PLUS 7 DNÍ pripravuje NOVÝ WEB. Vyskúšajte našu novú stránku

 

 

Upracovaný: Deväťdesiatročný Ignác Bizmayer stále vyrába keramiku

30. júna 2012, 07:00

„Robím, čo mi sily stačia, pretože sa môže stať, že o pár rokov už nikto nebude vedieť, aké bohatstvo sme tu mali,“ vyznáva sa slávny keramikár Ignác Bizmayer.

Za hrnčiarskym kruhom:
Pán Bizmayer si obzerá
výtvor svojho nasledovníka,
trinásťročného vnuka Mateja.

Za hrnčiarskym kruhom: Pán Bizmayer si obzerá výtvor svojho nasledovníka, trinásťročného vnuka Mateja. Foto: JURAJ ROŠČÁK

Ignác Bizmayer, deväťdesiatročný majster figurálnej keramiky, sa stal už počas života legendou. Jeho hlinené výrobky znázorňujúce všedný život Slovákov sú drahou zberateľskou raritou. V Modre stojí galéria, ktorá nesie meno umelca, no pamätným miestom je aj Bizmayerov vlastný dom. Už niekoľko desaťročí ho tam chodievajú navštevovať umelci, ale aj významní štátnici z celého sveta, ktorí obdivujú jeho dielo.

Najvzácnejší kúsok

V izbe svojho domu, ktorého steny a poličky sú zaplnené vzácnymi obrazmi a soškami, nám pri starých fotografi ách prezrádza, že ho ku keramike priviedol prvý archeológ habánskej keramiky Herman Lansfeld, pôvodom z Moravy. „Keď som mal desať rokov, prišiel k nám do Košolnej pri Trnave a spýtal sa, či môže kopať v našej záhrade. Dedko hovorili, že môže, ale až na jeseň, keď vykopeme zemiaky. Musel mať dobrý nos, pretože sa mu u nás naozaj podarilo nájsť pec z roku 1663,“ hovorí hrdo. Niekoľko sto rokov starým črepom, ktoré kde-tu v záhradách našli, dovtedy venovali pozornosť iba malé deti. Hrávali sa s nimi. „Nakreslili sme si čiaru a kto k nej hodil bližšie, ten vyhral všetky črepiny. Doma sme dostávali bitku, keď nám ostré hrany rozrezali nohavice,“ rozpráva svoj príbeh, keď si ako chlapec privyrábal pasením kôz a husí. Živo si spomína na vzrušenie, ktoré ním lomcovalo, keď poklad v záhrade Herman Lansfeld naozaj našiel. Osudný okamih opísal neskôr v jednej zo svojich kní. „Prihlásil sa malý Nácko Bizmayer, že mi pomôže pri preberaní zeme, aby sa z nej vybrali všetky dôležité črepy. Usilovne preberal a vyhadzoval pôdu v črepnisku. Bol učenlivý a rýchlo na nich spoznal, či ide o habánsku, renesančnú maľbu, alebo vplyv modrého delftu.“ Keramikár si všimol nadšenie malého Ignáca a vzal ho do učenia. „Doma sa potešili. Pochádzam z tesárskej rodiny a na túto prácu som bol vraj tenký, dengľavý,“ vraví. „Z Lansfeldovho nálezu mám dodnes doma habánsky tanierik. Po dlhých rokoch mi ho kúpila manželka k narodeninám. Je to najvzácnejší kúsok nášho domu.“

Poslovenčený

Keramické diela začal Ignác postupne sám vytvárať. „Zo začiatku som to robil pre potešenie, netušil som, že sa tým dá aj živiť. V tridsiatom šiestom som sa začal učiť v modranskej keramike, potom som tam ostal pracovať. Neskôr som sa osamostatnil.“ Keď sa ho spýtame, či má prehľad, koľko diel už vytvoril, mávne rukou. „To sa nedá spočítať. Patríme k najchudobnejším národom Európy, ale sme najbohatší v pestrosti ľudových umeleckých prejavov. Máme nádherné, bohaté kroje, výšivky, folklór. Stále je z čoho čerpať. Preto dodnes robím, čo mi sily stačia, pretože sa môže stať, že o pár rokov už nikto nebude vedieť, aké bohatstvo sme tu mali. Vo svojich figúrkach vidím celý život, pripomínajú mi rôzne zážitky a to sa nedá zaplatiť.“ Prvý článok o nadanom keramikárovi vyšiel v novinách hneď po vojne v roku 1945. „Písal ho kamarát, výtvarník a literát Janko Alexy, ktorý sa zaujímal aj o modranskú keramiku. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď v ňom stálo, že sa volám Bizmajerčák. Ospravedlňoval sa tým, že Bizmayer je nemecké meno, preto ho musel poslovenčiť. On bol veľký Slovák. Jankovou zásluhou je aj to, že zrekonštruovali Bratislavský hrad. Čo sa ten nachodil a naotravoval ministerstvá. Bez neho by to dozaista nebolo,“ pripomína časy spred vyše polstoročia.

