ňou natoľko omámený, že v tej hmle ju už nikdy nenájde. Nedeľa sa blíži ku koncu, kľúče od domu ešte stále ležia na bielom mramore drevenej komody v predsieni. Tašky zbalené na zemi.

Vonku je už tma, keď prechádzajú ruka v ruke celý dom a ako pozorní detektívi kontrolujú naoko nedotknuté miesta.

„A čo bude s nami teraz?“ pýta sa pokojne Linda.

„Nejako už bude. Budeš mi chýbať,“ ticho zašepká maklér.

Linda na chvíľu zatvorí oči, na perách úsmev, aj keď jej sťahuje žalúdok, prudko ju pichá niekde tam, kde sa vraj rodia city.

„To ti stačí?“ pýta sa zo slušnosti k sebe samej.

„To nie je málo,“ objíme ju maklér a nepustí z náruče, až kým sa mu vzlykajúc nevytrhne.

Ten dom, na ktorý ani len náhodou nemala, bol skolaudovaný presne pred osemdesiatimi rokmi, v tridsiatom treťom, navrhol ho pre istého bratislavského továrnika známy architekt Harminec a pre budúceho majiteľa mal predstavovať honosné rodinné sídlo. Ten dom, na ktorý ani len náhodou nemala, ostane v jej spomienkach aj s ním, a keď teraz opatrne cupitá po mačacích hlavách smerom k centru mesta, cíti, ako to už tak v živote býva, cudziu voňavku vo svojich vlasoch. Taký obyčajný víkend to bol, zašepká Linda a snaží sa presvedčiť samu seba, že nie je zamilovaná. Taký obyčajný víkend to bol, zašepká znovu o trochu nástojčivejšie a zrazu jej príde ľúto. Ľúto, že je ulica zľadovatená, že je tma, že nikdy nemala psa ani husle. Najmä však, že ten dom, na ktorý ani len náhodou nemala, tak veľmi jej prirástol k srdcu.



 

Naj z glancu

Partnerský horoskop

Hodíte sa k sebe?

Zistite čo hovoria hviezdy na váš vzťah s partnerom. Našli ste sa?
 

Pluska video

Koniec nudy v saune!