Z vašich príbehov: Prerastený srnec

Mám priateľa, ktorý si vždy rád dlhšie pospal. Keď sme išli poľovať skoro ráno, večer už bol unavený

18. júna 2017 |

Aj vtedy, pred tridsiatimi rokmi. Viacerí sme boli vonku od štvrtej rána a večer sme sa ešte rozmiestnili na posedy, aby sme obhliadli srnce. Slniečko pomaly zachádzalo, keď zaznela rana a hneď po nej bolo počuť dutý náraz ako do vreca. Niekto z nás niečo zasiahol. Po chvíľke sme sa začali schádzať na okraji lesa na dohodnutom mieste. Chýbal už len spomenutý priateľ, dozaista strelec. Pobrali sme sa k jeho posedu. Stále tam sedel. Povedal nám, že strieľal na srnca, ktorý po rane zmizol v nepokosenej tráve. Z posedu nás navigoval, ale zotmelo sa a bez psa sme nenašli nástrel ani úlovok. Až ráno. No nebol to srnec, lež slabý jeleň, taký „kripeľ“. Jeden paroh dlhý možno osem centimetrov mal vyhnutý nabok a namiesto druhého mal akúsi zhrubnutú parohovitú hmotu, možno 6 centimetrov na výšku, oblepenú zaschnutou trávou.

Všetci sme sa pustili do strelca, ale hlavne otec. Mená, akými ho „vykrstil“ tu ani nemožno napísať. No veľká hanba. Namiesto srnca jeleň.  

VIAC SA DOČÍTATE V POĽOVNÍCTVE A RYBÁRSTVE č. 7/2017

18. júna 2017 Autor: Viktor Piargsky

Galéria k článku