Každý ho chcel poznať

Bizmayerove diela sa postupom rokov stávali veľmi populárnymi. „Moju keramiku kupovali ministerstvá a dávali ju ako dary významným návštevám, štátnikom a iným ľuďom. Tí sa mnohokrát chceli zoznámiť s autorom, tak ich vodili ku mne domov.“ Prominentné návštevy si v Modre-Harmónii, kde Bizmayer s manželkou bývajú, podávali kľučky. Časom ich už bolo tak veľa, že si založil návštevnú knihu. Ako prvý mu v nej uznanie vyjadril ruský spisovateľ a režisér Pjotr Pavlenko, autor svetoznámej filmovej epopeje Pád Berlína. „Tu sa mi podpísal Gérard Philipe,“ ukazuje keramikár, akoby mimochodom, na podpis niekdajšej filmovej hviezdy, ktorú milovali ženy po celom svete. „To bol milý chlapčisko. Aj sme si spolu popili, do- konca si u mňa v ateliéri zatočil aj hrnčiarskym kruhom,“ vyťahuje spomienku z päťdesiatych rokov.

„Raz mi do knihy napísala citát tureckého básnika Nazima Hikmeta jedna učiteľka z Modry - ‚Krása vytvorená ľudom je najkrajšia zo všetkých krás.‘ Keď sa dozvedela, že pred ňou bol u mňa aj on a že mi vlastnoručne napísal do návštevnej knihy to isté, bola úplne hotová a šťastná. Aj Číňania tu boli. Dal som im jednu figúrku a od radosti mi ju nakreslili do knihy. Ale pozrite, aké šikmé oči jej spravili. Japonci mi zas tri strany popísali,“ smeje sa a nadhodí, že cudzinci vždy obdivovali jeho umenie viac než Slováci, pre ktorých ho tvorí v prvom rade. V Harmónii uprostred karpatských lesov Ignác Bizmayer pracuje, ale aj degustuje víno, ktoré si ešte aj dnes, vo vysokom veku, sám vyrába. Často pri ňom diskutoval s priekopníkom populárnej hudby Gejzom Dusíkom. „Veľmi rád som s ním popíjal. Mal neďaleko chatu, tak sme sa stretávali často. Bol to veľmi veselý človek,“ spomína na autora hitu Rodný môj kraj. V knihe nachádzame aj vyznania od herca Štefana Kvietika a jeho manželky Evy, exprezidenta Schustera aj syna Gustáva Husáka. „S prezidentom Husákom sme sa poznali, ale netykali sme si ani u mňa nebol. Viac som sa stretával s jeho ženou Magdou Lokvencovou,“ prezrádza. Medzi blízkych priateľov radí aj velikánov, akými boli básnik Rudolf Fábry, maliar a grafik Štefan Bednár, maliari galandovci, Cyprián Majerník, Ľudovít Fulla a Martin Benka, teda všetkých tých, ktorých poznáme najmä z čítaniek. „A včera bol u mňa na vínku akademický maliar Rudo Moško,“ dodáva čerstvú informáciu majster Bizmayer, ktorý je chodiacou encyklopédiou slovenského umenia.

Uzavretí maliari

Napríklad s legendárnym maliarom Martinom Benkom, hoci boli dobrí priatelia, sa nikdy v Harmónii nestretli. „Raz sme sa dohodli, že príde na pár dní a bude maľovať okolie, no ja som musel náhle odcestovať na sympózium do Nemecka a potom nám to už nevyšlo. Ešte mám niekde uložené pohľadnice od neho. Kúpil som si aj pár jeho obrazov, ale keď mi raz vykradli dom, zmizli aj obrazy,“ smúti. O Benkovi sa v čase jeho éry klebetilo, že je lakomý. Pôvod týchto rečí vysvetlil pánu Bizmayerovi, keď na istom školení bývali spolu v jednej izbe. „Povedal mi, že nikomu nič nedá zadarmo, a poradil mi, aby som robil to isté. Razil totiž teóriu, že ak dostane človek niečo zadarmo, neváži si to. A mal pravdu. Takže nebol lakomý, len rozmýšľal,“ upozorňuje nás pán Ignác a pridáva ďalšiu príhodu so slávnym maliarom.

„Keď sme mu išli blahoželať s kamarátmi k národnému umelcovi, nalial nám do pohárikov, kto ré boli malé ako náprstok. Keďže mal už vtedy slabší zrak, jednému dokonca ani nenalial, takže si pripíjal s prázdnym,“ rozosmial sa nad spomienkami keramikár. Kým za najväčších rebelov označuje galandovcov, ktorí raz v noci v bratislavskom starom meste rozbili výklad, obliekli si oblečenie z figurín a takto pózovali, Martin Benka podľa pána Bizmayera patril skôr k samotárskym a uzavretým ľuďom. „Zatiaľ čo ja som tancoval do rána, on spal na izbe. Ani si veľmi nevypil. A Ľudovít Fulla bol ešte uzavretejší,“ dozvedáme sa o velikánoch.

Čo necháva mladým

Aj keď s legendami slovenského umenia nebola veľká zábava, Ignác Bizmayer sa netají veľkým obdivom k ich dielam. Pokorne priznáva, že celý život obdivoval prácu umelcov svojej generácie. Moderné, avantgardné umenie mu dnes veľmi nie je po chuti. „Samozrejme, pozriem si to, ale nechám to súčasnej generácii. Veľa mi to nehovorí. Nedávno som dostal z Viedne katalóg, v ktorom je čisto biely obraz. Predávajú ho tuším za stotisíc eur. Je to veľmi veľká suma, ale viem, že to predajú. Dnes sú veľmi šikovní obchodníci,“ uznáva. Sám by si vraj za žiaden svoj výtvor toľko peňazí nevypýtal.

„Niekto mi vravel, že šesť kusov mojich keramických štamperlíčkov predali za tisícsedemsto eur. Vraj to bolo v momente preč, tak ma prosili, aby som spravil ďalšie. Je to veľmi veľa, ale teší ma to. Ja som ich niekedy predával za štyridsaťpäť korún,“ čuduje sa umelec a vystríha ľudí pred špekulantmi. „Niekde na blšom trhu predávali hrozné figúrky a napísali k tomu lístoček, že je to Bizmayer. Ľudia sú hlúpi a kúpia aj to. Je to falšovanie, ale aj tak mi lichotí, že moje meno stále tak dobre predáva,“ dodáva keramikárska legenda, ktorá sa ani v deväťdesiatke nechystá na dôchodok. „Kolená ma bolia, ale ruky mám dobré a netrasú sa,“ povzdychne si s úľavou. Nakoniec, zákaziek má toľko, že stále je čo robiť.

Autor: Plus 7 dní/Erik Kollárik, Kristína Dugovičová
Poslať e-mailom

Plus7dní pre iPad
Myšlienka týždňa

„Ak by som si bol vedomý alebo by mi bolo dokázané, že som skutky, z ktorých som bol obvinený, spáchal, pri mojej povahe odídem sám.“
Predseda Národnej rady SR Andrej Danko ku kauze otvárania listov v parlamente

Hodnotenie: 4/5

Anketa

Úrad pre verejné obstarávanie poukázal na porušenie zákona zo strany ministra vnútra Roberta Kaliňáka, ktorý to však odmieta. Je to podľa vás výsmech občanom?

ÁNO 81%
NIE 19%
Celkový počet hlasujúcich: 1647
 
 

Plus 7 dní

Plus 7 dní
Denník PLUS7DNÍ Báječná žena Šarm EMMA
Pekné bývanie Zdravie Záhradkár Dobré jedlo Poľovníctvo a rybárstvo

 

Upracovaný: Deväťdesiatročný Ignác Bizmayer stále vyrába keramiku
Plus 7 dní/Erik Kollárik
Kristína Dugovičová